Denis Šmida - Na Babette po Svete

Je červenec, lije jak z konve. Promoknuté nepromoky nepouští vodu alespoň ven a v mé hlavě je rovněž zataženo, uvažuji jestli je to vůbec fér, že tři dny se potím v motohadrech a zrovna při stoupání na Fagaraš nás chytí taková bouře. Klesáme s partou směr Pitešti a přemýšlím jestli vůbec může být ještě hůř. A může! Protože zrovna při klesání potkáváme slovenské klučiny na babettách, kteří ještě stoupají nahoru. Když jsem posléze toho léta organizoval jejich přednášku v rodném městě, záhy jsem přišel k zjištění, že to nejsou obyčejní kluci, že to mají nejenom v babetách, ale také v hlavě hodně srovnané a určitě to někam to dotáhnou. O projektu „Na babette po svete“ nám bude vyprávět jeden z jeho zakládajících členů Denis Šmida. Kam to tedy dotáhli, chystají se ještě někam? Že jste o nich neslyšeli? Nevadí, vše se dovíte v příštích řádcích. Jelikož jsem celý rozhovor absolvoval v rodné Slovenčině a náš server také přesahuje hranice České republiky, příští řádky potrápí dle statistik zejména mladší generaci.

Ahoj Denis, od nášho posledného stretnutia ubehlo pár rokov, predstav sa našej motocyklovej komunite.

Na začiatok by som rád pozdravil všetkých čitateľov a motorkárov. Moje meno je Denis Šmida, mám 25 rokov, pochádzam z malého mesta Senica, nachádzajúce sa na Záhorí. Momentálne sa snažím študovať na vysokej škole Farmáciu v Bratislave.
V živote ma napĺňalo už veľa záľub, na všetky asi ani nespomeniem, no k tým hlavným patrilo už od mala rybárčenie, beh, bicyklovanie, cestovanie a v posledných rokoch hlavne motorky a všetko čo tým len trochu zapácha.

Ako je to vlastne s tebou a motorkami?

Nemusí byť pravidlom, že podobné koníčky sa dedia z otca na syna a sám neviem, či to tak bolo aj v mojom prípade. Otec vlastnil Simson S51 Electronic, kedy bol v dobe Pionierov za pána. Neskôr ho predal a dlhé roky u nás motorka nemala miesto. Až do doby, kedy sme sa dva roky dozadu rozhodli zaobstarať „dospelejšiu“ Hondu CRF250 Rally. Mašina na začiatok ako stvorená. Keďže mám A-čkový vodičák len rok a považujem sa za úplného amatéra, nič iné ani do úvahy neprichádzalo.

Ale aby som sa vrátil k mojím začiatkom. Bod zlomu nastal, keď mal brat 16 a dostal na narodky Babettu. To mi bolo 13 a nemal som potuchy, že niečo také existuje. Mala najazdených 4000km a stála 5000Sk. teraz sa nám o niečom takom môže už len snívať. Jazdili sme po parkovisku, a keď ručička tachometra presiahla 40 km/h, od strachu som plnou silou stláčal brzdu. Bolo to niečo nové, úžasné. Prešiel rok a pol a ja som si pripadal, že som sa na Babette narodil. Odvtedy som ju odložil len na mesiac kvôli policajtovi, ktorý stál za prudkou zákrutou so vztýčeným červeným terčíkom, mávajúc ku krajnici. V šoku som strhol riadidlá, prešiel plnú čiaru a pridávajúc aj očami uháňal poľnou cestou preč. Nebál som sa ani tak pokuty, na tú som už mal predom našetrené, ako odkladu vodičáku (ktorý som ešte nemal) o 2 roky. Nebolo to odo mňa pekné a už vôbec nie bezpečné, ale takto spätne na to s úsmevom spomínam.

Neskôr som už prestal kradnúť Babettu bratovi a za 140€ som si zaobstaral vlastnú „mašinu“, ktorá ma sprevádza na cestách až doteraz.

Ako vznikol projekt Na Babette po svete?

Presne si spomínam na ten deň. Bola jar, boli sme druháci na gympli a ako vždy cez prestávku sedeli za učiteľským stolom a kecali. V tom sa nás Paťo, budúci člen niektorých výprav, spýtal či by sme aspoň na pár dní v lete niekam nevybehli. On mal skútra 50-ku a vedel, že ja mám Babettu. Plán bol ísť v trojici. Do toho sa ozval Matej (prezývaný Láďa), že jeho babka má (asi) tiež Babettu, len ju treba rozchodiť. Mega! Pomysleli sme si. Bude super ak pôjdeme štyria. Paťo a Mišo na skútri, Láďa a ja na Babettách. Na to sa Mišo ohradil, že on sa nepovezie ako socka s Paťom. Chce byť rovnako drsný ako my, a tiež si kúpi Babettu. No keďže sa jedno sockárske miesto uvoľnilo, zobrali sme ešte Mareka.
Dokonalý plán! 17 rokov, drsné mašiny a sloboda.
Pre náš „Big Trip“, ako sme ho vtedy nazvali, sme si vybrali susedné Česko. Čakalo nás 5 dní a 471 kilometrov dokonalej cesty. Mysleli sme si...
Po škole sme utekali k Láďovi, ktorý býval najbližšie, pozrieť sa na babkinu Babettu. Otvoril garáž a pod hromadou harabúrd trčal len jeden heft a zlomená šľapka. „Umyje sa, vyčistí sa a pôjde ako nová“... uisťovali sme sa navzájom v pretrvávajúcej eufórii. Keby sme vedeli, že do toho dá neskôr láďov otec 200€, len aby vôbec naštartovala, vys***i by sme sa na to. :D
Pár týždňov na to nám Mišo oznamuje, že kúpil Babettu od staršieho pána z vedľajšej dediny za 100€ a je dokonca aj pojazdná. Tentoraz sme boli zdržanlivejší, no stále radi, že náš sen sa pomaly stáva skutočným. Pár minút na to posiela aj fotografiu. Svetlomodrý rám a nádrž, blatníky vo farbe slonej kosti a na sedadle pletený návlek... všetko natreté štetkou. Táto cesta bude všetko, len nie drsná. Hovoríme si. Mišo nás uisťuje, nech nemáme strach. Hneď ráno pôjde kúpiť farbu a všetko vyrieši. O pár dní už jeho Babettu striekame matnou čiernou. Samozrejme bez toho aby sme na nej povolili čo i len jednu skrutku a chrómové časti striekame „chrómovým“ sprejom, ktorý má s chrómom spoločné skutočne len poradie prvých štyroch písmen v názve. V troch štvrtinách práce nám dochádza matná čierna a presvitajúce fľaky modrej neobrúsenej farby dokonale vystihujú charakter celého tohto nášho dobrodružstva.
Kto si nepamätá aké bolo počasie v lete 2012, rád mu ho trochu priblížim. Celé celučičké leto neprestalo svietiť slnko až na jeden týždeň, kedy bola priemerná teplota okolo 15 stupňov a v noci sa blížila k neuveriteľným piatim stupňom Celzia. Deň čo deň sa striedal silný vietor s nepretržitým dažďom, ktorý zaplavoval cesty súvislou vrstvu vody. Bol to ten jediný týždeň, kedy si partia piatich chalanov naplánovala veľkú - malú cestu.
Toto boli naše začiatky. S odstupom času som vlastne rád, že to takto dopadlo. Vtedy sme si všetci siahli na dno. Naučilo nás to zatnúť sa a nevzdávať. Brali by sme to ako hanbu, vrátiť sa po dvoch dňoch domov „s plačom“ a už sa nikdy nikam nevydať. Od tej doby mi je jedno či prší alebo je pekne. Ak sa človek naučí fungovať v daždi, odstráni zo svojho života malý strach z počasia. Napriek tomu vám vždy prajem slnko nad hlavou.

Predstav nám partiu expedícii, tiež ste rozdelený podľa úloh v tíme?

Ja sa starám o plánovanie trasy, robím technika, mám na starosti všetky organizačné veci a fotím.
René ma na starosti kamery a je tiež technik
Láďa je Láďa, ale bez neho by to nešlo (smiech)
Ostatní neabsolvovali všetky cesty ale Paťo robí kuchára a Mišo trhá plynové lanká, inak robia aj všetko ostatné v rámci skúseností.

Mnoho ľudí rieši pred cestou na motodovolenku kufre a vybavenie viac, ako samotnú cestu. Ako máte upravené babetty pre cestovanie?

Jediné čo tam bolo, tak sme si zvarili rozšírenie zadného nosiča s držiakom na bandasky a na posledných cestách sme mali vymenené zadné tlmiče za pevnejšie lebo by mopedy sedeli na blatníku. Ale motorovo sú komplet originál.

Totiž ja som na svojej babette krátko po kúpe menil karburátor za DelOrto, aby mi zodpovedne fugovala. Ako riešite nabíjanie techniky?

DelOrto karburátory majú kopu častí z plastov, používame sériový Jikov. Báli sme sa, že by sa plastové časti opotrebovali alebo inak poškodili počas cesty a náhrada by sa nedala zohnať. Na nabíjanie používame solárne nabíjačky, úplne to postačuje.

Čo si od projektu očakával?

Nič. Skutočne, že nič. Projekt s názvom Na Babette po svete vznikol na základe zapálenia partie mladých chalanov pre určitý druh dobrodružstva a záujmu sprostredkovať zážitky blízkemu okoliu. Celé to vznikalo v dobe kedy Marek Slobodník púšťal do sveta krátky film o ceste pionierov do Kazachstanu a Dan Přibáň s Trabantami plánovali cestu do Južnej Ameriky. Podobných projektov nebolo veľa a všetci sme to robili, pretože nás to bavilo. Dnes je podobných projektov oveľa viac, čo ale vôbec nekritizujem, práve naopak. Veľmi sa teším záujmu o podobné aktivity, len mi je ľúto, že to všetko nestíham sledovať. Sem tam sa vyskytne projekt, kedy si sám poviem: „Do riti, tak toto by som asi nedal.“

Čo všetko ste prešli?

Začalo to Českou republikou v roku 2012 a 2013. Rok na to sme vyrazili na východ, smer Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko a Srbsko. Po ročnej pauze sme zostali verní východu , kde pridávame Bulharsko, Gruzínsko, Arménsko a Ukrajinu.
Po Gruzínsku 2015 v teplotách presahujúcich 40 stupňov si sľubujeme, že nabudúce sa pôjdeme schladiť na sever. Píše sa rok 2017 a my mrzneme pri 2 stupňoch na ceste Poľskom, Švédskom, až na najsevernejšie miesto pevninskej Európy kam sa dá prísť po ceste – maják Slettnes nachádzajúci sa v Nórsku a naspäť naprieč Fínskom, Estónskom, Lotyšskom a Litvou.
„A dosť!" Nebudeme zomierať bez vody niekde na východe, ani objímať rozpálený motor na severe. „Ako správni Slováci pôjdeme na Balkán“ povedali sme si pred letom 2019. Maďarsko, Srbsko, Kosovo, Severné Macedónsko, Albánsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Slovinsko – najjednoduchší popis leta 2019.

Povedz nám nejaké najsilnejšie zážitky ktoré ťa postretli na výpravách s babettou.

Ako to pri podobných cestách býva, zážitkov je nespočet. Na cestách sme strávili takmer dvesto dní a prešli viac ako 22 500 kilometrov. Čas od času mi vybehne spomienka na miesto či príhodu, ktorá sa nám udiala na cestách a som nesmierne rád, že práve ja som mal tú možnosť niečo podobné zažiť.
Ak sa ma dnes niekto spýta, aby som povedal jednu príhodu, čo ma hneď napadne, tak je to paradoxne jedna z najnegatívnejších aké sme zažili.
Bola to naša posledná cesta. V ten deň sme prechádzali z Čiernej Hory do Bosny (čo je dôležitá poznámka, lebo doteraz nevieme, komu to máme dávať za vinu). V Čiernej Hore si dávame obed v stánku pri ceste a prechádzame do Bosny, kde večer pijeme vodu od domácich. Skúsený cestovateľ vidí hneď dve chyby, ktoré sa na cestách jednoducho nerobia. Kemp staviame rovno pri pamätníku padlým vojakom poslednej občianskej vojny, rozstrieľanom dome a mínovom poli. V noci sa budím na pazvuky, vychádzajúce zo všetkých strán. Vystrčím hlavu zo stanu a pozerám vľavo, kde Láďa uľavuje svojmu žalúdku rovno v predsieni stanu. Znechutene otáčam hlavu vpravo, kde sa Paťo nakláňa za pásku s nápisom „POZOR MÍNY“ a večeru v podobe rybičiek z konzervy posiela do sveta. S malou nádejou v duši sa pýtam Miša, či mu je tiež zle. „Zatiaľ nie“, odpovedá, ale dodáva, že niečo cíti. Zhodujeme sa, že to bude asi len placebo. Ráno sa opäť budím na nepekné zvuky a kričím: „Láďo, to si ty?“
„Nie.“
„Paťo ty?“
„Nie.“

René sa mi už bohužiaľ neozval. Do dvoch hodín je to „párty“ akú už nikdy nechcem zažiť. Máme to všetci, plazíme sa, ide to vrchom i spodkom. Vodu máme len tú od domácich, ktorú musíme piť, inak by sme to nezvládli. Lieky nezaberajú. Týmto by sme sa chceli ospravedlniť Bosniakom, že sme im s prepáčením doslova obsr*li pamätník, no inak sa nedalo. René sa po dvoch hodinách zobúdza a hovorí, že musí ísť pre vodu do najbližšej dediny, inak zomrieme. Zhodujeme sa, že to nie je dobrý nápad, avšak sme na tom skutočne zle. Najbližší obchod je 7 kilometrov. Doteraz jeho cestu považujeme za najväčšie hrdinstvo. Je pravda, že mu trvala hodinu a pol a niekoľkokrát mal nútenú pauzu, ale nakoniec to zvládol. Vody nemáme veľa, a tak sa rozhodujeme, že musíme pokračovať aspoň k najbližšiemu väčšiemu obchodu, ktorý je vzdialený asi 35 kilometrov. Pobaliť stany nám trvá ďalšie dve hodiny. Cesta prebieha skutočne zle... čo päť kilometrov stojíme a musíme sa prespať pri ceste. 35 kilometrov ideme takmer 7 hodín. Večer dostávame vysoké teploty. Ráno sa ako zázrakom prebúdzame takmer zdraví. Prešli sme si peklom, no ani to nás nezastavilo.

Na tento jeden negatívny zážitok nás postihla kopa dobrých vecí, ktoré sa nám zapíšu na dlho do pamäti. Medzi to patrí aj zopár naj, ktoré Babetty zdolali. V Arménsku sme vystúpili až k jazeru Kari Lake vo výške 3 185 m. n. m. A rovnako nás Babetty zaviedli na najsevernejšie miesto pevninskej Európy kam sa dá po ceste prísť, k majáku Slettnes v Nórsku na pobreží Barentsovho mora. Je to súčasne najsevernejšie položený maják na svete. Ak sa ocitnete v týchto miestach, určite ho zaraďte do svojho zoznamu. Vidieť začiatkom augusta omrznutú Babettu pri polnočnom slnku bol nezabudnuteľný zážitok.
Zo zážitkov nemôžem vynechať ani jediné miesto, kde som si počas všetkých tých ciest povedal, že toto jednoducho nezvládnem a radšej pôjdem domov. Nie je to nič iné ako slávny Transfăgărășan. 7 hodín šliapania, nie jazdy ale skutočného šliapania do pedálov Babetty ma psychicky aj fyzicky dostalo na dno. Ak by ma vtedy chalani nepodržali, vzdal by som to. Aj o tom tie cesty samozrejme sú a presne to sú tie momenty, kedy treba mať okolo seba tých správnych ľudí. Keď som si na vrchole ľahol do trávy, sľúbil som si, že sa sem niekedy vrátim, ale už nikdy nie na Babette.

Pamätám si, že si spomínal problémy pri prejazde hraníc?

Samostatnou kapitolou cestovania na Babette sú prejazdy hraníc. Zákon väčšiny krajín nedovoľuje vjazd Babettám bez ŠPZ-ky, a tak sme mali dve možnosti. Podstúpiť zdĺhavý proces vybavovania, byrokracie a najmä platenia nemalých poplatkov za značky, alebo sme mohli jednoducho vyraziť a neriešiť... Ako stredoškoláci, by sme sa asi vážne hanbili, ak by sme nemali gule zvoliť druhú možnosť. Posledná možnosť s ktorou sa utešujeme je, že ak by bol predsa len problém, uplatíme to.
O tri týždne už stojíme dve hodiny v daždi na rumunsko – moldavských hraniciach, lebo nám chýbajú ŠPZ-ky. Skúšame to uhrať na „techničáky“ (obyčajné papierové kartičky písané v slovenčine, ktoré sa vydávali v obchode pri kúpe Babetty). Ja s Renom sme si ich kupovali ako falzifikáty za 5€ týždeň pred cestou a vypisovali 10 kilometrov pred hranicami. Láďa s Paťom ich mali skutočne originálne od kúpy Babetty, avšak vypísané na meno prvého majiteľa. Colníci vidia, že sa nevzdávame a odísť sa nechystáme. A tak začínajú lúštiť polorozmočené kartičky, pričom si všímajú, že na Láďovej a Paťovej originálnej kartičke nesedia mená s pasmi, pričom na ďalších dvoch falošných paradoxne sedia. „Vy dvaja,“ ukazujúc na mňa s Renom, „môžete ísť! „Ostatní len bez motoriek!“ V duchu sa neviem prestať smiať. Život vie všeličo priniesť. Túto super ponuku musíme bohužiaľ odmietnuť. Medzitým sa pri nás zhlukuje asi 20 policajtov, pozerajúc na nás ako na atrakciu. „Teraz maj gule a vytiahni z vačku tých spotených 5€ na úplatok, ktoré tam už 15 minút stískaš,“ hovorím si. Nedokázal som to. Strácajú s nami trpezlivosť a posielajú nás naspäť so slovami, že to už nemáme nikde inde skúšať, lebo nás majú v systéme. Ak by som na vlastné oči nevidel, ako to píše do excelovskej tabuľky, aj by som mu uveril. Prešlo pár minút a my si to mierime k najbližšiemu možnému hraničnému priechodu vzdialenému asi 40 kilometrov. V pasoch máme pečiatky o vstupe a výstupe z Moldavska spred hodiny, ale ani to nezabránilo nášmu obľúbenému moldavskému colníkovi, aby nám pridal ďalšie a poprial nám šťastnú cestu Moldavskom. Možno si hovoríte, aké sme mali šťastie, my to však opakujeme znovu na Rumunsko – Srbskej a Maďarsko – Srbskej hranici. Neviem či sa to dá považovať za life-hack, alebo sme len zneužili to, že čo nemá značku, to do systému jednoducho nezapíšete.
„Vyhoďte ma dverami, vrátim sa oknom... lebo som Slovák“.

Nechcem aby to vyzeralo, že jediné zážitky máme pri prechode hraníc, no ešte jeden pridám.
Arménsko – Gruzínska hranica. Je asi 40 stupňov v tieni a slnko presne na poludní. Arménska časť ide bez problémov, no na tej gruzínskej berie do ruky naše pasy asi najprísnejšie vyzerajúci colník, akého som kedy videl. Rovno sa nás pýta, či máme pri sebe nejaké drogy alebo aspoň marihuanu. Pri pohľade na dvadsať ročných chalanov je z neho cítiť, ako je takmer presvedčený, že niečo máme. Dostáva negatívnu odpoveď, ktorá mu samozrejme nestačí a ukazuje, aby sme zložili všetky veci na zem a mne ukazuje, nech ho nasledujem. Zaviedli ma do miestnosti v blízkej budove, kde sa nachádzajú ešte dvaja ďalší policajti. Keď zamyká dvere, začínam byť trochu nervózny. Naznačuje, aby som vytiahol všetko z vreciek a položil na stôl. 2 nové sviečky, 1 stará, dve desiny kľúče na šponovanie reťaze, jedna osmička na opravu karburátora... Vidím ako jednému policajtovi trhá kútikom úst, ale zachováva profesionalitu. „Vyzliecť!“ Naznačujem, či to myslia vážne, lebo oni nevedia, že ja som sa už týždeň neumýval (nie že by som bol humusák, ale skutočne sme nemali kde) a počas tohto týždňa teploty neklesali pod 30 stupňov. Vyzúvam prvú koženú topánku a do nosa mi udiera smrad prepotených týždňových ponožiek. Len s ťažkosťami dávam dolu aj druhú. Smrad sa pomaly plazí zamknutou miestnosťou so štyrmi chudákmi vo vnútri. Pozerám ako sa prísnemu colníkovi rozťahujú zreničky, a len s ťažkosťou vyslovuje „stop!“ „Obliecť a von!“ V duchu sa smejem a odchádzam celý nedočkavý, až poviem Renému čo sa stalo. :D Toho si už nikam nevolali, no pritvrdili a prichádzajú so psom. Psovod ukazuje na naše veci a pes sa púšťa do práce. René má v taške zabalenú lebku psa, ktorú našiel pri ceste a za jej prevoz cez hranice mu hrozí tučná pokuta. V tej chvíli by sa mu krvi nedorezali. Pes pichá čumák do pootvorenej tašky so špinavým oblečením, čakajúcim na pranie už nejaký ten týždeň. Okamžite zaraďuje spiatočku a policajt nechápe, prečo odbieha asi päť metrov a nechce sa vrátiť. My neveríme vlastným očiam. Posledný pokus a veci idú pod röntgen. Lebka ostáva ako zázrakom bez povšimnutia a my odchádzame.

Kde by si sa najradšej vrátil?

Malý sen je prejsť si všetky cesty ešte raz na väčšej mašine a samozrejme vyjsť si na Fagaraš.
Neexistuje krajina, ktorá by ma úplne sklamala. Strašne rád sa vraciam do Moldavska. Pekná príroda, dobré víno a najmä lacno.

Chodíš prednášať na rôzne cestovateľské festivaly, s akým ohlasom sa stretávaš? A vlastne čo na to rodičia?

Prednášky mám veľmi rád a snažíme sa ich stále zlepšovať. Robíme to zadarmo a skutočne nás to baví. Takisto verím, že to baví našich divákov a vždy sa spolu dobre zasmejeme.
Naši sa zo začiatku báli, ako by sa bál asi každý rodič, ktorému v 17-tich začne jazdiť dieťa 30 km/h pri krajnici... Časom si zvykli a už nás len podporovali, za čo im je každý jeden z nás nesmierne vďačný. Rodičia by nemali svoje deti obmedzovať kvôli vlastnému strachu.

Prednášal si už aj v zahraničí, napríklad v Čechách, alebo všetko v rámci Slovenska?

Mali sme zopár ponúk, no časovo sme sa bohužiaľ nevedeli zosúladiť. Ale ako hovorím, ak bude záujem a čas, prídeme prednášať hoci aj moldavským colníkom.

Babetty v rukách vašej partie teda fakt navštívili miesta a prešli kilometre, o ktorých sa mestskému poštárovi brázdiacemu babettou ulice malomesta, ani len nezdá. Máš ešte nejaké plány s babettou do budúcna?

Poviem to úprimne, nečakám, že budem v štyridsiatke jazdiť dvojmesačné cesty na Babette, ale budem do konca života šťastný, že som to doteraz robil. Radi by sme dali aspoň ešte jednu „rozlúčkovú“ expedíciu, no netrúfam si povedať na koľko percent je to reálne. Niekde vnútri to v nás ešte drieme.
Keď na to zarobím a ku "štamperlíku" prikúpim aj toho „litra“, tak si konečne prejdem aj západ. Doteraz ma to tam nezaujímalo, keďže to nie sú príliš Babetta-friendly krajiny a časom sa bojím, že sa k ním postupne pridá aj východ.

Kam by to bolo?

Jeden tajný sen predsa ešte máme, ale už teraz sa bojím o jeho reálnosť. Radi by sme zašli na Babettách do Japonska. Tak ak mi niekedy dajú v práci pol roka platenej dovolenky, neváham. :D Zdá sa to ako nonsens, no ak by sme natiahli našu najdlhšiu cestu po Škandinávii len jedným smerom, zašli by sme niekam za Ulanbátar v Mongolsku. Odtiaľ je to ďaleko už len ako posledná cesta po Balkáne.

Aké sú tvoje ďalšie plány v živote?

Momentálne študujem, dúfam že posledný rok, farmáciu na vysokej škole v Bratislave. Keďže moja priateľka študuje a pracuje v Prahe, je možné, že tam bude časom jazdiť o Babettu naviac.

A aký je tvoj odkaz pre čitateľov ktorí sa dočítali až sem?

Držím palce všetkým motorkárom a cestovateľom, aby stretli na cestách len dobrých colníkov a tankovali vždy kvalitný benzín.
Naše motto: „Život je krátky, ale nemusíš sa ponáhľať, aby si si ho užil.“

Ďakujem za rozhovor a prajem ti, nech sa ti darí, či už na cestách alebo necestách životom alebo babettou.

Autor článku obdržel prémii 1.5 Kč od 4 uživatelů. Prémie jsou již uzavřené, děkujeme.
Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (0x):
Motokatalog.cz


TOPlist