Keď potrebuješ rýchlo dobiť baterky / Taliansko

Ráno vstávame s pocitom "konečne ráno" nakoľko sa nám spalo prvú noc nejak blbo a boli sme happy že je konečne svetlo.
Nastáva ranná rutina, a šup ho na raňajky, ktoré sme si deň vyklikali na papierovom checkliste :) Dávame rannú kávu, ktorá umocňuje istú potrebu...
V navigácii mapy.cz volím uloženú trasu, sadáme na moto a vyrážame. Nakoľko je vcelku teplo, volím len klasické džínsy a mikinu, zvyšok oblečenia cpem do kufra.

Smer Seceda je k dispozícii len jedna cesta z ubytovanie, keď sa bavíme o krátkej trase. Prvé kilometre vyzerajú, ako keby som zle odbočil, úzke kľukaté zákruty nonstop do konca.  Hubu som mal neskutočne dokorán otvorenú. Pre mňa to bolo motoporno, doslova. Zo začiatku striedali serpentíny turistické dedinky, v ktorých bolo snáď milión áut a ešte viac ľudí, kľudne by som to mohol špecifikovať medzinárodnou uznávanou jednotkou poko..t, doslova. Títo ľudia mali neskutočnú tenciu sa všade hádzať pod kolesa, vôbec ich to nesralo, ale to bolo asi jediné negatívum dnešného výletu. 
Neskôr to boli už len samé serpentíny, skaly, passa, autobusy, karavany, motocykle. Moja ľavačka dostala pekný zaberák zo spojkovanie, áno, zo spojkovania. Dokonca aj cyklisti boli mnohokrát rýchlejší než my :) A o 3 prevodovom stupni sa mi mohlo len snívať. 
Kamoš hodnotil túto cestu ako Stelvio + Grossglockner dohromady a ešte prídavok navyše. Dohromady to bolo 340km kopcov, 360° zákrut, vracákov, podvracákov, zvracákov, postreľovania do výfuku... Strašne som sa z toho tešil, moja prvá takáto cesta. Čo bolo horšie, že kamoš na Hornete neskutočne pičov.l na každu zákrutu. On sa naspojkoval za celý život až až, u mňa to bola prvá moto, takže som sa niesol ako hovno na paličke. Miestami som si musel stíšiť intercom :) Buď frflal na zákruty, alebo sa pýtal koľko km ostáva, alebo keď bola lanovka nad nami, tak uvažoval, že aj tu je to pekné a môžeme skončiť tu. Nie nie, môj cieľ bol jednoznačne Seceda, aj cez mŕtvoly :)

Po asi 4 hodinách prichádzame do cieľového mestečka Ortisei, odkiaľ ide lanovka až hore. Chvíľu čakáme na voľné miesta v platenom parkovisku, aj keď aj toto sa dalo vyriešiť bezplatne, ale čo keď bol niekto hrr, po asi 15 minútach parkujeme, prehadzujem boty a časť oblečenie a mierime k pokladni. Vstup až hore na osobu bol okolo 35€.

Nepamätám si to už presne. Pomerne rýchlo nasadáme do kabínkovej lanovky a štveráme sa hore. Pred nami sa objavujú skaliská jak hrom. Pozeráme dole neveriacky na ľudí, čo sa rozhodli si to vyšlapať, ale chápem. mať viac času a turisté oblečenie, šlapal by som tiež. Hore sa išlo dvoma lanovkami s prestupom na medzi stanici. Po vystúpení sa mi zase otvára huba, konečne ten šúter vidím na vlastné oči. Vyťahujem svoj fujifilm X - T30 a fotím. Pre lepšie fotky musím vyšlapať asi 15 min do kopca, aby som mal lepšiu kompozíciu. Kamošovi výhľady z plošiny stačia a nechce ísť ďalej, na druhej strane chápem, v motočižmách sa ide blbo po tej šotoline. Po asi 30 minútach sa vraciam k plošine a ukazujem fotky, potom zistil, že ten pohľad zhora stojí za to, a tak zase obaja šlapeme hore... 

Robíme povinné selfie a pre krátkosť času sa musíme zdekovať dole. V dolnom nástupišti je reštaurácia a tak dávame výživný obed, hotdog s hranolkami.

Statočne napráskaný sa presúvame k moto, prezliekame a prcháme späť. Mraky nad nami neveštia nič dobré. V jeden okamih som nesprávne odbočil a v tej chvíli sa spustil leják, nakoniec sa moja chyba ukázala ako výhoda, lebo nachádzame budovu so strieškou, kde sa schováme aspoň my. Našťastie len letmo mokrý. Mohlo to byť horšie, keďže som mal len mikinu a džínsy (a ono to bolo neskôr ešte horšie)
Lejak po 30 minútach končí, čakáme ešte pár minút, kým stečie voda z ciest a pokračujeme ďalej. Slnko opäť vyšlo a obaja si vychutnávame scenérie v spojení s dymiacimi horami. Sem tam zastavujeme, pretože mám potrebu fotiť.

S ubúdajúcim časom sa začína stmievať a zmrákať. Obaja máme zapnuté navigácie a interkomom si navzájom kontrolujeme správnosť a zhodnosť trasy. 
Príchodom tmy sa spúšťa taký ten pravý alpský lejak. Snažíme sa držať pokope, no kamoš nemá štít na moto, takže veškerý dážď dostáva pekne na seba, k tomu má už staršie gumy, ktorým moc v daždi neverí, medzi nás sa tak dostávajú autá, ktoré ešte viac prehlbujú priepasť medzi nami. Po odbočení do kopcov, smerujúcich k ubytovaniu zisťujem, že v spätnom zrkadle nikoho nevidím, len čiernočiernu tmu. V tej chvíli mi volá kamoš, opisuje miesto kde sa nachádza a mám ho ísť hľadať. Tak sa otáčam a v tom daždi idem niekoľko km späť. Nikde nikoho, otáčam späť  a idem hľadať viac dopredu, ak náhodou prešiel odbočku. Opäť nikto nikde. Otáčam teda späť, nakoľko tesne pri tej správnej odbočke sa nachádza zatvorená pumpa, odparkujem, utieram prilbu a volám. Prisahám na Odina, že som mu volal späť snáď 50x, že ho neviem nájsť. Hodinu tam stojím v tme a daždi jak cicina, zrazu telefón a po jeho odpovedi že kde som, lebo on je už na hotely ma vážne skoro ujeba.o na mesiac. Chvíľu túto informáciu ešte rozdýchavam, sadám na moto a v čiernočiernej tme v daždi pokračujem ešte asi 40 min na hotel. Po príchode ma čaká pri garáži a pýta sa kde som. Nemusím ďaľších pár minút vysvetľovať, jaký som bol nasratý :) A jeho odpoveď? Navigácia mu aj ukazovala kadiaľ má ísť, ale neveril jej, myslel si, že to nie je správna odbočka. Uaaaaaa.
Touto bodkou to dnes končí, alebo skôr výkričníkom?

P. S.: Stále je to môj super motorkový parťák na cesty i necesty :)

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE