Niekedy na začiatku sezóny som si sľubila že z každého moto výjazdu si budem písať motodenníček. Lenže! Cez leto sa človek chce voziť a ako náhle začne písať, radšej sadne na stroj a trochu ho prevetrá... Písanie som si preto nechala na dlhé zimné večery, keď sa ten stroj prevetrať nedá...
Pri téme prvého pádu ma napadajú dve také „motorkárske motta“:
Motorkári sa rozdeľujú len na dve skupiny: na tých, čo už padli a na tých, čo ešte len padnú.
Kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti.
S tým prvým môžem len súhlasiť. Na každého asi na ceste nejaký ten pád čaká, aj keď jazdí neviem ako opatrne. (A možno čím opatrnejšie tým skôr ho nejaký čaká, ale o tom potom...
) A to druhé by som poupravila trošku: Kto padá, jazdí pod svoje možnosti. Aspoň to platí v prípade mňa.
No, ale k veci: bolo to takto, prvý raz som šla na dlhší moto trip aj s mojim malým krpcom. Bola naplánovaná „riadna štreka“ (aspoň pre mňa s triggrom) ktorej cielom bolo ATE moto days v Kremnici. Z Trenčína to zase až tak ďaleko nemáme, ale pre malú 50 a nie veľmi skúseného jazdca to bol riadny trip, a samozrejme na tomto tripe nesmel chýbať môj verný woozie02 so svojim Pegasom.
Cestu sme mali však krásne rozplánovanú, všetko super. Ale na tejto ceste som sa ja asi prvý raz stretla s „pravými zákrutami“- a premohol ma trošku strach. Išla som do nich príliš pomaly, brzdila (brzdila aj celú premávku, sorry
) ale predsa len do Kremnice sme sa bez ujmy dostali. Užili sme si príjemný enduro víkend a v nedeľu sme sa vybrali domov. Človek si povie – cestu už ako tak pozná, nie je problém, no nie?
Nie tak celkom... Niekde okolo Bojníc je taký menší kopček s pár zákrutami (naozaj si nepamätám názov, ani kde presne, viem len že niekde okolo Bojníc). Cestou tam sme šli dolu kopcom, a logicky teda cestou naspäť, hore.
Ono, už dávnejšie som zistila, že dolu kopcom zliezť zákruty nie je taký problém ako hore (aspoň keď máte krpca ako ja
) No, a presne na tomto to zlyhalo. Na mojej nepozornosti, slabej motorke a opatrnosti. Asi som jediný človek v celej histórií motoriek, ktorý sa v 180° zákrute vysypal preto, lebo išiel moc pomaly. :D
Čo vám poviem, jaksi som si zákrutu neskoro všimla, vzala ju po vnútornom okraji, bola málo rozbehnutá, spanikárila. Motorka túto záťaž nezvládla a začala cúvať (:D :D), keďže je vysoká ako koza, nedočiahla som na zem (hlavne keď som stála do kopca) a pekne sme skončili v kroví.
Tak aspoň vďakabohu som dopadla relatívne na mäkké, neutrpela žiadnu ujmu (tri krát hurá poriadnemu moto oblečeniu – „civilisti“ sa vždy nado mnou uškierajú, ale ja predsa viem prečo to nosím
), motorka utrpela „len ďalšiu“ zlomenú páčku (priznávam, za sezónu boli asi 4... ale väčšinou padla len na dvore), ohnutú stupačku a chrániče na ruky. Čo ma však trochu vystrašilo,stupačka mi skončila zarytá priamo v členku – resp, skončila by nebyť moto čižiem. Síce aj dovtedy som ich nosila takmer vždy (ánoooo, sú to najobľúbenejšie a najkrajšie topánky aké mám – kľudne by som si ich dala aj do snehu cez zimu ako čižmy :D ), ale odvtedy som už ani raz nešla v teniskách.
Členok ma celkom fajn bolel aj cez tú čižmu, nechcem si predstaviť, ako by to bolelo bez nej...
Takže, odvtedy ani na hlúpu 8 minutovú jazdu od nás z dediny do mesta nikdy nie bez čižiem... Človek nikdy nevie, čo ho čaká na ceste a načo predsa riskovať?
Boty, rukavice (a helma) - základ
Heleď, vůbec se neboj ono ty 2t na to mají, jen za to musíš občas zatahat
Proběhne přez zimu nějaká úprava na motorce?
A mimochodem, přeju příjemné motosvátky
s těma botama čižmama máš pravdu,bez nich ani kilometr...