Prvý motovýlet - Čierna Hora 2015

1.Deň cesty

Je nedeľa 6.9.2015 a my traja vyrážame približne o 8:30 z dedinky Švábovce v okrese Poprad plný nadšenia a očakávaní, na našu doteraz najdlhšiu cestu na motorkách. Naše motorky už čoto pamätajú Dušanove BMW R100RT r.v.1980, moje BMW K100LT r.v.1990 a Bohušova Suzuki GSX 750 Inazuma r.v.2000, a tak dúfame, že to zvládnu.

Počasie nám pri odchode veľmi nepraje a za mrholenia odchádzame smerom na Rimavskú Sobotu. Dážď začína postupne silnieť no nepremoky zatiaľ ostávajú zbalené a dúfame, že za najbližším kopcom pršať prestane. To sa nám aj splnilo a za dedinou Telgárt už vykukuje slniečko. Pokračujeme smer Muráň aTisovec. Krajina v oblastí Muráňa je naozaj krásna a tak sa kocháme výhľadmi na okolitú prírodu. Cesta je miestami mokrá a asfalt ako rýchlo zisťujeme je tu dosť klzký. Presvedčil sa o tom najmä Bohuš, keď pri brzdení pred ostrou zatáčkou v rýchlosti asi 30 km/h dostáva jeho Suzuki šmyk a nasleduje pád. Pri páde ešte zostrelí aj Dušana idúceho pred ním. Keďže idem ako prvý začujem len nepríjemný zvuk  a v spätom zrkadle sa mihne Bohušova motorka šmýkajúca sa na boku. Zastavujem na kraji cesty, dávam motorku na stojan a vidím jednu motorku na ceste a pri nej Dušana a Bohuša v priekope pri druhej motorke. Obaja sú na nohách, čo je dobré a obaja hlásia, že sú OK. Rýchlo dvíhame Dušanovu motorku a dávame ju na kraj cesty, potom dávame na cestu Bohušovu a zisťujeme škody. Dušanove BMW odlomené pravé zrkadlo, prasknutá kapotáž, odretý kryt hlavy jedného z valcov boxerového motora. Bohušove Suzuki odretý kryt na motore a rovnako odlomené pravé zrkadlo. Z motoriek nič netečie, a vyzerá, že všetko potrebné funguje, chlapci sú OK a na moju otázku či končime obaja tvrdia, že skúsime ísť ďalej,a uvidíme či sa na motorkách neprejaví nejaká ďalšia závada následkom pádu. Prichádzame na prvú benzínku v Rimavskej Sobote. Bohuš hlási, že ma trochu narazené zápästie a ako zisťujeme má ho ešte aj doštípane od mravca, ktorý mu vliezol pod rukáv. Inač je všetko v poriadku, takže definitívne padlo rozhodnutie „pokračujeme“ :-).

Ideme teda ďalej smer Maďarska hranica, tu meníme € na HUFy a pokračujeme na Salgótarján a Hatvan, tankujeme a kupujeme maďarskú diaľničnú známku (10dni /1470HUF) a o kúsok ďalej si dávame aj obed maďarský bab guláš. Musím povedať, že som príjemne prekvapený kvalitou a značením na maďarskej strane. Pokračujeme dosť nezáživnou diaľnicou smerom na Budapešť. Hlavné mesto míňame obchvatom a ďalej po M6 smerom na Mohács, na diaľnici nás opäť sprevádzajú dažďové prehánky, robíme si prestávku, tankujem a zasa pokračujeme, diaľničným tempom ubiehajú kilometre pomerne rýchlo. Podľa plánu mal byť v okolí mesta Mohács koniec nášho prvého dňa, no keďže máme celkom fajn čas, zmizli aj dažďové mraky a ešte máme aj dosť síl, rozhodli sme sa pokračovať ďalej do Chorvátska na Osijek a Dakovo, a tu sa už ideme zháňať po nejakom ubytovaní. Chlapci v miestom bare, hrajúci šípky a biliard nám poradia neďaleký penzión v dedinke Velika Kopanica. Prichádzame tom okolo 20:00 penziónik je pekný čistý, s trochu malými izbami, no na prespatie na jednu noc to stačí. Cena 130KUN/osoba noc, každý samostatná izba. Dávame si večeru pokecáme a ideme spať.

Dnes 600km

2.Deň cesty

Ráno vyrážame z hotela okolo 8:00 a ideme do dedinky nájsť niečo vhodné na raňajky. Vybavíme ich v miestnej pekárni, kde si dávame balkánsky burek mäsový aj syrový. No nakoniec je toho toľko, že časť raňajok balíme sebou na cestu. O deviatej opúšťame V.Kopanicu a ideme smer hranica s Bosnou čo je asi 30km. Po prekročení hranice Županja-Orašje pokračujeme po ceste M1.8 a okolie cesty sa oproti Chorvátsku výrazne mení.

 Všetko sa tu koncentruje okolo hlavnej cesty, predaj zeleniny a ovocia, každú chvíľu benzínka a umyvárka aut, predávajú tu koberce, každú chvíľu auto vrakovisko, kde predávajú náhradné diely a objavujú sa prvé mešity a minarety, a do toho domy miestnych obyvateľov od starých rozpadajúcich sa až po nove paláce. Je to tu všetko chaotické a dosť veľký neporiadok. Najpoužívanejšie auto je tu Golf 1 a 2 generácie a Mercedes od 70tych rokov až po tie najnovšie. Okolo cesty je naozaj čulý ruch, trvá to asi 40 kilometrov, všade je 50tka občas 60tka. Už som si myslel, že takto bude tá cesta pokračovať až do Sarajeva. No dočkali sme sa a cesta prešla v kopcovitú časť s dlhým stúpaním plným serpentín lesnou krajinou. Takže priemerná rýchlosť ostáva nezmenená no je to už krajšie. Z cestyM1.8 sa plynule stáva M18 z ktorej odbočujeme na M19.2, keďže sa chceme vyhnúť Sarajevu. Pokračujeme na mestečko Vlasenica a odtiaľ začíname prudké stúpanie do hôr po M19 do pohoria Javornik. Vidíme tu opustené lyžiarske vleky a citeľné sa aj ochladilo až vystúpame na vrchol. To už máme za sebou niečo okolo 180km a trvalo nám to sem asi 5 hodín so zastávkami na fotenie a tak. Nejako zásadne nám to ale nevadí a kochacia cesta pokračuje aj naďalej. Sme predsa na výlete.

Je čas obeda a tak si ideme dať obed na vrchole, obzeráme sa a všade dookola sú kopcovite hory a hlboké lesy kam až dovidíte. Dojedáme burek, ktorý nám ostal od raňajok kocháme sa okolitou krajinou, ktorá je úžasná. Vysadáme na motorky a pokračujeme tento krát zostupom z hôr. Dookola sú chudobné dedinky, pasúce sa kravy, ovečky, kozy a kone. Jediný priemysel, aký sme za celu cestu v Bosne videli je ťažba dreva a píly na jeho spracovanie. Prechádzame cez Sokolac a začínajú komplikácie kvôli navigovaniu, v tankvaku mám mapu, ktorej sme sa až doteraz držali a radi by som v tom aj pokračovali, no všetky nápisy sú už len v azbuke. Keďže už nie sme generácia, ktorá by sa učila ruštinu, a Bohuša to len tak lízlo je to problém. Dávame sa do reči s miestnymi, ktorí nás ochotne navedú na správnu cestu a tak môžeme pokračovať cez Ragaticu, Goražde do Foče. Cestou sa nevieme vynadívať na krásnu až neprirodzenú zelenú farbu rieky Drina, ktorá je v týchto miestach už dosť široká, a ako sa neskôr dozvedáme, táto rieka kedysi tvorila hranicu medzi Východo a Západo Rímskou Ríšou.

Vo Foči ešte tankujeme a pokračujme smerom na hranice s Čiernou Horou. Medzi Fočou a hranicou je úsek asi 15km, kde sa už z asfaltovej cesty stala šotolina. Až doposiaľ som bol milo prekvapený z ciest v Bosne, ich kvalita nebola vôbec zlá, až na tento kus, ktorý bol však vo výstavbe, alebo skôr v oprave. V jednom z kempov pri rieke Drina ešte pred hranicou máme dohodnuté ubytovanie, tak sa ho snažíme nájsť. Na chvíľu zaváham či ideme naozaj dobre, keď tu je len takáto cesta, no keď ide oproti autobus, usudzujem, že asi ideme správne a tak pokračujeme, až k odbočke do kempu čo je asi 10km po šotoline. Hľadáme chlapíka menom Borko, u ktorého som objednával ubytko a aj rafting na ďalší deň. (Borková veta z emailovej komunikácie, na moju otázku, či sa dá platiť kartou? „We akcept cash only, EUR is OK.“)  Chalan z vedľajšieho kempu nás posiela do toho správneho. Borko tu síce nie je, ale jeho ľudia nám dávajú kľúče od chatiek a info, že večera je o 19:00 čo je asi za hodinku. Vybaľujeme sa do chatiek, ktoré sú o niečo väčšie ako psia búda, a tešíme sa na večeru. Medzi tým prichádza ešte poľský pár na V-strome. Druhy deň majú v pláne pokračovať ešte ďalej do Albánska, aj napriek problémom s alternátorom, ktorý im nevedeli vyriešiť ani v servise v Sarajeve. Dávme si večeru, jedlo je výborné a je ho toľko, že ho ani nevládzeme zjesť. Časť večere odnášame Poliakom, ktorí na variči pred chatkou varia večeru a podelia sa s nami o miestne víno. Asi hodinku s nimi ešte porozprávame, lúčime sa a ideme spať.

Dnes 360km

3.Deň cesty

Tretí deň vstávame a v chatke je 10°C a vonku 8°C na dnes máme naplánovaný rafting, dávame si raňajky a je toho opäť až toľko, že to ani nevládzeme zjesť. Po výdatných raňajkách sa začíname chystať na rafting, obliekame si neoprény a dostávame prvé inštrukcie. Okolo jedenástej vyrážame dvoma džípmi na miesto odkiaľ budeme splavovať rieku Taru, cesta trvá asi 45minut, prechádzame hranicou von z Bosny a v pohraničnom území ideme po šotolinovej ceste k miestu odkiaľ začína náš splav. Okrem nás tu prichádzajú aj ďalšie skupinky z iných kempov, keďže v tejto oblasti je rafting veľmi rozšírený.

Skladáme čln zo strechy džípu a dávame ho na vodu, kormidelník si nás podelí, aby sme boli vyvážený. Nasadáme do člnu a vydávame sa dolu prúdom, kormidelník nám dáva inštrukcie čo a ako máme robiť a voda začína raft unášať po prúde. Príroda v okolí je nádherná, kaňon rieky Tara je úžasný, celu cestu sa máme na čo pozerať. Náš kormidelník je študent medicíny na miestnej univerzite, hovorí veľmi dobre po anglicky a počas cesty nám hovorí zaujímavosti, ktoré si máme všímať, a odpovedá na naše otázky, ohľadom Bosny a tak ďalej. Posádka raftu je medzinárodná, okrem nás je tam ešte jeden par z Turecka, pár Kanaďanov a starší pár Chorvátov. Celý splav trvá 3,5 hodinky, splavuje sa Tara, tá sa neskôr spája s riekou Pivou a ďalej tečie ako rieka Drina. Je to taký relaxačný raft, žiadny extrém. Kormidelník nám vysvetlil, že v tomto období je Tara krotká, ale ak máme záujem o adrenalín máme prísť v máji, keď sa topí sneh v horách a v rieke je niekoľkonásobné viac vody a raft vtedy trvá 1,5 hodinky. Splav končíme pri našom kempe, kde pomáhame vyložiť čln na breh, nasleduje sprcha a nutná hygiena. Po tomto výkone nasleduje výdatný obed, kuchyňa je tu veľmi dobra, obedujeme baraninku, výborne pripravenú ako guľáš a nasleduje pečené baranie mäsko so zemiakmi a paradajkou. Pri obede sa dávame do reči s tureckým párom, keďže dievčina rozpráva dobre po anglicky. Po obede nasleduje lepenie zrkadiel odlomených v prvý deň a krátky oddych na slnku, ktoré už čoskoro zapadne za vysoké kopce. Po západe obliekame všetky teple veci, ktoré so sebou máme a ideme na večeru. Dostávame výborného pstruha s prílohou, na ktorom si pochutíme všetci okrem Dušana, ktorý ryby neje, no hladný neostáva, keďže na stole je ešte aj dosť iného jedla. Tu si pokecáme zasa s Kanadským párom, a aj s párom rumunských motorkárov, ktorí sa tu ubytovali kým sme boli na splave. Po večeri odchádzame do chatky, lebo vonku je už naozaj kosa a zaspávame skoro okamžite.

Dnes 0km

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE