Café na slovenský spôsob - prestavba Ducati SS 750

V prvom kroku bolo zháňanie info na nete a objednanie servisnej dokumentácie k tomuto motocyklu. Vzhľadom na vek ide o pomerne jednoduchú konštrukciu vrátane nie príliš komplikovanej elektroinštalácie. Manuál dodal promptne eBay, možné smery a inšpiráciu, ktorým smerom ísť, zase "gúgeľ". Postupne som začal odstrojovať prebytočné, či poškodené plasty, ktoré pôsobili až príliš moderne. Nad torzom som sa trochu pozamýšlal a rozdelil si prestavbu na niekoľko etáp.
Štýl prestavby bol jasný hneď na začiatku, pretože ma to stále ťahalo ku cafe racer. Ale nie k takému ortodoxnému... proste chcel som do toho vložiť aj niečo iné, nielen kopírovať niektorú zo stoviek prestavaných Ducatiek, ktoré som našiel. Úplným základom bola oblá retro kapotáž s okrúhlym čírym reflektorom a s chrómovým rámom. Už dávnejšie som mal tieto položky vyhliadnuté na nemeckom portáli kickstarter.de, a tak objednávka na seba nenechala dlho čakať. V nej boli aj výfukové koncovky, aj keď som vedel, že tie sa dostanú na radu až neskôr.
Radosť z dodania dielov mi nemohol pokaziť ani fakt, že kapotáž mala vpredu otvor vačši asi o 3 centimetre než svetlo objednané v tej istej firme. Bolo nutné vylaminovať nový a hlavne menší lem do pôvodnej kapotáže, aby svetlo elegantne ”vykúkalo” ponad obrys. Potom už len upraviť pomocný rám a osadiť diely dokopy. Na to všetko hodiť dočasný lak v spreji a mohlo sa jazdiť. Do jesene bolo času dosť na vychytanie múch, pretože mašina dlhšie nejazdila, relátko zapaľovania občas vypínalo, jeden z karburátorov sa občas preplavoval a pri jazde nebola predná vidlica úplne OK a mierne zanášala do strany.
S príchodom zimy som rozobral komplet celý predok a začal s meraním. Jeden z tlmičov mal hádzavosť 0,9 mm, stredová oska mala tvar „Z“ s vyosením 1,2mm. Predchádzajúci majiteľ ma upozornil, že pravdepodobne bola ľahnutá, takže som s tým viac menej počítal. Našťastie to boli odchýlky, ktoré sa dali u odborníka vrátiť na nulu a nebolo potrebné zhánať iné komponenty. Kolesá som dal tiež pre istotu skontrolovať a vyrovnať. Do tlmičov som objednal nové guferá a stieracie krúžky. A keďže poskladať prednú časť nebolo také náročné, pustil som sa do výfukov. Umiestnenie som si vymyslel vodorovne po stranách pod líniou sedadla. Skúšal som aj vyššie, aj pod sedlom, no najviac sa mi to pozdávalo tak, ako to je vo finále. Predná časť zvodov bola použitá origo s malými úpravami a bez povrchovej úpravy (v pláne bola textília na omotanie zvodov). Nakúpiť nerezové kolienka, narezať a pripasovať správne uhly poza motor a pred zadnú vidlicu bolo relatívne jednoduché, časovo náročnejšie to bolo u známeho, ktorý to celé definitívne pozváral vybrúsil a zaleštil, čo v konečnom dôsledku znamenalo vyše roka čakania. Ale oplatilo sa, zvody sú skoro ako z fabriky... V tomto období ma chytila myšlienka skúsiť skombinovať červenú s medenou metalízou, a tak som to hneď vyskúšal na kolesách. No výsledok vôbec nezodpovedal očakávaniu, a tak som túto farebnú kombináciu zavrhol ešte v ten deň. Však posúďte sami, že to vôbec nešlo dohromady..:)
Počas skladania ma stále mátala myšlienka doladiť povrchovú úpravu zlatými linkami, a to rovno z čistého zlata. Nevedel som, či to nedopadne rovnako ako medená metalíza, ale i tak som sa rozhodol to skúsiť. Zohnať tenučké plátky zlata, aké reštaurátori používajú pri práci, nebol problém, pretože z Hong Kongu prišli do týždňa a ani cena 17 Eur nebola nijak závratná. Problémom, ako sa neskôr ukázalo, bola hlavne prax a vhodný podkladový materiál. Na trénovanie som si od toho istého dodávateľa doobjednal aj veľmi tenkú pozlátenú fóliu, ktorá mala podobné vlastnosti ako lístkové zlato. Len dva malé pozlátené nápisy Ducati na vidliciach mi zabrali asi tri týždne a výsledok aj tak nie je úplne podľa mojej predstavy. Ale je to zlato...!

Najväčšia úprava sa týkala zadnej stavby. Nakoľko som si hneď na začiatku dal podmienku, že do bŕzd a rámu zasahovať nebudem, okolo pôvodného rámu som začal tvoriť ploché sedadlo a karbónového “bobíka”. Na vybrúsené polystyrénové kopyto som laminoval základ budúceho sedadla, a to dve vrstvy jemnej sklenej tkaniny prekryté dvoma vrstvami 3K karbónovej tkaniny. Na umiestenie dozadu už dlhšie čakalo zadné združené osvetlenie z anglickej klasiky Triumph-u, ktoré som náhodou objavil v časti second hand u Vadima. Držiak svetla a EVC som riešil z tenkých rúrok ako inak, než opäť priehradovou konštrukciou v štýle Ducati. Smerovky, o ktorých som mal celkom jasnú predstavu, som nakoniec našiel vo firme Barracuda.
Čalúnenie sedadla našťastie pripadlo na ďalšiu zimu, a tak som sa s tým mohol hrať dlho. Vymyslel som si taký vlastný “cool cafe vintage two colours style”, ktorý v reáli obnášal spolu zošit 51 malých koženkových kosoštvorčekov o rozmeroch 8 x 4 cm. Ešte teraz vidím ten zhrozený pohľad mojej manželky plný nevyslovených otáznikov... Asi vtedy plne pochopila, čo to znamená, keď sa veľkí chlapci hrajú... (drsnejšie povedané stvárajú pičoviny...). „Iba“ po troch dňoch strávených za šijacím strojom som jej víťazoslávne ukázal poťah na sedačku o rozmeroch 30 x 40cm (jej pohľad nebol o nič chápavejší smerom k môjmu koníčku..:)
Ďalšou estetickou nutnosťou bol presun olejového chladiča od motora vyššie na rám. To si vyžadovalo dlhšie rozvodné hadice. Origo z eBaya stáli dosť, a tak som si vo firme Afinis objednal nové a dlhšie hadice s originálnymi koncovkami. Záverečné ťaženie obnášalo všetky úpravy farebne zladiť. Bielo červená kombinácia bola od začiatku favoritom pri výbere. Klasické staré nápisy boli opäť objednané cez eBay. Farebné prechody boli olemované linkou z čistého zlata. Na kolesá bola použitá klasická zlatá metalíza v polomatnom finiši. Viem, že vypletané kolesá by boli na teno typ motocykla lepšie, ale nepodarilo sa zohnať žiadnu sadu za ako-tak prijateľnú cenu. Ďalší detail z kategórie “hand made” je osvetlenie EVČ. Kryt je vyrobený z karbónu na polystyrénovom kopyte, osvetlenie v ňom zabezpečuje modul so štyrmi integrovanými SMD LED diódami. Karbón ako krycí materiál je použitý na bočnom kryte predného reťazového kolieska, ako aj na palubovke. Poslednými úpravami bolo osadenie “bar end-ovych” spätných zrkadiel, nafarbenie motora čiernou polomatnou farbou a vyroba priehradoveho stojana v style Ducati..
V celkovom sumáre táto prestavba trvala niekoľko rokov, zopár nevyhnutných investícií a obrovské množstvo času. Niektoré veci som sa naučil robiť lepšie, do niektorých už nepôjdem ani náhodou. Teraz by som možno niektoré veci robil inak, ale hlavne by som už nešiel upravovať starú vydojenú karburátorovú mašinu. Chcelo to ešte doriešiť druhý motor najlepšie so vstrekovaním, no radšej som sa rozhodol už do tohto projektu neinvestovať, predať to tak ako je a pustiť sa do niečoho úplne iného. Nakoniec sa mi to aj podarilo. Síce hlboko pod reálne náklady, ale hlavne s upozornením pre nového majiteľa, že predsa len je to stará vybehaná sedem a pola...