Cesta do srdca Juhoslávie
Text: Komorerth | Zveřejněno: 7.10.2019 | Zobrazeno: 18 941x
Fascinácia nepokojným Balkánom u mňa asi nikdy neopadne. Jarné nakuknutie autom do Čiernej hory mi nedostačovalo a preto som sa rozhodol vypraviť sa do srdca bývalej Juhoslávie pekne sólo a na moto. Hlavnou témou boli pozostatky občianskej vojny.
Kapitoly článku
Po dvojročnej prestávke v serióznejšej mototuristike spôsobenej dostavbou rodinného sídla, tz nedostatkom času a peňazí som sa tento rok odtrhol na 8 dní nízkorozpočtového cestovania. Ani neviem prečo práve Bosna. Boli sme tam s Jančou asi 5 rokov dozadu autom, bolo to tam celkom fajn. Pôvodne som plánoval vyraziť cez prázdniny, ale nejak sa to predsunulo a tak som vyrazil na priateľskú časť balkánu už 8.6.
Myslel som, že to zoberiem Rakúskom, nakuknem trošku do Slovinska a zveziem sa dole chorvátskou Jadranskou magistrálou, potom trocha strednej a východnej Bosny a následne presun cez maďarsko domov. Malo to byť aj o kúpaní, keďže som vyrazil už v júni a mesiac predtým sme veľlkú časť magistrály prešli autom, prišla zmena – smeroval som to celé viac na Bosnu ako takú. Limitom jedna pre zaradenie šotolín som bol ja a druhým XJ600 s tromi kuframi
Deň #1
Vyrážam v sobotu ráno, pekne o 8.00. Pred sebou mám 500km Rakúskom, plán je ubytovať sa pri meste Voelkermarkt. Za Znojmom pri Freeporte koketujem s myšlienkou kávy v Starbucks, ale odolávam a „katujem kosty“ . Bábovku od Janči zapíjam kávou z Molky s dobrým poctitom ako mi cesta pekne začala a zrejme som na nič dôležitého nezabudol. Cesta Rakúskom (Tulln->Kalte Kuchl) je nudná, mám niekedy pocit, že navigácia ktorá beží na offline mapy.cz ma tendenciu vyberať mi trochu nepochopiteľné skratky (najmä cez obce) v režime „síce dlhšia ale o to horšia cesta“. Okolo obeda to je už v okolí Mariazell zaujímavejšie, zákruty ma nechávajú zabudnúť na čerstvú prednú pneumatiku. Zjazdit boky však treba >-) Čo ma trochu štvalo v okolí Mariazell su motobandy (5-8 motoriek jazdiacich natesno). Motoricky a jazdecky výkonnejší ako ja ma často vmleli medzi seba, čo spôsobovalo to, že rýchlejšia casť začala uchádzať (s kuframi do zákrut fakt nepadám ako oni) a časť za mnou bola nervná, lebo zrejme keďže všetci spolu jedia, spia a parkujú tak sa musia neustále vidieť. V Mariazell v rámci prisnych pravidiel na výdaje v bohatých západoeurópskych krajinách si kupujem sendvič v Bille a posedím si trochu na námestí. Natiahnuť nohy, prejsť sa asi 1000 krokov a ide sa ďalej. Na rieke Salze je množstvo vodákov, proste paráda a kochám sa. Na jednej z tabulí vidím pekný vodopád, za chvíľu stojím na parkovisku v dlhej tiahlej zákrute. Ostávam v mototopánkach a kevlarkách, zvyšok zamykám a platím 6,5 Eura aby som videl Wasserlochklamm. Pani za kasou hovorí že to je tak na tri hodiny. Pche. Je to kaňon podobný Jánošíkovým dieram, ale bohužiaľ pre mňa trochu náročnejší. 300 výškových metrov na 1,7km je fakt dosť. Predbieham rodinky s deťmi (dobrá polovica sú Česi), užívam si nádherný chlad a vodopády každých 200-300 schodov. Nazpať na parkovisku som o 2 hodiny, pozerám na hodinky a na dojazd do predvybratého campu a ouha.. bude to naknap. Cesta je však krásna, zakrutovitá a rýchla. Pár krát z moto zoskočím, narovnať si nohy a sem tam niečo cvaknem foťákom. Zaujal ma nejaký malý Tibet s množstvom rebríkov, ale niet čas sa tomu moc venovať. Ku Klopeinersee prichádzam asi o stvrť na deväť, na recepcii nikto. Asi by som sa mohol ubytovať, ale druhý deň ráno chcem vyraziť skoro a to pri ich otváračke nie je možné. Fullgass skratkou po cyklotrase (zas poďakovanie navigovaniu od mapy.cz) končím v peknom kempe Ilsenhof. Nejaká slečna tam polieva muškáty, takže rovno zo zálohy ju prepadnem a za chvíľu staviam táborisko. No bolo to dnes náročné (najmä kvoli neplánovanej turistike), varím si polievku a gute nacht ! Ešte o jedenástej tam pobiehajú rakúski frackovia, takže chvíľu sa prehadzujem.
Najazdené 500km, ubytovanie v kempe Ilsenhof 14 Euro
Deň #2
Zhýčkaný domácou 24cm hrubou Ikea matračkou sa ráno budím trochu polámaný. Dojedám bábovku, varím si obligátny čierny čaj (bez toho som ráno nepoužiteľný) a o ôsmej vyrážam z campu smer Loibelpass. Po ceste zastavujem pri Wildersteiner wasserfall a nepoučený všerajskom si hovorím, že tu pol hoďku hore a to isté dole dám v pohode. A prekvapivo áno, je stále ráno a svieži vzduch, prakticky žiadny ľudia. Vodopád je to krásny, vody dosť, nikomu sa nič neplatí. Pár fotiek, cesta nadol a hurá zas do sedla. Zástavku číslo dva Tscheppaschlucht Ferlach vynechávam, pretože kaňon som mal už predsa včera a netreba to preháňať. Cesta cez Loibelpass je pekná a zákrutovitá tak akurát. Za tunelom na Slovinskej strane sa opravuje cesta po zosune kamennej lavíny, takže kolóna a semafory. S kuframi som široký ako tatrovka a tak pokorne čakám vo fronte. Chcem omrknúť aj jazero Bled, smerom k nemu je to výživná kolóna a úprimne si to neviem predstaviť v sezóne. Tou hroznou kolónou sa mi nechce nazpäť a tak spontánne pokračujem na Bohinske jazero. Prvá asi 2km šotolina na tejto ceste, pozdrav od Slovinských cestárov. Aby sa neprášilo, tak to polievajú vodou. Čo teda spôsobuje to že na mňa strieka z oboch stran voda z hadíc a je tam bahno. Na bohinskom jazere je to samá švajčiarska moto, ja si v rámci rozpočtu dávam panini a bohate ho prelievam gratis kečupom. Helvéti krútia hlavami, njn kultúrne rozdiely. Ušetrené prachy chcem zas spontanne strčiť do vstupu na vodopádSavica. Nadávam si, pretože aj napriek zákazu sa predo mnou šourá maďarský autobus ekologickej triedy Euro ČD (čierny dym) a na úzkej ceste sa nedá predbehnúť. V okolí vodopádu je už aj množstvo aziatov, takže vidím, že lokalita je turisticky obľubená. Vodopád je okay. Nič nového čo by som posledné dva dni videl to nebolo. Som však rád, pretože spontánnym výletom k Bohinskemu jazeru mapy.cz (hmpf) ponúkajú trasu cez hory a nemusím sa plácať cez Ljubljanu. Takže frčím cez hory cestou 909 a 910 smer Logatec. Cesta úzka, zákrutovitá ale úplne bez aut. Po asi 3 hodinách keď som nešiel ani chvíľu rovno zastavujem za Logatecom v malej pekárni a kupujem si burek (teda viacero). Je to fajn a vôbec ma nemrzí, že slovinci majú zavreté v nedeľu supermarkety. Idealistický plan bol omrknúť tento den NP Rišnjak na chorvátskej strane, ale som rád že si tam dávam večeru zo zásob. Posledné kilometre už Chorvátskom si užívam chladný vzduch a pekné zákrutovite cesty v okolí Lokve. Predvybratý camp pod priehradou jazera Lokve (fakt v okolí nič iného nebolo) vyzerá biedne. Borec chce 10 Euro a s pýchou v hlase mi ukazuje sociálky (uff) a mäkký svah kde si mam postaviť stan. Sú tam dvaja českí motorkári vracajúci sa kvôli poruche z Albánska a páreček nemcov (asi turisti-alpinisti). Borci sa chcú družiť, ja moc nie. Pýtajú sa prečo a kam sa chystám sám. Údajne sa im Bosna zdala zlá, takže to nebude moja skupina a vyhováram sa, že si idem čítať knihu. Za tú chvíľu dosadlo zadné koleso na zem, takže centrál sa zaboril asi 10cm do fajnového kempingového podkladu. No nepáčilo sa mi tu. Smrad zo stoky, krkanie žiab… zaspávam s tažkosťami
Prejdené 350km, kemp Lokve 10 euro