Naša prvá motodovolenka, cesta k moru cez Rakúske alpy, Taliansko, Slovinsko a späť.

Ako to celé vzniklo? Dlhší čas sme s manželkou snívali o tom, že si kúpime motorku a budeme na nej dochádzať do práce a trošku cestovať. V apríli tohto roku sa naše sny stali skutočnosťou keď sa nám podarilo kúpiť našu Verču, kawasaki Versys 650 2007 ročník s cca 52 tis.km na budíkoch. Toto nás naštartovalo ku kratším aj dlhším výletom ale max sme za deň neprekročili 300km.

Naša prvá motodovolenka, cesta k moru cez Rakúske alpy, Taliansko, Slovinsko a späť.

Kapitoly článku

Začiatkom leta sme dostali pozvanie do Chorvátska na spoločné ubytko koncom augusta, začiatkom septembra. Tak sme to vzali ale nechcelo sa nám ísť iba autom k moru a vyvalovať sa pri mori. Tak som začal vymýšľať zaujímavejšiu cestu a hlavne na moto, aby sme niečo zažili a videli. A tak sa to stalo. Naša najväčšia nádej na parťáka bol môj švagor s jeho Hondou Vigor, ktorému sa ale pred dovolenkou podarilo pridreť motor. Takže sme na to zostali sami. A vlastne to bolo aj dobre.

 

Celý týždeň pred odchodom sme začali zhromažďovať veci. Dokupovali sme kempingové vybavenie, skúšali sme nabaliť kufre, a manželka potrebovala moto boty. Keď sme nakúpili všetky potrebne veci, skontroloval som motorku, pritvrdil podvozok, skontroloval olej … atď. Prišiel deň D 27.08. ako to už býva meškali sme oproti pôvodnému plánu hodinu a pol, keďžesme mali nabalených strašne veľa vecí, karimatky spacáky, stan, oblečenie aj do hôr, aj k moru …. katastrofa. Keď už sa nám podarilo všetko nabaliť na motorku (našťastie som si to predtým skúsil na neostro) naštartovali sme, nasadli. A nikam nešli. Naivne sme si mysleli ze môžem mat na chrbte ešte batoh s vecami ale keď sme si sadli na Verču pochopili sme ze neeee…. Takže dolu, všetky gumicuky dolu a redukovať a redukovať. Nechali sme doma toho kopec. Keď sme konečne dobalili. Nasadli sme a už konečne vyrazili. Stres po par metroch opadol a už len nasledovalo vzrušenie z toho neznáma čo nás čakalo.

Prvú čast cesty cez Slovensko som zvolil najjednoduchšiu smer Piešťany a po diaľnici na Bratislavu.

 

To nemá zmysel opisovať. Prešli sme Bratislavou a za Inchebou sa napojili na starú cestu na Viedeň, keďže som si povedal ze okrem Slovenska na diaľnicu nepôjdeme a budeme si užívať Rakúske dedinky. Počasie bolo úžasné, bolo prijemne teplo ale nie moc. Ale aj na motorke som pochopil prečo majú rakušáci samú veternú elektráren. Bočný vietor bol fakt dosť silný. Ale všetko bolo lepšie, keď sme sa predierali dedinkou za dedinkou a pred nami sa začali vynárať kopce, hory, skaly, tie masívy!!! Prvý záchytný bod bol Kalte Kuchl. Už keď sme sa k nemu blížili začalo na cestách pribúdať motoriek. Ani som nestíhal zdravit. O to lepšiu náladu človek má, keď vidí značky Rakúsko, Nemecko, Slovensko, Slovinsko, Maďarsko a stále ruka hore a úsmev na tvári. Keď už nás po cca 200km začali tlačiť zadky dali sme pauzu na proteinovú tyčinku a vodu :D . Keď sme zastavili na benzínke, čumel som jak teľa na nové vráta. Všetko krásne upravene pre motorkárov, čistenie prilieb, parking, všade samé plagáty motoriek, nápisy welcome bikers … Ok, iný svet, už sme preč zo Slovenska, asi si musim zvykat. Po malej pauze sme pokracovali smer Kalte Kuchl a cesty sa začali meniť, už nefúkalo, asfalt drsnejší a zatáčka striedala zatáčku, a ďalšiu a krajšiu a krajšiu. Keď sme dorazili k penziónu na Kalte Kuchl nemal som slov, permanentný motozraz, snáď 100 mašín, krása.

Keďže sme ale mali cieľ ešte veľmi ďaleko pokračovali sme ďalej s tým, že obed dáme aspoň za Mariazell. Toto pútnické mestečko bolo fajn, pekné, ale plné ľudí, ktorí popri ceste pochodovali s krížmi v ruke neviem odkiaľ a kam. Pokračovali sme ďalej. Par km za Mariazell sme navštívili pekné odpočívadlo. Natiahli karimatku a dali obed. Vedel som ze mame celkom sklz, chcel som do kempu doraziť za svetla, co sa nám nepodarilo ale o tom po tom. Ďalšiu časť cesty sme pokračovali smer Vildalpen. Myslel som si, ze Kalte Kuchl a Mariazell boli proste neskutočne nádherné. Ale to som ešte nebol tu. Chvíľami sa ani nedalo pozerať pred seba, okolo krásne obrovské skalné masívy. Rieka s neskutočne čistou modrou vodou plnou raftov pod nami. Proste kochačka ako sa patrí. Natrafili sme na zopár úsekov, ktoré boli v rekonštrukcii ale čo vám poviem oproti Slovensku no problem. Cely koberec preč ale žiaden tankodrom. Po par km „šotolinky“ zase dokonalý asfalt. Už sa pomaly blížil večer a my sme este stale boli 200 km pred cieľom. Už na nás dorazila únava a trosku nervozity. Všetko ale spláchlo úžasné nealkoholické pivo, v jednom zapadnutom pohostinstve. Najlepšie pivo aké som kedy pil. Možno preto, že fľaša stála niečo do 3€. To nás prebralo a šli sme ďalej. Úsek cez Nationalpark Gesause smer na mesto Hall bol snáď ešte úžasnejší než všetko predtým. Krásne rýchle zatáčky, skaly, potoky a razu taky dobre nabudený a rozbehnutý som skoro neubrzdil pred prerábaným mostom kde bola upravená prednosť v jazde, síce mi ju pánko s Octaviou nedal, ale asi nepredpokladal ze sa priblížime tak rýchlo. Za nami sa otvorili geniálne scenérie národného parku a kým som sa obzrel späť už som len brzdil o život. Našťastie všetko ok. Tých mostov tam bolo v obnove potom viac. Už som dával pozor… Ďalšia pasaž už bola taká náročnejšia a za súmraku až tmy, takže sme toho moc nevideli. Pokračovali sme smer Liezen, St. Johan im Pongau a Taxenbach. Kemp sme mali dohodnutý v Taxbergu, volá sa Oberhasenberghof. Vrelo odporúčam, krásne výhľady, wc, sprchy všetko pekné čisté. Majitelia milí a ústretoví. Ale dostať sa tam bol dosť porod. Ako som už spomínal, už bola tma. Navigačka mi Taxberg nejak odmietala akceptovať, tak sme pokračovali podľa tabúľ. Treba si predstaviť klasické rakúske údolie, kde stredom vedie hlavná cesta a zvyšok sa krúti vysoko po stranách a tam bol aj náš vysnívaný kemp. Tesne za koncom Taxenbachu je smerová tabuľa Taxberg, tak sme šli. Nevedeli sme ale co nás čaká, cesta max pre jedno auto. Na mape to vypadá ako „cikcak“ a tak to aj bolo. Naľavo priepasť, napravo kopec. Všade tma, žiadne tabule a my len stúpame s naloženou ťažkou motorkou totálne unavení a vyčerpaní hore, a vracák, jednotka, dvojka a vracák, a takto asi 15-20 minút. Keď už som myslel, že to položím a vyspím sa niekde v tráve našli sme tabulu camping, tak ze to ešte skúsime. Šli sme ďalej a úplne navrchu po polhodinovom stúpaní do hôr vidím krásnu, vytúženú tabulu Oberhasenberghof. Boli sme celi bez seba ze sme to nasli. Zaparkoval som a šiel sa popýtať po domácich. V kuchynke som oslovil mladý par, vedeli po anglicky tak mi len povedali ze sú tiež len ubytovaní a že domáci už spia, v dome mali pozhasínané. Proste už bola noc. S pani majiteľkou som mal dohodnuté, že ak prídeme neskoro večer, proste si máme postaviť stan a ráno všetko vybavíme. Tak, aj tak bolo, vylovil som z batohu čelovku a šli sme na to. Našťastie sme boli týždeň pred cestou na stanovačke, takže sme stan postavili cobydub. Dali sme sprchu a do spacáku.

Najazdené 556 km.

 

Ráno keď sme vstali bolo krásne, jasno. Keď sme povyliezali zo stanu iba sme stali v nemom úžase kam sme sa to vlastne dostali. Nádherné horské prostredie. Na lúke nad nami sa pásli ovce, všade bolo počuť tie ich zvončeky… proste krása nádhera.

 

Na dnešný deň sme mali naplánovaný Grossglocker. Z kempu to je asi 20 minút jazdy, co je ideal na zahriatie gum a motora. Dali sme raňajky, zložili zbytočné veci do stanu a vyrazili. Počasie jak z obrázku, prijemne, žiadne horúčavy. Úplný ideál. Keď sme vyrazili z domu, sledoval som webkamery na Glockneri a bolo hnusne, hmla a dážď. Prídeme my a počasie jak na objednávku. Keď už sme sa blížili k samotnému Glockneru bolo asi 10 hodín, nedeľa. Myslel som si, že tam bude nával a neužijeme si to, ale oddych a kľud mi bol prednejší. Na naše prekvapenie bolo skoro prázdno. Teda pre motorky úplne v pohode. Auta, okrem superšportových sa uhýbajú na stranu a môžeš ísť svojím štýlom. Pod Glocknerom je ešte aj benzínka, takže fullka, už len k mýtnej bráne zaplatiť 25€ za motorku a ideme. Vlastne nie. Hneď za bránou stopka na parkingu a foto musí byť. Popratali sme sa teda hore a vlastne, asi sa to cele ani nedá slovami opísať, kto nezažil nepochopí. Všetko úplne topka. Stúpame strašne rýchlo. Každou zatáčkou stúpaš o dobrých 10 metrov, je to úžasné. Každou zatáčkou vyššie a vyššie a krajšie a krajšie. Keďže som sa chcel hlavne pokochať tou krásou. Púšťam rýchlejších a Porsche a Ferrari a Astony a milión ďalších superáut pred seba. Oni sa neprišli kochať :D keď tak rýchlosťou. Na Glockner sme si nechali cely jeden deň, takže sme sa nikam neponáhľali. Užívali si každú zatáčku, každý výhľad. Je až nepochopiteľné ako premyslene to tam majú všetko porobené. Odpočívadla, parkoviska na vyhliadky, a hlavne zvlášť parkoviska pre motorkárov, úložné skrinky na veci zadara atď.atď. Vystúpali sme na Edelweisspitze aby sme porobili nejaké fotky. Dali sme obed oddýchli a pokračovali ďalej na vyhliadku Franza Jozefa. Ďalší monumentálny kus prírody. Ten topiaci sa ľadovec, priehrady, ktoré zachytávajú roztopenú vodu treba vidieť. Počasie nám stále prialo, hore už bolo trosku chladnejšie ale v motooblečení úplne ok. Keď sme sa pokochali do sýta, už bolo cca 16 hod. Rozhodli sme sa pomaly ísť späť, pretože som sa ešte chcel ísť pozriet k Zell am zee. Cestou späť, ďalšie foto. Ďalšie kochanie a tak. Musím povedať, že posledný úsek cesty, teda návrat z juhu na sever bol riadny záhul pre brzdy. Miestami to uz nezvládali tak som zvolil pomalšie tempo. Ešte ze som vymenil brzdovku za raceingovku od motulu. Co sa týka Grossglockneru ako takého, naozaj vrelo odporúčam je to nádherný kus krajiny. Naozaj sa oplatí vidieť.

 

Cestou spät do kempu sme teda chceli ísť k Zell am zee. Cestou sme sa ale dostali do obrovskej, myslím fakt obrovskej kolóny. Pár kilometrov som sa predieral pomedzi auta až kým to už nešlo. Keď za nami dorazila ďalšia skupina motorkárov a začali sa otáčať, pochopil som ze tudy cesta nevede tak sme to otočili a snažili sa nájsť cestu do kempu. Co sa celkom dobre podarilo, tak sme vyšli zase hore do Taxbergu, spravili jedlo. Dali sprchu a relaxovali. Počasie sa ale začalo zhoršovať a od juhu sa začalo mračiť a blesky lietali kam sme sa pozreli. Pozerám tak na náš malý stanik a rozmýšľam ako to vydrží keď príde búrka. Tak som skočil za majiteľkou a dohodol sa ze ak bude búrka moc silná, presunieme sa do chatky, ktorá sa práve uvolnila. Zaliezli sme do stanu, v tablete pustili The Blacklist a čakali co bude. Začalo popŕchať, potom pršať, potom liať a potom už ani neviem ako by som to nazval. Už bola tma, ale blesky oslňovali ako keby bol deň. Našťastie do stanu netieklo. Odfúknuť nás neodfúklo a boli sme takí unavení ze sme zaspali.

Najazdené cca 130 km

 

Tretí deň ráno, keď som sa zobudil, moto komplet mokrá, ešte že som zobral zopár mikrovláknových handier na vysušenie pre tento prípad, a kúsok plavačky pod stojan. Všetko bolo premočené. Čakalo nás cca 650 km cesty tak sme si trošku privstali. Dali raňajky, sprchu, zbalili sa a vyrazili. Vyrazili sme na západ smer Mittersill a potom už na juh na Taliansko smer Tolmezzo. Časť cesty cez Rakúsko bol stále rovnako krásny, ako všetko doteraz. Pred nami bol totálny rakúsky zapadákov. Cista nádhera. Platený úsek trasy, Felbertauernstrasse, tunel a ochvílu sme boli na rakúsko talianskych hraniciach v priesmyku Plockenpass. Tu ma čakala prvá skúška. Keď sme vystúpali do hôr, cesty už boli skôr na enduro. Tak sme malinko spomalili a začalo pršať. Bola to moja prvá jazda na motorke v daždi. A práve v priesmyku ako tento …. Priznám sa, že by som menil trenky aj na rovinke. Púšťal som pred seba aj Octaviu :D keď sme klesli dolu začalo svietiť slnko a zostalo neskutočne teplo. Z príjemných rakúskych 20 stupňov sme naobliekaní vliezli do talianskych 35. Katastrofa. Pred nami bolo zase veľa km keďže sme tento deň potrebovali doraziť až do Chorvátskeho Drage kde na nás čakala rodina. Nasadili sme rýchlejšie tempo. Cesty to dovoľovali. Krásne dlhé tiahle zatáčky. Ohľaduplní šoféri. Cesta ubiehala dobre. Čím viac sme sa vzďaľovali horám cesta začala byt menej zaujímavá. Šli sme smer Udine, Trieste, neskor Rijeka. Tie talianske roviny boli neskutočne. 70 ka, 2 kilometre rovno a kruháč, a toto sa opakovalo dokola a dokola.

 

Pre nás s manželkou nastal zaujímavý moment práve v meste Trieste, keďže sme ešte neboli pri mori a práve v tomto meste sú krásne, naozaj krásne výhľady na otvorené more. Tak sme zastavili a cumeli s otvorenými ústami. No comment. Práve v Taliansku som pochopil hlášku: jazdíš jak talian.

Značky považujte za informatívne, v meste 50 ka, my sa valíme dobrých 70,80 a auta nás tlačia stále viac a viac a rýchlejšie. Pánkovia a panicky na skútroch si to valia pomedzi auta a ludi bez rešpektu, plná čiara, kruháč v protismere, rýchlosť nehovorím. Oproti uvedomelým rakusanom si pripádam jak v džungli. Rýchlo sa ale prispôsobujeme a ideme s davom. Potrebovali sme sa dostať do Rijeky takže sme križovali aj kúsok Slovinska. Slnko mi svietilo odchrbta takže som nevidel na navigačku a prešvihol som odbočku. Keď som si to všimol, už bolo neskoro, len nás to poťahalo po klasických talianskych dláždených úzkych uličkách s prevýšením asi 15 % jak sme boli nabalení stále nám to dávalo na zadné takže to bola dosť haluz. Také podmienky neboli ani na Glockneri. Každopádne sme prešli a dostali sme sa do Slovinska kde sme si hneď za hranicami dali pauzu na obed lebo už bolo pol piatej poobede. Oddýchli sme si, najedli sa a pokračovali. Slovinsko ma veľmi pozitívne prekvapilo. Krásne rýchle cesty. Trošku kopce, trosku more. Veľmi pekný úsek cesty. Plán ale bol co najrýchlejšie sa dostať na Jadranskú magistrálu a pokračovať smerom na juh. Cesta ubiehala pekne. Na magistrálu sme sa dostali ešte chvíľu pred zotmením takže sme si užili nádherný západ slnka, výhľady na prístavy. Fakt krása. Cesta dobra, zaujímavé ze zatáčky sa veľmi často opakujú, tie zátoky majú podobný tvar, takže len valíš a klopíš. Všetko bolo super kým nepadla tma, a už sa blížila noc. Do Drage nám chýbalo ešte 200 km, a to začínalo byt dosť kruté. Už ma boleli kĺby, kolena, bedra, zadok boľavý, zápästie jak by dal. Dočasne to vyriešil nalgesin a analgetická masť :D . Musím povedať, že ta magistrála za tmy bola už trosku moc. V jednej chvíli som zastavil na krajnici, zliezol z motorky ľahol na asfalt a bol som presvedčený, že sa už ani nepohnem. To mi vydržalo kým nejaké zviera nezašuchotalo niekde v kroví, naskočili sme na moto a valili ďalej. Predpisy už nehrali moc rolu. Všade kľud aj v dedinách sa dalo ísť rýchlejšie. 50 kilometrov pred Drage sme sa ale už museli odpojiť od Magistrály a pokračovali sme po okreskách v katastrofálnom stave, sama krava samej vúl a nikde nic. S vypätím všetkých sil sme o 11 tej večer dorazili do Drage, kde nás už čakali a vrelo privítali. Zaparkovali sme, vybalili a šli sa pozrieť na more.

Najazdené km 650

 

V Chorvátsku sme mali zarezervované ubytovanie od Pondelka do nedele. Čo sa tu dialo opisovať nebudem. Asi klasika pri mori, ale po tej úžasnej ceste sme sa už začínali nudiť….

 

V piatok som kontroloval predpoveď počasia a na pondelok a utorok už hlásili búrky. Tak sme sa s manželkou dohodli, že vyrazíme skoro ráno v nedeľu a skúsime to dat domov na jeden záťah. Ak nie, prespime pri Balatone. Pohodka sa ale zmenila v sobotu večer, kedy sa švagrovi pokazilo auto a do druhej v noci sme sa ho snažili opraviť. Ráno som chcel vyraziť skoro. Co čert nechcel po tej nočnej pante s autom som zaspal a kým sme vyrazili bolo pol deviatej. Pred nami 850 kilometrov domov a to sme si mysleli, že tých 650 do chorvátska z rakúska bude naša topka. Vyrazili sme teda na sever smer Karlovac, Zagreb a naprieč celým Maďarskom. Cesta začala zaujímavo, keď nás par km za Drage v jednej zatáčke v malej rýchlosti dosť nepríjemne pošmýkalo, ono ta zadná guma už mala niečo za sebou, keď sme vyrazili z domu. Cesta cez Chorvátske hory bola zaujímavá, asfalt už bol ale horši často frézovaný, na tej zadnej gume my to moc nesedelo, tak sme sa vliekli. Časti Chorvátska po bombardovaní, tie opustene domy, vyhorené, neskutočná chudoba vo vnútrozemí už len ten pohľad bol dosť mrazivý. No pokračovali sme stále ďalej a ďalej na sever. Cesta bola už viac menej o presune, takže moc nezaujímavá. Jednu krízovku som mal pred Zagrebom, kde som na rovinke predbehol pani v passate, dobrzdil si do zatáčky, v ktorej ma riadne prekvapili jamy a vyhodili ma do protismeru. Nebolo to vo veľkej rýchlosti možno 70 a ani zatáčka nebola prudká. Tie jamy boli ale nemilosrdné. Jediné šťastie ze oproti šiel pan s Matizom a dokázali sme sa obísť. Po tomto incidente som potreboval pauzu a trosku sa najesť, tak sme zastavili na špagety a polievku a život bol zase krajší. V centre Zagrebu sa mi prehrial telefón, teda navigačka, a proste sa vypol. Stratili sme sa v jednosmerkách, tak sme to zaparkovali, nechali vychladiť telefón, ked naskočil pokračovali sme na Maďarsko okolo Balatonu, to sme mali pred sebou ešte 280 km, a už sa zase začalo stmievať :D Maďarsko ale musím pochváliť pretože na takýto tranzit je perfektné. Rovne kvalitne cesty. Zaujímave prostredie, no dalo sa to vydržať. Už som len fakt nevedel jak si mam sadnúť. 40 kilometrov pred Komárnom navigačka zase zblbla, a naviedla ma na nový úsek diaľnice, kam som nechcel, a zrazu zistila ze nemá mapu, podla nej sme boli kdesi v poli. Tak sme trosku poblúdili ale iba cca 20 kilometrov.

Keď sme sa konečne blížili Slovensku, bol som strašne rád, že sme sa rozhodli dôjsť až domov v jeden deň. Pohľad na Slovensko by vystihovala jedna veta: Nad tatrou sa blýska. Kam sme sa pozreli boli búrkové mraky a blesky. Aj tak som asi nikdy Slovensko nevidel radšej. Bolo pred nami „už len“ 90 kilometrov cez Hurbanovo, Nove Zámky, Nitru, Topoľčany a domov. Jediné čo na tejto časti cesty stoji za zmienku, že moja drahá unavená manželka už riadila za mňa, tým že mi vzadu zaspávala a viete jak funguje presun váhy na motorke :D . Prekonali sme to, a určite sme prekonali aj sami seba. Prišli sme domov cca o 1 hodine v noci po 16 tich hodinách cesty. Zosadli z motorky a boli šťastní asi ako nikdy. Nie preto, že sme už doma. Ale preto ze sme mali za sebou zatiaľ najväčšie dobrodružstvo v živote. Prišli sme domov a ochvíľu začalo pršať, našťastie nám to počasie vydržalo celú tú dobu, až na pár km v Taliansku. Zo zadnej gumy mi zostal iba slick, takže nakoniec sme to rozhodnutie skúsiť dôjsť až domov neoľutovali pretože najbližšie 2 dni stále pršalo.

 

Asi toľko, z tejto našej cesty, bolo to všetko krásne, úžasné, náročné a takmer neopísateľné.

Už sa tešíme na budúci rok, plánujeme Rumunsko. Ale musím povedať, že do Rakúska a Talianska sa ešte určite vrátime. Naplánujeme kratšie úseky na deň a budeme si viac užívať alpy.

 

Nejak som sa moc rozpísal. A kto sa dostal v čítaní až sem, tak ďakujem pekne. Nech nechá koment.

A ak som možno niekoho inšpiroval k písaniu, alebo výletu, budem len rád, pretože práve takéto cestopisy namotivovali mňa.   

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.12
Známkováno: 17x

Motokatalog.cz

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist