Moto Girl Trip aneb Katka kolem světa

Cesta okolo sveta nepatrí medzi tie sny, ktoré sa vo vás udejú zo dňa na deň. A vy ráno vstanete, dopijete svoju šálku kávy a rozhodnete sa, že si zmeníte život. Skor to je malé semienko, ktoré vo vás klíčil dlhé roky a vy ho ochotne polievate, ale nikdy ste si neni istý či vobec vyklíči do reality, alebo ostane navždy niekde hlboko..

Ako to najobyčajnejšie semienko fazule..na začiatok nepotrebujete veľa, stačí mokrá vata, slnko a niekto kto sa vám každé ráno prihovorí.. a bude sa tešiť z každej zmeny hoc je to nazačiatku nechutne popraskanie vašej škrupiny.. Tak som začala aj ja..

Sedela som na vate vlastnej iluzie a naivity a opatrne som sa snažila všetkým vysvetliť, čo sa ide diať.. dlho som bola za blázna.. ale stačilo mi že svietilo slnko.. a veci sa diali.. prirodzene samé ako to občas chodí.. bol to čas, kedy som musela nájsť správnych ľudí, aby začali veriť so mnou..

Nech je fazula hocijako silná, príde čas kedy bude potrebovať oporu.. aby rástla.. Stretávala som ľudí, nadšených, skeptických, neveriacich.. a medzi nimi svietili tí, správni.  A tak sa po nekonečnom roku príprav kolíšem na vlnách, opúšťam Európu..

Vylodenie z trajektu chvíľu trvalo, medzi postávaním na colnici som si užívala západ slnka. Policajti, colníci a všetci pomáhači boli skvelí, trhali mi papiere a pas z rúk, všetky pečiatky vybavovali za mňa a moja jediná starosť bola sledovať, kde sa kto krúti s mojim pasom. Nerozumeli sme si ani slovo, ale starý dobrý papier a pero nám uľahčovali komunikáciu. "Wheeeeeeey," kričala som si v prilbe, keď som sa prvýkrát zaradila do tuniskej premávky, ktorá funguje bez akýchkoľvek pravidiel.
Spomenula som si na Vietnam - je to ako lyžovanie, väčšinu sústredenia musíte venovať pred seba, ako pri rýchlej jazde prašanom , máte na starosti tých, ktorí sú pred vami, alebo v periférnom zornom poli. Spätné zrkadlo používate len keď dobrzďujete, aby ste skontrolovali, či vodič auta za vami stíha dobrzdiť a nevykonáva za volantom práve nejakú dôležitejšiu činnosť ako napríklad balenie svojej hašišovej cigarety, jedenie z plastovej krabičky, alebo nevisí vyklonený z okna, aby sa porozprával s priateľom v druhom aute. Niekoľkokrát som radšej rýchlo vystrelila o dva metre dopredu, aby ma niekto odzadu nenabral. A Tunisania sa len usmejú a ukážu vám palec hore na znak vďaky, čím oceňujú vašu pozornosť.
Cesty v Tunise sú perfektné, ľahký offroad som si uživala len v okolí malých dediniek. Po prvých kilometroch na full nabalenej mašine som však cítila, že niečo nieje úplne v poriadku - plávalo mi predné koleso. Prvý telefonát mieril Robovi do Eres Racingu, okamžite nakontaktoval pánov z Hyperpra a snažili sme sa cez pol zemegule zistiť prečo sa Euphoria mení na kajak. Konečné riešenie bolo jednoduché, no trošku komplikované: „všetky ťažké veci dopredu, máš odľahčené predné koleso." Teraz už len zostávalo vyriešiť, ako dopredu naložím všetky ťažké náhradné diely. Takže som to navešala na Touratech padáky.

Na hranicu som dorazila okolo jedenástej doobeda, colníci posedávali na kolieskových koženných kreslách s koliečkami pred búdkami, smiali sa, popíjali čaj a z 20 áut, ktoré stali v rade si nerobili žiadne vrásky.
Markus ma naučil pchať sa dopredu s hlúpim výrazom nevedomosti, alebo totálnej seba istoty.. Predbehla som kolónu, zastavila jedno auto pred kontrolou.. Periferne som vnímala, že modrých uniforiem pribúda..

Colníci a policajti boli neuveritelne milí, všetko prebiehalo hladko. Tuniské viza mam v pase číslo jedna, Líbyjské v pase číslo dva.. Sposobila som rozruch, ktorí sposobil príchod najvyšších, ktorí boli v kanceláriach.. a tak sme sa tam šetci smiali, aké je to šibnuté mať dva pasy - zvalila som to na našu dnešnú vládu :D Bábkové divadielko s ponožkou na ruke.. pokračovalo.. Tuniský colník, chcel odomna dookola bielozeleny papier.. ktorý som nevlastnila.. a tak sa ma opytal či mám karnet.. vytiahla som karnet, polozil si ho na kapotu pozeral sa mi do očí, laškoval a drbol pečiatku hlava nehlava.. skoro ma zavrátilo od stresu.. vytrhla som mu karnet z ruky, a snažila som sa ho opytať z akého popudu dal pečiatku na vystupe.. ked na vstupe nemám :))) odpoved bola že za Kaddafiho vlády mali zakázanu angličtinu a on mi nerozumie.. otočil sa mi chrbtom a snažil sa vytrhnuť stranu, lebo pochopil že pod hormonálnym tlakom z mojich červených vlasov urobil ozaj chujovinu - vtedy ma zavrátilo druhý krát.. ked som videla ako sa snaží vytrhnut stranu s mojho zaplombovaneho karnetu...

Očividne pod tlakom som si spomenula na Igorove slová, aj keď sa moje nosné dierky otvárali na široko.. od jedu.. a začala som sa na celej situácii strasne smiať.. však.. ake je to smiešne.. prísť o 8 000 EUR, ktoré niesu ani vaše no uznajte.. /ironia/ Pánka som chytila pod pazuchu a jazykom srdca, ktorý pozostával zo všemožných kombinácií jazykov som mu vysvetlila, že okamžite potrebujem aj druhu pečiatku.. na vstup.. ah!! sme zachránený...

Líbyjská strana dostala panický stres z mojej návštevy. Vzali si ma bokom, rozložili sme mapu a vpisovali miesta, kde možem zastaviť, kde naopak nieje 300 km pumpa, kde sa s ľudmi rozprávať.. Okey, okey.. vyfasovala som Líbijsku tabulku a vyštartovala som.. O pár metrov ma dobehlo auto.. mladý 27ročný colník.. že on to stále nechápe.. že ak chcem, býva kúsok a možem u ňho prespať.. vo Familly dome... :))

Nevedela som čo presne má mladý colnik za lubom a tak som išla " na kávu". Otvoril mi bránu a nakufroval ma na záhradu - do krásneho nového domu v ZUAWE.. palác ako z Aladinovej rozprávky.. Colník - menom Mohamed ma nechal na dvore a odskočil si niečo vybaviť..

O pár minut keď som pobehovala po vydlaždenom dvore v antibakteriálnych oranžových ponožkách od ROCKWAYu / ktoré btw. ešte stále nesmrdia / sa otvorila brána a vošla... pani mama.. zahalená pani mama.. Skamenela som a poklonila som sa s rukou vo vzduchu na pozdrav.. ostala pri bráne.. keď som sa snažila pribblížiť cúvla von z dvora.. tak som cúvla aj ja.. a medzi tým ako prebehla aj s troma dalšími ženami do domu som počula len " chala chr chala di chr chu". Asi som ju vystrašila ... :))

Mohamed ma ubytoval u seba v luxusnej izbe a vzal ma von..
Chutná večera, káva v kaviarni medzi dokonale oholenými a navoňanými chutnými mladými Líbijčanmi v šiltovkách, tepláčkov ala Rytmus style. Vzal ma pozrieť prístav, rozbité budovy po poslednej bitke zpred 3 mesiacov, postrielane domy, autá..

Každý mal po vreckách metrové kocky hašu, dobrú náladu. V autách hrala hlasno muzika, na povel som vyskakovala a skákala do auta.. až kym sme nezastavili na pláži na spešl edišn západ slnka..

Mohamed mi vysvetlit do podrobna dovod konliftu pred tým ako bolo napadnute mesto. Vzal ma do army priestoru s jeho dobrými kamarátmi sme čakali v prístave na nové autá z Talianska. Sedela som ako člen chlapčenského gangu a zaujato vysvetlovala, prečo by som nechcela práve Renault.. :)) Chlapi nikdy nedospeju.. / chvala Bohu / Spoznala som najslávnešieho snajpera z okolia... večer som mrtva odpadla do postele vyčerpaná ako baterka..

Pri cestovaní, našťastie, nikdy netrpím kultúrnym šokom. Ten si na mňa, naopak, počká vždy až doma, po návrate z cudzích krajín, keď mi oveľa dlhšie trvá dostať sa do európskej reality supermarketov.
Líbija, krajina kde po páde kaddafiho režimu ostalo v obehu 15 000 000 zbraní, po dvoch dňoch si zvyknete že tanky, rakety a autá, ktoré maju na korbe samopaly, je bežná súčasť.
Veľká časť budov je v povojnovej kondicií. Cesty su v perfektnom stave, až na občasné diery a otravné retardéry, na ktoré si ale tiež zvyknete. Policia neexistuje, asi aj preto som sa stala najpomalším účastníkom cestnej premávky so svojou 100km/h rýchlosťou na tacháči. Doležité je používať svetlá, trúbiť, kývať a mávať všetkým, ktorí na vás s nekonečným úsmevom pokrykujú " welcome in Libya!!" až kym nezbadajú že ruky ktoré pevne držia riaditka su ženské..
Vtedy sa začína raj. Pozvanie na kávu nieje v móde! V Líbijí vás račej pozvú na beznín, natankujú vám plnú nádrž, podajú čokoládu, minerálku a nedovolia vám ani vojsť rukou do vrecka, aby ste vytiahli peniaze. Desať litrov benzinu stojí približne 80 centov.

Boli momenty, kedy mi nebolo všetko jedno. Slnko zapadá, zhlukuju sa okolo vás všeliakí pocestní s jazykovou barierou, neviete zohnať benzin, pretože jednoducho nieje, celý deň prežitý na kexíku a dvoch litroch vody, prehriate telo, a močový mechur si zmyslí že je najlepší čas na toaletu, aj keď vám ide o minúty. Rozhliadnete sa okolo a jediné čo vám ostáva je strašný smiech, pretože najblížší stromček, kde by ste mohli skryť svoju bielu riťku je 200 metrov smerom k ťavám, ktoré si užívajú západ slnka.
Pobúchate si po hrudi, a skúsite zapnuť mozog a riešiť všetko po poriadku. Neh sa deje čokolvek, stále máte samých seba.
Milujem cestovať v krajinách, kde je ešte stále viera. a cítite ju všade. Ludia vám neublížia pokial ste sám, s čistým srdcom. Všetko zaleží od vás a od hranice vašej tolerancie a rešpektu. Preto som sa dobrovolne navliekla do čierneho typického habitu a celú Líbiju som nevystrčila svoje holé pliecko.

V Tripolise som mala v pláne zdržať sa maximálne jeden deň, no život to zariadil lepšie. Mala som problém zohnať baterky do SPOTU zariadenia na sledovanie mojej polohy na Google mape. Navštívila som 8 obchodov, no až v poslednom deviatom som našla ochotného pána, ktorý mi objednal a doniesol 4kusy bateriek zo skladu vzdialeného cez 40 km.
"Katarína? Prídeš dole? Tu Mohamed, stojíme pri tvojej motorke,“ ozvalo sa na ďalší deň v mojom telefóne. To, čo som videla pred hotelom mi vybilo dych. Grupa motorkárov na chopproch na čele s predajcom z obchodu ma prišla pozvať na zajtrajší spoločný výjazd. Deň s chalanmi bol neskutočný zážitok, asi som ešte nezažila takúto priateľskosť, zábavu, taký úprimný záujem a radosť. Večer ma ubytovali v kráľovskom hoteli a ráno, keď som prišla k motorke, mala nastriekanú reťaz. Po ceste smerom k Egyptským hraniciam mi zabezpečili svojich priateľov ako checkpointy, na ktorých sa hlásim, dostávam večeru, kávu a benzín.

350 km som si užila za hukotu majákov a dvoch ozbrojených áut, ktoré ma sprevádzali cez stále nebezpečnú opustenú saharskú oblasť. Občas boli ľudia viac vystrašení ako ja, ako som mohla prežiť až do brán ich mesta, vraj žena a sama..?!
Dodnes neviem čo tym mysleli, veď ja predsa niesom sama.. Mám za sebou všetkých Vás, ktorí mi držíte palce a veríte mi.
Dakujem!!! :)

Katka se v mezičase přesunula do Egypta, odkud zamíří dál na východ. O tom ale zase příště. Její cestu můžete sledovat také na webu www.motogirltrip.com.