Keď potrebuješ rýchlo dobiť baterky / Taliansko

Ráno sa budíme v pohodovej nálade, veci uschli, presúvame sa k raňajkám a diskutujeme kam. Kamoš chce ísť vymočiť červíka do Lignano Sabbiadoro ale ja chcem zažiť svoju prvú ľahkú offroad vložku. S tým, že si neskôr zavoláme a niekde sa stretneme. Cez deň má byť slniečko, tak idem opäť v obyčajných džinsoch a mikine :) Do navigácie volím Panoramica a postupne stúpam horskými asfaltkami. 
Dedinky sa zmenšujú a s nedôverou pozerám do navigácie, kde to môže začať horská vyhliadková cesta? V poslednej dedinke sa seknem o jednu odbočku, ale stará babka mi naznačuje, aby som odbočil kúsok ďalej. Zjavne nie som jediné individuum hľadajúce správnu cestu. Po pár metroch končí dedinka, nastupuje rozbitá uzučká asfaltka, lemujúca lesom. Navigácia neklame a začína tá úžasná cesta hore do nebies. Zákruta za zákrutou. Cesta široká horko ťažko na jedno auto.
Doprava žiadna, sem tam niekde auto odparkované na kraji cesty, asfalt viac rozbitý, ale Honde to absolútne nevadí. V tej chvíli si uvedomujem, aké mám šťastie, že parťák šiel k moru a nie sem. Ten by sa hrozne upič..al na Hornete :)

Les zrazu zmizne a predomnou sa odhaľuje šotolinová cesta vysekaná do kopcov. Teplota úplne ideálna, všade naokolo kopce pokryté vegetáciou. Nikde nikto. Po čase zbadám v malom údolí chatku s občerstvením a peknou panorámou. Chvíľu zvažujem svoje schopnosti, lebo zísť dolu nevidím nejak tragické, ale cesta späť po skalnatom povrchu už vo mne vyvoláva istú dávku neistoty. Ale čo, keď nejde o život, ide o hovno a púšťam sa dole. Odparkujem a fotím. Pri chate stretávam prvých motorkárov, pozdravím sa a všímam si, ako si ma obzerajú a tak to je počas celej tejto vysokohorskej ceste.

99% stretávam GS. Zvyšok KTM, ojedinele Ducati. Všetci nastrojený od hlavy po päty, naložené kufre, drahé doplnky, drahé oblečenie a zrazu sa tam zjaví dáky magor na CB500X v džínsoch a mikine :)
Jediné moto vybavenie ktoré som mal práve na sebe bola prilba Nolan X70 II, rukavice a motočižmy s Goretexom :)
Následne pokračujem ďalej, kamenistú cestu hore nakoniec dávam s prehľadom. Zrazu ma zastaví brána s nápisom opravy ciest a premýšľam, ako moc som v prdeli. Z ničoho nič sa z druhej strany objaví skupina motorkárov, otvoria si bránu, tak sa nesmelo pýtam, či je cesta ok. Po odpovedí, že no problemo šťastný pokračujem ďalej. Sem tam stretnem motorkára, ale ináč nikde nik. Úplná samota a kľud. Neskutočný relax. Baterky sa mi pekne dobíjajú. Po absolvovaní celej tejto trasy a haldy fotiek volám kamošovi k moru, ako sa má. Dohadujeme sa, že tam ešte zotrvá a mám prísť dole za nim, omočiť červiká.

Natankujem a padám 144 km k moru. Našiel som voľné miesto hneď za jeho motorkou. Perfektné, parkujem, prezliekam a šup na promenádu. Uvarený, smädný, hladný s jedinou vidinou a to sa šplechnúť do mora. Vykračujem si, keď tu zrazu zbadám kamoša už na promenáde, prezlečeného. Pýtam sa ho čo tam robí, jeho odpoveď, no... roztrhla sa mu šlapka, spravil sa mu pľuzgier a serie na more. Jedného by šľahlo. Chuť na ovlaženie ma rázom prešla. A tak sa ideme najesť do centra do našej obľúbenej reštaurácie na špagety carbonara. Nikdy som naozaj nejedol lepšie cestoviny. Po napraskaní sme sa presunuli do obľúbenej kaviarne, kde sa chladíme colu a popíjame kávu. Zrazu sa pri nás zjavola mladá černoška s dieťaťom na chrbte predávajúc šperky. Tvárim sa, že tam vôbec nie som a dúfam, že kamoš robí to isté, ale hovnooo, on sa púšťa do konverzácie s cieľom, že aj tak nič nekúpi. Fotí si černošku, no tá keď zistí, že si aj tak nič nekúpi, nalieha na vymazanie fotky a nechce odísť, kým nevidí, ako ju vymazal do koša. Odkiaľ ju samozréjme vrátil po chvíli späť :) Následne sa presúvame k našej obľubenej zmrzline. Tam nám naložia take kopce ymrzliny za 2€, že ju nestíhame lízať. Ináč, sme prekvapení z cien. Žiadne markantne zdražovanie sa nekoná. Špagety stáli okolo 10€. Čo je úplne v pohode, toľko stoja špagety v BA a nesiahajú tým IT ani po obal :)
 A tam Vám k tomu donesú ako predkrm pečivo, s ol. olejom, grissini na stole. Po obede donesú citronovo penovú zmrzlinu, alebo čo to je a následne ešte aj kyslé cukríky. Sú ale ozaj kyslé, nie sú pre padavky. Ako keby ste si z citróna lízli :)

Zas obžratý a zalepený od zmrzliny sa presúvame k lavičkám kúsok od moto, kde sa prezlečieme, sadáme na moto a ťaháme späť do hôr k ubytovaniu. Slnko už našťastie tak nepáli a po hodine jazdy mizne rovinka a nastupujú hory. Profil cesty sa opäť mení a ja si vychutnávam jej profil, zase som šťastný ako blcha.
Do hotela prichádzame v rozumnom čase, motorky parkujeme v garáži, ideme sa prezliecť a až do noci kecáme a popíjame nealkoholické tekutiny na hotelovej terase.
Večer líhame pomerne spokojní, no už nas desí, návratový deň.... 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE