reline_unor



Ako sa za 8 hodín úplne zničiť....alias náhrada za Slovinsko na Slovensku

Tento cestopis nie je tak úplne typický...nie je to o dvojtýždňovom výlete niekam za hranice, ale o jednodennom výlete z ktorého sa človek vráti unavený ako pes, ale s rohlíkom okolo celej hlavy.....snáď niekomu poslúži ako inšpirácia.

Kapitoly článku

Asi by som začal tým, že tento týždeň som mal byť niekde úplne inde. Od februára sme s kolegom plánovali 5 dňovú cestu do Slovinska s prejazdom cez Taliansko, Rakúsko a Maďarsko s možnou zastávkou na ovlaženie sa v chorvátskom mori. Bohužiaľ dva týždne pred cestou som dostal info od kolegu že z toho nič nebude, že sa mu nedá a navyše menil motorku a kým sa s ňou nezoznámi tak si nie je istý či je dobrý nápad ísť na takú ďalekú cestu.  Takže čo? Idem sám? To asi nie...som síce dušou dobrodruh, ale skúsenosti s dlhými cestami nemám, nedajbože sa mi niečo pokazí cestou a čo budem sám v cudzej zemi robiť? Tak som si v práci zariadil aspoň tri dni dovolenky a každý deň som sa vozil aspoň po tom našom krásnom Slovensku. Dva dni to boli Tatry a Orava čo sú trasy ktoré pozná asi každý. O tom svedčilo aj množstvo motorkárov ktorých som stretával. Tretí deň som sa ale vydal na trasu ktorú som v živote nešiel. Na mape to ale vyzeralo dobre a realita prekonala moje očakávania niekoľkonásobne. Ak niekto zablúdi do Banskej Bystrice samozrejme nemôže vynechať Šturec, ak ale bude chcieť z Bystrice ísť na druhý deň niekam ďalej vrelo odporúčam vybrať sa po tejto trase.
Začiatok mojej cesty bol z Banskej Bystrice kde som sa ráno zobudil doma v posteli a za polhodinu už som sedel oblečený, umytý a najedený na motorke pred domom. Úsek Banská Bystrica – Kriváň je prakticky celý po diaľnici (od Zvolenskej Slatiny po Kriváň nám pred pár dňami otvorili nový úsek R2ky) čo ovšem bol len povinný presun k miestam kde začína zábava. V Kriváni na kruhovom objazde sa treba vybrať smerom na Hriňovú a ešte krátky ničím nezaujímavý presun do tohto mestečka. V Hriňovej ďalší kruhový objazd a tam sa dá ísť dvoma smermi. Doľava je cesta cez prechod Drábsko a Čierny Balog do Brezna. Trasa je to tiež krásna ale už ju poznám skoro naspamäť a tak som sa vybral na kruháči doprava smerom na Hnúšťu. Hneď za Hriňovou už začína ten pravý motorkársky zážitok. A kým skončí to ešte bude pár hodín trvať. Ale o tom neskôr.

V tomto bode Vás cesta zavedie do hôr a lesov s prejazdom cez Detviansku hutu a Látky. Príroda je tam naozaj neskutočne krásna, lesy sa striedajú s poliami a lazmi a za krajnicou sa otvorí aj niekoľko panoramatických pohľadov. Na konci tohto úseku ešte niekoľko krásnych vracákov ako predzvesť toho čo ma čaká za chvíľu a je tu mestečko Hnúšťa . Ak si niekto vie predstaviť čo znamená slovné spojenie „absolútna bezútešnosť“ tak to je Hnúšťa. Týmto sa ospravedlňujem všetkým miestnym ale tak na mňa to mesto pôsobilo. Ani wikipédia nevie o ničom zaujímavom čo by tam bolo. Ja som zistil že to zaujímavé začína až na Hnúšťou. Vybral som sa podľa značiek smerom na Jelšavu a voľba to bola viac než správna. Medzi Hnúšťou a obcou Ratková je takmer 20 kilometrový úsek priam stvorený na brúsenie stupačiek. Asfalt je kvalitný, a stačí si tento úsek dať do mapy a každému musí byť jasné prečo som takmer vískal od radosti pri prejazde.

Keď už som sa konečne pohol z Ratkovej smerom na Jelšavu tak po chvíli som prišiel na úsek Ratková – Ploské kde ma príjemne prekvapilo ďalších 8 vracákov. Na konci bola odbočka kde som objavil ruiny starej železiarne, respektíve vysokej pece. Tá bola postavená spolu so železiarňou v rokoch 1870-1874 a fungovala do roku 1903. Je vysoká takmer 14 metrov. Celý úsek od Hriňovej až po Jelšavu nebudem opisovať lebo by som sa aj tak obmedzil na opis typu "zákruta, zákruta, zákruta, zákruta". Skrátka a dobre je ich tam hojne. 

Po prejazde Jelšavou kde som už pomerne zúfalo hľadal čerpaciu stanicu kvôli pomerne neodbitne svietiacej kontrolke rezervy som si ako ďalší cieľ zvoli mestečko Dobšiná. Sú v zásade dva spôsoby ako sa tam dostať. Ak ste nedočkaví alebo sa ponáhľate, tak obočka doľava medzi obcami Nižná slaná a Hanckovce Vás do Dobšinej privedie pomerne rýchlo a nezáludne. Ak ale máte trochu času a chuť na niečo čo sa nehanbím nazvať „motorkárskym orgazmom“ tak na spomínanej križovatke treba odbočiť doprava smerom na Rožňavu a následne v obci Gemerská Poloma doľava. Ak by niekto chcel, ďalšia dedina za Gemerskou Polomou je Betliar so svojím slávnym kaštieľom. Mňa ale lákala cesta nie pamiatky. Úsek medzi Gemerskou Polomou a Dobšinou je dlhý cca 30 – 35 km a človeku dá zabrať. Stačí pozrieť fotku.

Vracák za vracákom, potom dve „normálne“ zákruty a za nimi ďalší vracák. A tento vzorec sa opakuje po celom úseku. Asfalt bol navzdory mojim očakávaniam veľmi dobrý aj keď na jednom alebo dvoch miestach bol naplavený štrk z lesa a pri krajniciach bolo dosť mokrého lístia. Holt...deň predtým prešla búrka. Nechápem ale prečo ma navigácia ešte v polovici kopca vracala naspäť dole do Gemerskej Polomy a na tú nezáludnú cestu do Dobšinej. Zrejme sa o mňa bála alebo čo. Kolom dokola je to ale úžasná cesta ktorú sa proste nedá neužiť si. Potom krátka zastávka na kofolu pri priehrade Palcmanská Maša, ktorú som využil na vstrebávanie zážitkov z posledných cca 150 kilometrov.  Podotýkam že počas celého úseku som stretol minimum áut a ešte menej motorkárov čo bola pre mňa záhada, lebo takéto trasy by mali byť „slávne“ a ospevované. 

Kofola naozaj dobre padla, ale ešte som bol len v polke cesty, takže sa nezdržiavame a pokračujeme ďalej. Nasledoval zjazd cez Stratenú (brána do Slovenského raja) a okolo Dobšinskej ľadovej jaskyňe smerom na Telgárt. Každý snáď vie, že nad Telgártom a pod Kráľovou Hoľou pramení rieka Hron. Kto ju vidí v plnej paráde predtým ako sa vleje do Dunaja musí ostať v nemom úžase keď vidí aký cícerok je to na počiatku. Ešte sa nestalo aby som išiel okolo a nezastavil sa pri tomto prameni nabrať si vodu. A zastavil som sa aj teraz. Za obcou Telgárt sa nachádzajú takzvané meandre Hrona, kde sa Hron ešte ako malý potôčit krúti v niekoľkých esíčkach. Pekný pohľad. Po pravej strane sa otvorí ešte niekoľkokrát výhľad na Kráľovu Hoľu, a pred obcou je ešte k videniu Chmarošský viadukt. Jedná sa o tehlový železničný most postavený v 30.rokoch minulého storočia, tvorený deviatimi oblúkmi. So svojou dĺžkou 113,6m a výškou 18 metrov pretína Gregorovu dolinu. Most je skutočnou dominantou okolia a je pekne vidieť od cesty. 

Kto sa chce pozrieť bližšie k mostu, stačí odparkovať auto popri ceste a prejsť pár sto metrov po cestičke cez lúku. Stáť pod mostovou konštrukciou a pozerať sa smerom nahor stojí skutočne za to. Pohľad na majestátne piliere vzbudzuje v človeku veľký rešpekt. Okrem iného je Chmarošský viadukt veľmi pekne zasadený do miestneho prírodného koloritu a pekne tak dotvára vzhľad krajiny. Nie nadarmo je kamenný viadukt Chmaroška považovaný za jednu z najkrajších a najfotogenickejších technických stavieb na Slovensku. Niekde som dokonca čítal že je to najfotografovanejší most na Slovensku. 

Ale to už sa blížime k obci Červená Skala, pred ktorou je križovatka s odbočkou na Tisovec. Táto časť cesty síce vedie prekrásnou prírodou, ale treba upozorniť že asfalt je v prvej časti fakt dezolátny, potom sa to ale zlepší a človek si môže vychutnávať príjemne točivú jazdu v lone horehronskej prírody. V Tisovci je zrejme len jedna veľká križovatka, takže stratiť sa nie je kde a na tejto križovatke treba ísť doprava smerom na Brezno. Tento úsek je tiež pre motorkárov niečo čo nám vyčarí úsmev na tvári. Prvá tretina síce tiež trpí rozbitým asfaltom, ale zvyšné dve tretiny majú od minulého roka natiahnutý nový asfaltový koberec. A keby niekto fotil motorkára s kolenom na zemi v zákrute ponad ktorú ide most Zubačky a navyše v tom čase keď tam vypustia parné lokomotívy, tak to by bol záber za milión.

Po príchode do Brezna už som začínal mať pomaly dosť, a tak som na hlavnej križovatke zvažoval či sa vybrať rovno smerom na Banskú Bystricu, alebo... Nakoniec zvíťazilo „alebo“ a ja vyhadzujem smerovku doprava a slovenský čitateľ už asi tuší, že tento smer vedie na Čertovicu. Jeden z najlepších horských prechodov na Slovensku. Jedna jazda od breznianskej mestskej časti Zadné Halny na druhú stranu Čertovice po obec Vyšná Boca, návrat do Mýta pod Ďumbierom, otočka a ešte raz do Vyšnej Boce a späť.

Nasledoval vlastne už len formálny presun späť do Banskej Bystrice, ktorý snáď ani nestojí za zmienku.
Doma nastal čas rekapitulovať. Celá trasa zabrala 410km a 7 hodín času. Stálo to ale za to...okrem presunových úsekov Banská Bystrica – Hriňová a Podbrezová – Banská Bystrica je to trasa kde si človek nemá poriadne kde oddýchnuť. Neboli to síce pôvodne plánované Slovinské Alpy, ale z tých 410km takmer 320 vedie cestami prvej a druhej triedy kde doslova zákruta strieda zákrutu, navyše cesta vedie nádherným prostredím Horehronia a Slovenského Raja a už aj z cesty je čo obzerať, nehovoriac o množstve turistických miest ktoré sú cestou roztrúsené. Ak ste ako ja a viac Vás baví krútiť sa v zákrutách ako hltať kilometre na diaľnici, tak môžem túto trasu skutočne len doporučiť. Určite neoľutujete.

PS: Túto trasu som prvý krát prešiel sám a keď o sme sa s partiou (no....partiou...mali sme ísť šiesti, nakoniec sme šli len dve motorky) stretli o tri dni neskôr na pumpe a rozmýšľali kam vyraziť navrhol som práve túto trasu. Na druhej motorke (V-strom) bol kolega Marek a rovnako ako ja bol z tejto trasy nadšený. Došlo ale k malej zmene. V podstate sme kopírovali pôvodnú trasu až na to že z Banskej Bystrice sme nešli po diaľnici na Zvolen a ďalej po Kriváň, ale cez dedinky Horná a Dolná Mičiná, Zolná, Očová až po Detvu a odtiaľ po starej ceste na Hriňovú. Odtiaľ bola cesta úplne zhodná s pôvodnou až k odbočke na Vernár.  Nepokračovali sme už na Telgárt ale odbočili ostro doprava na horský prechod Vernár. Tu musím podotknúť, že Vernár bol pre mňa trochu sklamaním, nakoľko asfalt tam bol trochu viac plátaný ako by sa mi páčilo. Keď sa tam raz v ďalekej budúcnosti natiahnu nový koberec tak to bude dokonalý úsek, zatiaľ ale za seba musím povedať že až taký užasnutý som nebol. A aby toho nebolo málo, tak ešte bolo naplaveného pomerne veľa štrku. Po prejazde Vernárom sme pokračovali na Poprad a Tatry. Cesta medzi Starým Smokovcom a Podbanským známa snáď každému slovenskému motorkárovi je špecifická tým, že aj keď ju človek ide desať krát za rok, stále je niečím zaujímavá. Moja teória je že to súvisí so samotnými Tatrami, ktoré vyzerajú vždy inak. V deň keď sme šli my, tatranské vrcholy boli zahalené v oblakoch, vo všetkých dolinách bolo z diaľky vidno ako prší a pomedzi to presvitali slnečné lúče. Ten výhľad bol nádherný. Keď sme ale prišli bližšie Od Podbanského sme sa už vybrali smerom na Čertovicu a domov do Banskej Bystrice.  Takto trasa merala 422km a trvala nám skoro 11 hodín. Je ale treba povedať, že viac než hodinu sme strávili na obede v spomínanom penzióne Priehrada v dedinke Dedinky a ďalšiu hodinu sme strávili opravovaním môjho rozthnutého spojkového lanka. Touto cestou ďakujem pánu bohu že Marek mal pri sebe kliešte a tiež anonymnému pánovi autobusárovi ktorý mi nezištne daroval elektrikársku čokoládku pomocou ktorej sme to spojazdnili a nakoniec Marekovi za to že to vlastne celé spravil a ja som mohol pokračovať ďalej. Inak by som musel asi riešiť odťah čo by od Hranovnice do Banskej asi nebolo zrovna najlacnejšie. 

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (17x):
Motokatalog.cz


TOPlist