sumoto_duben



Motovandros v Albansku

Nie je jednoduché vytvoriť partiu, ktorá si bude rozumieť ľudsky aj jazdecky. Nám sa to nateraz podarilo, tak si to užívame. Menej ako by sme chceli – sme pracujúci a ženatí so záväzkami, ale predsa. A keďže fungujeme ako celok, teda každý v partii má svoje pevné miesto a „funkciu“ a navyše prežívame neskorú pubertu (alebo krízu stredného veku ? ...), nazvali sme sa MotoVandros. Toto nie je cestopis. Skôr inšpirácia, povzbudenie pre tých, ktorý by chceli do Albánskych hôr. Niekoľko drobných zážitkov a postrehov, ktoré sú jedinečné a zrejme sa dajú zažiť len tam, kde komercia úplne neprenikla. Zatiaľ ...

Kapitoly článku

Obrazy a postrehy s Albánska od Stana

Silne inšpirovaní Filipom Webrom a inými, ktorí si radi vychutnávajú šotoliny v prírode a nechýba im Booking, sme pre augustový moto-trip (v poradí 3. trip MotoVandros) zvolili hory severného Albánska. Čas na trip bol obmedzený pre zmienené „pracujúci a ženatí so záväzkami“ a tak sme sa rozhodli dopraviť motorky do Albánska na vozíku a jazdiť čo najviac v horách, o ktorých sme zatiaľ len tušili, že sú nádherné.

Základný tábor sme si dopredu dohodli s kamarátom Filipa W.- Vladimírom Marku. U neho sme mali prespať prvú a poslednú noc a hlavne parkovať auto s vozíkom. Vladimír cca 3 mesiace dopredu potvrdil, že sme vítaní, ale neskôr na to zabudol. Takže sme mu svojim príchodom spôsobili menší šok. To ale nič neubralo na jeho pohostinnosti a snahe, aby sme sa cítili čo najlepšie. Uvítania, príprav večere a snahy „uctiť si hostí“ sa zúčastnila celá Vladimírova rodina, vrátane detí a dvoch manželiek. Výsledok: jedinečný zážitok z autentickej atmosféry, albánskeho jedla a neuveriteľnej pohostinnosti. Ubytovanie u Vladimíra v Arrase môžeme len doporučiť (hoci my sme z vlastného rozhodnutia spali v stanoch na jeho dvore). Nie pre komfort, ale práve pre pohostinnosť a autenticitu. Výborný začiatok! A to sme netušili, že sa naše nadšenie ešte umocní hneď prvý deň jazdenia.

Z Arrasu sme zamierili do Cidhën. Pekná, nenáročná šotolina, ktorá začala asi 500 metrov za Vladimírovým domom, nás po niekoľkých km doviedla do dediny. Keďže bolo asi 35 oC, zastavili sme hneď na jej začiatku v malej krčmičke. Ihneď sme boli stredobodom záujmu 5-6 miestnych chlapov. Dali sme jedno od smädu  a samozrejme aj s chlapmi reč (kombinácia jednoduchej angličtiny, rúk a nôh ...), čoho výsledkom bolo pozvanie na obed ...! No a kým sa navarí, tak nás Šukri (meno jedného z chlapov) zoberie za dedinu ukázať vodopády a jaskyňu, kde zo skaly vyviera voda. Ešte sme nedopili a sprievodca Šukri už turoval postarší moped s pneu bez vzoru . Tak sme sa vybrali za ním, trochu zahanbení že miestni chlapi jazdia „off-road“ na skútroch ako dennú nevyhnutnosť a my sa hráme na „enduro jazdcov“. Vodopády a jaskyňa boli skutočne krásne! Trochu chôdze do kopca v hroznom teple stálo za to. A aby bol zážitok bezchybný, pod vodopádom nás čakali Šukriho kamaráti v altánku s pivom a rakijou. Museli (alebo chceli ?) sme posedieť a pokecať. Neuveriteľná albánska priateľskosť a pohostinnosť už druhý krát!

Po nejakom čase sme sa zdvihli na cestu späť do dediny Cidhën, pričom sme vedeli, že pozvanie na obed nemôžeme prijať – nemáme čas, veď sme ešte nič neprešli. Plní odhodlania už len jazdiť vchádzame späť do dediny, že si len niečo kúpime k večernému ohňu a hneď pokračujeme. Lenže Kubo si všimol, že na nás hneď v prvom dome máva akási babka ... Tak sme sa pár sto metrov vrátili. O čo ide sme zistili hneď po zosadnutí zo strojov – v záhrade rozložená destilačná aparatúra ako z dokumentu „Pálenie samohonky pred 100 rokmi“ a babka rozkladá deky, že aby sme si sadli. Bez potreby použiť obom stranám zrozumiteľný jazyk sme dohodli „degustáciu“ práve vypálenej rakije a tiež malú fľašu tohto nápoja na našu ďalšiu cestu.

 

Babka za to nič nechcela, ale my sme jej chceli aspoň niečo málo dať, tak som jej podal všetky drobné z krčmy (v prepočte asi 2 Eurá) za čo sa mi pokúsila pobozkať ruku ...

Neuveriteľná albánska priateľskosť a pohostinnosť už tretí krát! Ale už je naozaj čas motorkovať ... Tak hurá do obchodíku a preč z civilizácie. Rýchlo kupujeme zeleninu a pivo na večer, pričom nechám majiteľovi obchodu malé sprepitné (30-40 centov). Nechápe, že si má drobné nechať a dorovná teda sumu za nákup tým, že prihodí do tašky hrsť cukríkov. Mne to príde moc, tak mu pridám nejaké LEKy (miestne peniaze). To zas jemu príde ako nefér a tak opäť prihodí hrsť iných cukríkov. Zábavná hra, ale kamaráti sa až tak nebavia a cukríky nejedia, tak ju ukončujem. Pred obchodom dávame nakúpené do vakov na motorkách. Cukríky si dávame do vreciek – neskôr sme zistili, že fajn nápad, lebo sme ich rozdávali miestnym deťom. V tom prichádza majiteľ obchodu a niečo, čo volá „buk“, nám podáva. Je to chlieb – vidí, že ideme do hôr a bez chleba sa predsa nedá ... A samozrejme nič za chlieb nechce!

Neuveriteľná albánska priateľskosť a pohostinnosť štvrtý krát! Rýchlo preč z „rozprávkového“ miesta, kde ťa ľudia zdravia, hostia, usmievajú sa a pritom sami majú len málo, ale nič nechcú ... Toto my poznáme už len z kníh a filmov. A zahanbuje nás to ...

Konečne na motorkách - smer Lurským Jazerám (Lura-Dejes Mt National Park).

Obrazy a postrehy s Albánska od Kuba:

Lurské Jazerá sú nádherné určite ich netreba v Albánsku vynechať.

Cestou nachádzame aj nefunkčnú baňu na chróm, kde nás  privítal chalan – pôvodom zTurecka a ako inak pozve nás na turecký čaj. V asi 40 stupňoch celzia sa mi to nezdá ako dobý nápad ale odmietnuť nechceme. A .....ako to dobre padlo.(Samozrejme nie tak ako jedno orosené ale predsa.....) Dokonca nám ponúka aj nejaké jedlo. To s vďakou odmietame ale napĺňame naše vaky na vodu.

Po priateľskom podaní rúk a  fotení pokračujeme cestou dole na Burrel.

S každou zastávkou na osvieženie sa ponúka množstvo námetov  na fotenie.Napríklad Winetou po Albansky:

Po dvoch  dňoch jazdenia nachádzame malú vodnú nádrž kde je pokoj a ako inak pekná príroda  - dávame oddychový deň pri dedinke Malaj.

Bol som zvolený za rýchlu motospojku, a keďže oddychovať treba aj trochu štýlovo (pivko a guláš) tak sa  premiestňujem z nášho „kempu“ do Rrëshen na nákupy.

A tu zažívam takú povedzme malú balkánsku príhodu:

Pred obchodom nechcem nechávať motorku samú ( o motorku sa nebojím len sa mi nechce ťahať s prilbou a bundou a taktiež dávať dole navigačku.  Trochu sa preveziem po ulici a vidím, že ma pozoruje asi 10 ročný chalan. Keď zastavím hneď je pri mne. Nechám ho pár razy potiahnuť pravou rukovietkou a vyťahujem z vrecka malého plyšáka. Ukazujem mu na svoje oči potom na jeho a nakoniec namierim na motorku – pochopil s veľkým úsmevom na tvári.

Počas môjho nákupu občas mrknem von ale bolo zbytočné ho kontrolovať -  bol tam.

Inak za zmienku stojí že nájsť  v malých potravinách nejaké bravčové do guláša bola teda výzva. Nebyť mladej trošku zavalitej mamičky s dieťaťom na rukách, ktorá ochotne prekladala z mojej biednej angličtiny personálu tak máme guláš asi len zemiakový. Pri moto má čaká chalan a ochotne mi pomáha všetko naklásť do vakov a potom ich aj pripevniť späť. Na slniečku  v 40 celzia zo mňa tečie ako po sprche takže jeho pomoc oceňujem. Všímam si ako sa  mi na ruke mieša pot s prachom a som celý špinavý.   Podávam mu ruku a nechám ho zase chvíľu hrať sa s  plynom. Pri návrate premýšľam aký asi zážitok to v jeho svete znamená. Možno je to bežné a neznamená to vôbec nič ale možno je to pre neho zážitok na celé leto.

Neviem a ani sa to už nedozviem. 

To nám inak pri pohľade na deti v Albánsku napadá všetkých troch. Aký život žijú? Čo čaká v živote na tieto decká? Tieto a podobné myšlienky rozoberáme pri večernom ohni. S Rakiou od Babky. A zase je pohoda s hviezdami nad hlavou.

Ráno sa z nenazdajky na naše veľké prekvapenie objavujú strážcovia zákona ( a po vlastných – zväčša sme ich doposiaľ videli na starých zhrdzavených hranatých Patroloch).

Akurát sa chystám zaplávať a oni že či probléma. Kývnem v zamietavom geste a dodávam že OK.

Zamávajú nám na pozdrav a strácajú sa na chodníku okolo jazera využívanom hlavne pastiermi so stádami kôz.

Ešte nejaké doplnenia od Stanislava:

Niekedy je aj ťažko niečo písať – krásne hory, neuveriteľné výhľady, horšie aj lepšie šotoliny (cca 70% času sme boli v stupačkách) a super miesta na spanie (všetkých 8 nocí sme spali v stanoch alebo len tak „pod šikákom“). A tiež stretnutia s miestnymi a debaty v našej partii ...

Ak budete v tejto oblasti, navštívte aj komunistický koncentračný tábor: Spaç Gulag . Samozrejme nie je to žiadna turistická atrakcia a dostať sa k nemu musíte mať v pláne, lebo cesta k nemu je značená nenápadne. Tiež tam nenájdete veľa popisov a informácií, len základné informácie v albánčine a niečo aj v angličtine. Každopádne je to opäť veľmi autentické miesto (niekedy aj s autentickými predmetmi ...), kde sa môžete prechádzať bez obmedzení. Teda obmedzením je len váš pud sebazáchovy –budovy sa postupne rozpadávajú a nezdá sa, že by sa ich niekto snažil zachrániť ...

Obrazy a postrehy s Albánska od Mirka:

Na posledný deň nášho tripu stráveného v Albánskych horách sa dostávame podvečer do malej dedinky blizko Shëmri, kde si chceme doplniť zásoby a potom za dedinou nájsť miesto na nocľah.

Prichádzame k malému obchodu pred ktorým je dosť rušno, miestny tam opravujú nejaké auto a deti pobehujú okolo nich.

Zvolili sme zaparkovať za obchodom, ale záujmu sme sa aj tak nevyhli. Kubo oznamuje, že nastávajú u jeho motorky benzínové suchoty a tak sa snažíme od miestnych zistiť ako ďaleko je nejaká pumpa. Plynulou Albánčinou „ruky a nohy“ zisťujeme, že pumpa tam nie je, ale všímame si pokriky miestnych na seba a vnímame celkový chaos, ktorý nastal.

Po pár minútach prichádza jeden z davu a nesie nám asi 5 litrov benzínu v plastových fľašiach od minerálky. Podáva nám ich a ukazuje na motorku.

Sme trošku zaskočený, ani nie tak benzínom vo fľašiach, ale skôr tým, aká asi bude jeho kvalita ...Ale náš dvorný „chemik“(Stano) po krátkom skúmaní uznáva, že je v poriadku.

Nevieme cenu za benzín a chlap, ktorý benzín priniesol ukazuje na obchod, čo sme pochopili, že sa cenu dozvieme tam. Po nakúpení pár drobností a zaplatení benzínu v obchode (v celkom normálnej cene) sa vydávame hľadať miesto na nocľah, nakoľko sa už pomaly stmieva.

Za dedinou sme našli pekné miesto pri rieke ktorá ústi do priehrady na rieke Drine, kde rozkladáme tábor a pomaly spracúvame pri ohníku zážitky z ďalšieho skvelého dňa.

Ja sa zamýšľam nad tým ako to v takej dedine funguje, nad súdržnosťou miestnych a nad rýchlou komunikáciu v záujme pomôcť nejakým 3 cudzím motorkárom ...

Mircove ďalšie drobné postrehy:

Posledný deň nášho mototripu:

Ráno vstávame do ďalšieho až moc slnečného dňa (výrazne nad 30 oC ...). Po dlhšom putovaní krásnou krajinou prichádzame k skromnému domu na samote, pred ktorým na nás mávajú 3 deti: dve dievčatká a jeden chlapec. Zastavujeme a nakoľko mi ostali ešte nejaké drobnosti (plyšáky, pastelky ...), dávam ich deťom.  Radosť v očiach detí je obrovská, pre nás až nepochopiteľná. Najstaršie dievča sme poprosili o trochu vody. Z radosťou odbehla a priniesla nám 3 pollitrové fľaše, dokonale vychladené. Trochu ma to prekvapilo, lebo som si všimol že do domu neviedli žiadne elektrické káble, takže žili pravdepodobne bez elektriky. Ako vodu vychladili sme sa nedozvedeli, len sme odhadli, že asi majú plynovú chladničku. Deti boli prekvapujúco čisto oblečené a veľmi slušné.

Po obede sme sa dostali k pstruhovým rybníkom nad Arrasom, len kúsok od záveru nášho motočundra. K Vladimírovi to bolo asi len kilometer. Času bolo dosť, hlad a smäd tiež – takže sme neváhali usadiť sa pod veľkým slnečníkom na terase reštaurácie patriacej k rybníkom. Pstruhy sme si vybrali sami z malej nádrže hneď pri stoloch, k tomu výborný šalát z čerstvej zeleniny a samozrejme „jedno od smädu“ (výborné, vychladené, čapované !) Ťažko odhadnúť ako nás ovplyvnilo niekoľkodňové stravovanie „a la konzerva“ a nepretržité horúčavy okolo 35 oC, ale neskorý obed pri rybníkoch nad Arrasom bol skutočným kulinárskym zážitkom, na tom sme sa zhodli všetci. Nehovoriac o veľmi priaznivých cenách za jedlo aj pivko. Keď budete v týchto oblastiach, určite sa tu zastavte – okrem výborného jedla podporíte aj miestnych. Zaslúžia si to !

Celá trasa: Celá trasa: Arras – Lurské jazerá - bývalá Bana na chróm – Burrel – Malaj – Rrëshen – Reps - Gurth Spaç Gulag (komunistický koncentrák) - Fushë-Arrëz – Kryezi – Iballë – Fierza – Shëmri – Kukës – Tejdrin - Qafë-Draj – Arras

Záver od Mirka:

Môj záver, hodnotenie tohto mototripu : V Albánsku sú krásne hory a príroda a my sme mali len tú najlepšiu skúsenosť z miestnymi obyvateľmi.  Moc toho nemajú, na samotách sú trochu nedôverčiví, ale ľudsky veľmi bohatí.

Záver od Stana:

Rada Filipa W. mať drobné darčeky (malé hračky, ceruzky, pastelky ...) pre deti v horách je veľmi dobrá. Tu sa naozaj žije skromne a deti sú veľmi vďačné za akýkoľvek darček, dokonca aj za malý cukrík (mňa jedno dievčatko za cukrík objalo ...). Dospelým sme darčeky nedávali, ale vždy sme sa snažili odvďačiť sa za láskavosť, pomoc aspoň nejakými peniazmi.

V Albánsku sú skvelí ľudia! Aspoň tí v horách, mimo „komerčnej civilizácie“. A je tam krásna príroda!

A sú tam krásne legálne šotoliny, prašné a kamenisté cesty! A je tam lacno! Choďte tam, kým to nezmizne ! Komercia, konzum a asfalt s davmi ľudí a áut postupujú rýchlo ...

 A ešte niečo: Pre mňa je len málo krajších zážitkov, ako celý deň jazdiť a večer sedieť pri ohníku s kamarátmi a pivkom ...

Záver od Kuba:

Nie je už moc čo dodať  všetko čo sme chceli ste sa tu už dočítali. Ale ak by.....

Pozrite si video, to povie viac. Je tam zachytené aj niečo z už napísaného.

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (20x):


TOPlist