Rozhovor s Martinom Kuzmom

Tento rok sa konal vo francúzskom Le Mans už 28. ročník slávnych 24-hodinových pretekov motocyklov. Medzi 54 štartujúcimi tímami sa prvý krát v histórii predstavil aj slovenský tím Maco Racing Endurance motocyklového pretekára Martina Kuzmu.

Rozhovor s Martinom Kuzmom
Tento rok sa 15. - 17. apríla konal na okruhu Bugatti vo francúzskom Le Mans už 28. ročník slávnych 24-hodinových pretekov motocyklov. Medzi 54 štartujúcimi tímami sa prvý krát v histórii predstavil aj slovenský tím Maco Racing Endurance slovenského motocyklového pretekára Martina Kuzmu. Práve tento tím by mohol v budúcnosti nadviazať na takmer už zabudnutý úspech čekoslovenských pretekárov Hamršmída a Klimta, ktorí presne pred päťdesiatimi rokmi zvíťazili v slávnych vytrvalostných motocyklových pretekoch Bol d´Or. Tento rok v Le Mans do bojov zasiahli za náš tím pretekári Martin Kuzma (SVK), Marek Svoboda (CZE) a Gilles Bouteiller (FRA).
Maco, ako prišlo k tomu, že ste sa do Le Mans vôbec vybrali?
Účasť na ňom bola naším dá sa povedať životným snom. Každý kto ma pozná vie, že som v Le Mans chcel štartovať už pred niekoľkými rokmi s Martinom Čermákom a Tomášom Pátkom, lenže potom som mal vážnu nehodu v Brne a tak z tejto účasti zišlo. Verím však, že to tak malo byť. Postup, akým sme sa tam dostali teraz bol správny a myslím, že keby sme tam boli išli už vtedy bez tých skúseností, ktoré máme teraz, tak by sme tam aj veľmi rýchlo skončili. Keď som sa rozhodol, že sa tento rok zúčastníme pretekov v Le Mans, ostatní členovia tímu sa pýtali, že na čo to vôbec bude dobré. Teraz po návrate domov vravia, že to bol pre nich najkrajší zážitok, aj keď zároveň asi najťažší. Po dvojtýždňovej príprave sme sa teda vybrali do Le Mans. Hneď na úvod musím povedať, že po celý čas náš tím pracoval špičkovo. Všetci vedeli, že sme na jednej lodi. Pripúšťam, že niekedy kričím a nadávam, ale nie je to preto, že by som chcel niekoho ponižovať, ale preto že chcem, aby sme dosiahli dobrý výsledok. Keď preteky skončia, všetkým sa ospravedlním a poďakujem. Oni ma už poznajú.
Už počas tréningov v Le Mans nastali komplikácie...
Francúzski usporiadatelia sú veľmi nároční, čo sa týka technickej previerky motocyklov a aj keď človeka niekedy až hnevá čo všetko vyžadujú, nakoniec si uvedomí, že im vlastne ide len o našu bezpečnosť. Cez previerku sme prešli a čakali nás prvé kvalifikačné tréningy. Aj keď trať v Le Mans nevyzerá nejako mimoriadne náročná, ak chceš byť rýchly rovnako ako domáci francúzski jazdci, uvedomíš si skutočnú obtiažnosť trate. Prvý problém pre nás však nastal, keď francúzsky jazdec Monot, ktorého sme mali nahláseného ako nášho jazdca, uprednostnil francúzsky tím, kde dostal pozíciu stáleho jazdca a prišiel nám oznámiť, že s nami nepôjde. Vznikol nám tým veľký problém, pretože sme nemali náhradného jazdca. Tým pádom som do kvalifikácie nastúpil ja. Keďže som neštartoval na predchádzajúcich pretekoch v Assene, bol štart v Le Mans vlastne mojím prvým v tomto roku. Do prvej kvalifikácie vyrazil za náš tím ako prvý Jiří Dražďák, no v treťom kole dostal highsider a spadol. Kým prišiel do boxu bolo po kvalifikácii a už znovu nemohol ísť. Motocykel bol dosť poškodený, takže sme pre ďalšiu kvalifikačnú časť, v ktorej štartoval Marek Svoboda, pripravili druhý motocykel. Prišlo však druhé kolo, v ktorom Marek rovnako ako Dražďák po highsideri spadol. Týmto pádom sa poškodil aj druhý motocykel a tak som ja v ďalšej časti kvalifikácie v podstate nemal na čom štartovať. Narýchlo sme teda z dvoch havarovaných motocyklov pozliepali jeden ako tak funkčný, aby som mal na čom ísť. Je potrebné odjazdiť minimálny počet päť kôl (samozrejme plus kvalifikačný čas), aby mohla byť kvalifikácia pretekárovi zarátaná. Ja som stihol po oprave motocykla, ktorá trvala ešte počas mojej časti kvalifikácie, absolvovať potrebných päť kôl, ale kvôli prehrievaniu motora som musel zastaviť v boxoch a tak som nestihol zajazdiť kvalifikačný čas. Jazdil som s takmer nefunkčnými brzdami a ak som chcel, aby motocykel aspoň trochu brzdil, musel som stláčať páčku celkom nadoraz všetkými štyrmi prstami. Po prvej kvalifikácii sme teda začali s opravou motocyklov na nadchádzajúci nočný tréning, ktorý začínal o deviatej hodine večer. Musím pochváliť mechanikov, s ktorými sme dokázali za veľmi krátky čas pripraviť motocykel a to po spomínaných problémoch nebolo vôbec jednoduché. Myslím, že obaja naši pretekári sa z pádov poučili, lebo spadnúť v druhom a treťom kole na pre nich novom okruhu je zbytočné a nemalo by sa to stávať.
Problémy sa vám však nevyhli ani cez druhú kvalifikáciu.
Veľkým problémom pre nás bolo počasie, neustále sa menilo. Chvíľu svietilo slnko, potom prišiel dážď. Absolvovať tréningy na pre nás novom okruhu a ešte k tomu na vode bolo veľmi náročné. Nechcem sa vyhovárať, všetci sme mali podmienky rovnaké, ale predsa sme tam boli prvý krát a tak sme mali oproti ostatným jazdcom, ktorí majú okruh v Le Mans najazdený, veľkú nevýhodu. Z nášho tímu začínal znovu Dražďák, ktorý mal však po páde trošku psychické problémy a mysliac si, že na kvalifikovanie tímu stačí aby limit splnil jediný jazdec, nevyužil posledných takmer desať minút tréningu, kedy mohol ešte jazdiť na suchých pneumatikách a zostal v depe. Skôr by som povedal, že si asi neveril. Marek Svoboda už na schnúcej trati zajazdil náš najrýchlejší čas. Po ňom som sa kvalifikoval aj ja, aj keď som po suchej trati jazdil na mokrých gumách, pretože tesne pred mojou časťou kvalifikácie chvíľu opäť pršalo. Vznikol nám teda problém. Hoci sme sa do pretekov kvalifikovali, limit sme mali splnený len dvaja jazdci a pre štart do 24-hodinových pretekov je podmienka troch jazdcov. Naša manažérka teda musela začať zháňať tretieho jazdca. Po úvahách sme oslovili francúzskeho pretekára Gillesa Bouteillera, ktorý trať v Le Mans pozná doslova naspamäť a kvalifikoval sa do pretekov v inom tíme ako náhradník. Gilles, ktorý má 44 rokov je super človek, nevedel síce ani slovo po anglicky, ale jeho manželka a priateľ mu robili tlmočníkov. Je to ale veľký profesionál, s ktorým nebol žiadny problém. Zistil si koľkokrát sa striedame, vedel vždy kedy má prísť a aj keď si šiel ľahnúť do karavanu, nebolo ho treba volať. Vždy bol včas pripravený na svojom mieste. Veľmi nám pomohol k tomuto pre nás historickému výsledku, moc si ho vážim. Celkovo sme teda do pretekov štartovali z predposledného 53. miesta, čo nebolo nič moc, ale po problémoch ktoré nás stretli sme boli nakoniec radi, že sme sa do samotných pretekov dostali.
Počas kvalifikácie si aj ty zažil na trati horúcu chvíľu. O čo išlo?
Počas druhej kvalifikácie sa mi uvoľnila oska zadného kolesa a v 270 kilometrovej rýchlosti sa "rozhodla", že ma opustí a nebude so mnou ďalej spolupracovať... Mal som veľké problémy aby som to ustál a keď som sa obzrel, videl som ako oska asi 10 cm trčí von. Ľudia ma poznajú, vedia že sa nebojím, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Keby že to tam v tej rýchlosti "zahodím", tak to asi nerozchodím.
Potom prišiel deň pretekov...
Museli sme najprv vyriešiť problém, kto bude za nás rozbiehať preteky. Vždy to robil Dražďák, ktorý sa teraz nekvalifikoval. Keďže ja mám problémy s nohami, táto úloha pripadla Marekovi, ktorý z toho nebol nadšený, pretože ho takáto premiéra čakala práve v Le Mans. Ale ako povedal, očakával, že ho s tým oslovím. Na štarte bola úžasná atmosféra. Okolo trati sa zišlo 90 000 fanúšikov, ktorí nadšene povzbudzovali pretekárov. To nikdo z nás ešte v živote nezažil. Hneď po štarte sme začali postupovať po jednom, dvoch miestach dopredu. Niekedy okolo polnoci mi do karavanu prišiel mechanik povedať, že náš Francúz spadol a na dráhe je Safety Car. Vtedy som si prvýkrát pomyslel, že je koniec, pretože to bude asi veľmi vážna nehoda. Potom som uvidel niečo neuveriteľné. Moji traja mechanici prehadzovali švihom cez plot motorku, ktorá bola už o tri minúty v boxe asi zo 700 metrovej vzdialenosti. Vzápätí som zbadal niečo, čo som ešte nikdy nevidel: Na motorke bolo odtrhnuté koleso. Náboj kolesa zostal na motorke, ale obruč len padala (pozri fotogalériu, pozn. autora). Vymenili sme koleso, skontrolovali a opravili niektoré ďalšie veci a pokračovalo sa ďalej. Zavolali nás však na vežu s tým, že nás musia diskvalifikovať, lebo jazdec po páde sa od motorky vzdialil na viac ako 12-metrovú vzdialenosť, čo je zakázané. Gilles však od motocykla odišiel po tom, ako mu to povedal komisár, ktorý tak rozhodol kvôli bezpečnosti jazdca. Sám tento komisár to prišiel dosvedčiť a tak sme mohli pokračovať. Medzitým sme sa stále vo výsledkoch posúvali dopredu. Po spomínanej havárii sme totiž klesli na posledné miesto. Postupne sme sa prepracovali na 33.až 34. miesto.
Aký je to pocit, jazdiť rýchlosťou okolo 300 km/h v noci a ešte k tomu aj na mokrej trati?
Keď jazdíš v noci, sú dva stupne a ty sa pozeráš na ruky ktoré si necítiš, či si vôbec otvoril páčku zistíš, že tie podmienky naozaj nie sú vôbec jednoduché. Nechcem sa však vyhovárať, pretože podmienky mali všetci rovnaké. A to je fakt. Jedinou, aj keď dôležitou výhodou súperov bolo, že už vedeli do čoho idú. Tie skúsenosti sú v takýchto pretekoch nezameniteľné.
Potom ste sa znovu ocitli na poslednom mieste.
V zákrute Dunlop spadol Marek Svoboda. Bol to pád na predné koleso v rýchlom úseku . Marek rozmýšľal čo sa stalo, ale vlastne nebolo o čom. O štvrtej ráno, pri podmienkach ktoré som spomínal, ani nevieš ako ľahko sa ocitneš na zemi. Ale Marek okamžite zareagoval a dotiahol motorku do depa. Mechanici špičkovo zapracovali, oprava trvala 16 minút s výmenou platničiek a repasom celej motorky. Boli utrhnuté riadidlá, stupačky... A opäť sa začala naša dobrodružná cesta, ale už lepším smerom. Stále sme postupovali dopredu a dve hodiny pred koncom sme začali plánovať záver, aby sa nestala chyba. Mechanici s technickým riaditeľom to vyrátali tak, aby som preteky mohol ukončiť ja. Síce to tak nevychádzalo, ale povedali mi, že keď som to celé ja vymyslel a "spískal" tak si zaslúžim, aby som si to užil. Po toľkých hodinách prichádza už aj nervozita z veľkej zodpovednosti a keď som videl akú trému má Marek pred svojim posledným výjazdom, povedal som mu nech si s tým robí čo chce, nech aj spadne, ale hlavne nech motorku dopraví do depa. Na záver som teda vyštartoval ja, zobral som si so sebou aj slovenskú vlajku a užíval som si to. Bol to skvelý pocit. 90 000 divákov okolo trate. Le Mans je proste pojem a tento zážitok mi nikto nikdy nevymaže z hlavy. Všetci sme mali slzy v očiach, po chrbte mi behali zimomriavky. Bolo úžasné vidieť, keď Marekov otec prichádzal do boxu a dojatím plakal. Je to človek, ktorý tieto preteky sledoval ešte v dobe totality a teraz videl svojho syna ako to absolvoval. Preteky sme dokončili, boli sme na 16. mieste v triede a celkovo na tridsiatom. Nie som nacionalista, ale mám radosť, že slovenský tím s česko-slovenským obsadením to dokázal. Marek je tiež prvým Čechom, ktorý preteky v Le Mans dokončil. O tom, že bolo naše vystúpenie úspešné svedčí aj to, že keď som sa po kvalifikácii v depe sťažoval členom s nami susediaceho švédskeho tímu Fagersjo, ako sme sa ledva kvalifikovali, oni mi vraveli, že pri svojej prvej návšteve v Le Mans cestovali domov už v sobotu, pretože sa nedokázali kvalifikovať. David Checa, Carlosov brat, nám povedal, že keď bol v Le Mans prvý krát, tak doslova plakal. A to v Le Mans predtým štartoval s dvestopäťdesiatkou v Grand Prix. Záverečnú oslavu nám trošku pokazil antidopingový komisár, ale všetko bolo v poriadku a tak sme si tú radosť z úspechu vychutnali v boxe. Som veľmi vďačný všetkým, ktorí nám k tomuto úspechu pomohli. Sponzorom, mechanikom, pretekárom, celému tímu ... Bol to nezabudnuteľný zážitok.
Maco, ďakujem za rozhovor a ešte raz tebe a celému tímu gratulujem!

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 0.00
Známkováno: 0x

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.



TOPlist