europ_asistance_2024



Ukrajinské pastorále

Kapitoly článku

6. deň, štvrtok 10. august 2017     

Odessa - Cherson - Melitopoľ - Zaporožžia - Kurachovo

 

S vychádzajúcim slnkom a stúpajúcou teplotou opúšťam spiacu Odesu. Predsa len je to nočné mesto a ešte spí. Ulice sú prázdne, tak mi trvá pár minút opustiť centrum.

Mierim na Mikolaiv a Cherson, kde si na jednom mieste pripomínam, že tu pred siedmymi rokmi takmer skončila naša cesta do Kazachstanu. Vtedy to boli milimetre od tragédie, dnes je to veľké memento.  Zaháňam čierne myšlienky výborným obedom pozostávajúcim z údeného tolstolobika.

 

Pri mestečku Pojma túžobne pozerám doprava na cestu č. E97 vedúcu na Krym. Sevastopoľ, Simferopoľ, Feodosia, Kerč....Dnes je cesta zarúbaná, možno sa to raz zmení a možno už nie. Viem, že sa sem dá dostať z opačnej strany z ruskej „pevniny“ od Krasnodaru, no to je už iný príbeh. A preto pokračujem cestou č. M14.

 

Teplota stúpa na závratných 41-42 stupňov a chce to oddych niekde v tieni. Borovicový les napravo láka, neďaleké jazero takisto. Neváham, odbočujem z cesty, aby som si najbližšie dve hodiny spríjemnil vyhrabávaním motorky z rozpáleného piesku. 

Toľko vybraných slov po „p“ a „k“ v tomto lese ešte nepočuli...

Našťastie nachádzam oázu, v ktorej vychladený kvas čapuje slečna zo série vydarených...

 

Spokojný a oddýchnutý, bez vody a o hlade pokračujem vyprahnutou krajinou, kde sa na benzínke zoznamujem s chlapíkom z Írska. Ide na bicykli okolo sveta... Vek tak okolo 55-60 rokov, čistá hlava, čistá myseľ a jeho úsmev na tvári pri teplote viac ako 40 stupňov, mi  zlepšujú náladu a zabúdam na predchádzajúcu pieskovú relaxačnú meditáciu.

 

  Dva litre vody zasyčia dolu hrdlom, do nádrže tiež niečo pustím, pozriem do mapy, že kde by som si dnes ešte pekne offroad zajazdil v piesočku. No na dnes stačilo, vynechávam biele cesty v mape a držím sa hlavnej M14-ky a mesta Malitopoľ.

 

Z benzínky prejdem len pár kilometrov, cesty prázdne a zrazu znížená rýchlosť a STOP-ka. Brzdím a už z diaľky viem o čo ide. Prvý check-point, alebo kontrolnyj punkt. Betónové zátarasy, spomaľovače, vrecia s pieskom z ktorých trčí dosť veľká hlaveň.

 

Áno, prichádzam do oblasti kde sa deje čo sa deje. Prichádza dvojmetrový chlap, ktorého ľutujem, lebo z neho leje pot prúdom. Bodaj by nie, veď je vonku príšerne teplo, a v tej uniforme a nepriestrelnej veste, ovešaný zbraňami..... Odkiaľ, kam, pas, techničák, info do vysielačky niekam niekomu a môžeš ísť.

 

 Pokračujem k Melitopoľ a rozmýšľam či robím dobre, že sa len tak bezcieľne vozím v tejto oblasti. No ale zatiaľ žiaden problém nebol, tak čo. Život sa predsa ráta na zážitky. Pred Melitopoľom znova rovnaký scenár, akurát vojakov a techniky oveľa viac.

Tentokrát vypnúť motor, zosadnúť, odovzdať doklady a čakať. Prídu traja, klasické otázky ako všade. Na otázku kam idem odpovedám asi divne keď odpovedám „neviem“. Trojica sa otočí a zmizne. Opäť čakanie a následne kontrola kufrov. Otázka na zbrane, otázka prečo tak často chodím do Ruska (víza v pase).

Zvažujem odpoveď „neviem“ ale nechce sa mi zase čakať, tak odpovedám, že mám veľa voľna, tak cestujem. Asi ich to uspokojilo, lebo mi vrátia doklady a púšťajú cez rampu ďalej. To, že sa nevidíme naposledy je jasné im aj mne.

Pozerám do mapy. Rád by som popri mori na východ pokračoval po ceste č. M.14, no na moju otázku, aké sú tam cesty, mi vojak ukazuje prekrížením rúk na prsiach so slovami „NO WAY“.... 

Stáčam sa preto na sever po ceste E105, kde na mape vidím obrovskú priehradu na rieke Dneper. Obchádzam ju pomaly a zvažujem zakempovať niekde na jej brehu. No slnko je ešte veľmi vysoko, preto pokračujem k mestu Zaporožžia.

 

Pred mestom absolvujem ďalší check-point, s rovnakými otázkami, no poučený z predchádzajúcej kontroly na otázku kam idem odpovedám jasne „Doneck“. Chlapovi podskočí nielen obočie, ale aj brigadírka. Otáča sa na päte, s pasom v ruke a mizne v budove. Cez okno vidím, že niekam volá a potom volajú jemu. To asi tiež nebola moc dobrá odpoveď čo som mu povedal, si pomyslím.

 

Sedím na obrubníku a okoloidúce autá si ma so záujmom obzerajú.... Špióna na motorke zo Slovenska tu dávno nemali. Už tu chýba len miestna televízia. Prichádza vojačik, so slovami „idite so mnoj“. Vojdem do budovy, tam kde sedí a telefonuje ten čo má môj pas. Brigadírka na stole, ale obočie stále hore. Neklamný znak toho, že moja odpoveď kam idem, bola zase zo série geniálnych.  

Telefonát je ukončený, otázky pripravené. Tak znovu: odkiaľ, kam, prečo, koľko, nakoľko, koho poznám, prečo tak často v Rusku. Na všetko pravdivo odpovedám. Nemám dôvod klamať. Brigadírka vstáva, ja zároveň s ním. Podáva mi pas, želá šťastnú cestu.

 

To, že sa nevidíme naposledy v podobnej situácii, je jasné opäť obom zúčastneným stranám.  

Zaporožžia, zase jedno z veľkých ukrajinských miest, zhltne ma a po hodine vypľuje na opačnom konci. Takáto moto prehliadka mesta mi úplne stačila, nakoľko sa tu nechystám nocovať.

Znovu pozerám do mapy, či má význam zabojovať o Doneck dnes alebo zajtra. Vychádzam na cestu H15, tankujem a zisťujem, že hrivny sa míňajú a budem musieť pár eur vymeniť. Banku tu ťažko nájdem, zmenáreň tiež nevidím.

Tankujem do plna a zostáva mi 100 hrivien. Na večeru stačí, tak idem smer Doneck. Do tmy zostávajú tak 3 hodiny, a možno budem potme nenápadnejší. To, že idem nie celkom správnym smerom, som si uvedomil už pri tankovaní, keď som sa pýtal aká je cesta tým smerom.

Už len podľa pohľadov som pochopil, čo si asi tak o mne myslia. No cesta bola dobrá, akurát autá išli len smerom odtiaľ, a tam som išiel ja, 2-3 kamióny, miestny žigulák a zopár vojenských vozidiel.            

No veď čo už, do Donecka je to už len 250 km, keď už som prišiel sem bolo by škoda neskúsiť „šťastie“. No podľa domácich som mohol skúsiť skôr olovo. Slovo vojna sa tu skloňuje častejšie ako inde na Ukrajine.

Predsa je to veľmi veľká krajina, a nie každý to prežíva tak ako tí, čo žijú priamo v epicentre vojny a priameho boja. No rešpekt samozrejme mám. A pokoru takisto.

Dlho som si ale neišiel v tejto ľudoprázdnej oblasti. Ďalšia kontrola na seba nenechala dlho čakať. Tentokrát na moje počudovanie, bola rýchla, stručná a bez veľkého množstva otázok. 

Posmelený týmto faktom, točím plyn, lebo slnko za chrbtom mi sadá a môj tieň na predlžuje. Neklamný znak, že idem správne na východ. Čo sa týka tej nenápadnosti, asi by som bol menej nápadný s majákom na hlave, ako sám jazdec na motorke.

 

Prichádzam k hranici  dvoch oblastí. Za mnou končí Zaporožžská a predo mnou začína Donetská oblasť. Urobím si tu fotku, človek nikdy nevie čo ho čaká ďalej.  Samozrejme po 10 km stojím na kontrolnom stanovišti.

Doneck je už menej ako 100 km a poznať to na počte techniky a počte jej „obsluhy“.  Kolotoč otázok, odpovedí, no akosi tu nejavia príliš záujem o mňa. Jediné čo sa tu podstatné dozviem, že ísť síce ďalej môžem, ale do mesta a ďalej na východ ma aj tak nikto nepustí. Beriem to ako fakt, aj tak som nemal vopred žiaden plán, kam až dôjdem.

 

Prichádza večer, mám toho od rána dosť. Veď som vyrážal z Odesy. Pri meste Kurachovo vidím veľké jazero, v meste sa pýtam na zmenáreň, ochotný chlap volá majiteľovi zmenárne, ktorý práve zatvoril. Dnes už nič, až ráno.

Pýtam sa ako je to za mestom. Vraj hneď kúsok odtiaľ je ďalší check-point. Nechce sa mi tam už dnes večer strácať čas, idem k jazeru nájsť miesto na prespatie.  Nachádzam „bázu otdycha“ niečo na spôsob kempingu.

Predtým ešte pozorujem ako sa vypaľovanie trávy vymklo spod kontroly a sused susedovi podpálil dvor... No niet nad dobrého suseda...

 

Napriek tomu, že pár kilometrov odtiaľto je vojna, tu je relatívny pokoj a ľudia normálne oddychujú. Padám od únavy, no ešte predtým študujem mapu a moje obľúbené biele cesty, ktoré snáď nebudú toľko strážené. Ale ani sám tomu neverím a zaspávam. Únavný deň, hlavne na psychiku....

.........no aj toto je Ukrajina....

Dnes najazdené 774 km.                 

 

7.deň, piatok 11. august 2017      

Kurachovo -  Marinka - Dnipropetrovsk - Dniprokamianka - Kremenčuk

 

Ráno vstávam veľmi skoro.Tuším, že bude náročný deň a preto som už od 5:30 zbalený a sadám na motorku. Predtým sa ale nestačím čudovať, kde som to nocoval. Obrovská dymiaca fabrika na brehu jazera, ktoré bolo umelo vybudované ako zásobáreň vody pre tento mega závod.

Vyzerá to na nejaký chemický podnik, podľa zápachu, ako aj podľa farby vody. Krásna všetkými farbami ako dúha žiariaca hladina jazera, určite veľmi vhodná na vodné radovánky detí, ktoré od skorého rána nevytiahnu nos z vody. Ale veď bolo treba využiť opačný breh jazera na komerčné účely. Čo na tom, že prípadný rozbor vody by možno vykazoval podobné hodnoty ako voda v rieke Pripjať, ktorá preteká cez Černobyl. No aj toto je Ukrajina....

Chemický rozbor, by som ale rád videl z tej ryby, ktorú mi ponúkli na raňajky. Vraj čerstvo skap....teda vlastne ulovená.... S vďakou som odmietol, ťažkým kovom som sa sem prišiel vyhýbať, nie ho konzumovať. Teda tým som myslel hlavne olovo.

Balím švestky, mením eurá za hrivny a ponáhľam sa postaviť čelom k ďalšej kontrole. Ako som už od včera vedel, tá ma čaká niekoľko kilometrov za mestom. No čo ma tam čakalo si zaslúži o pár riadkov viac napísať.

Vyrazím z Kurachova, nevediac o tom, že sa sem dnes ešte vrátim. Doneck 49 km, to už je čoby si granátom dohodil.

No podľa informácií, sú tu po mesto tri kontrolné body. A potom je hlavný bod pri vstupe do mesta. Tam vraj už nepúšťajú len tak. Prichádzam teda k stanovišťu a na počudovanie ma púšťajú ďalej po ukázaní pasu. Žeby dobrý deň dnes svitol? Radšej ani nečakám aby si to niekto nerozmyslel a valím ďalej.

 

Nadšenie trvá presne 20 km, do Donecka zostáva 24 km. Veľmi veľký check-point, veľa techniky, veľa všetkého čo súvisí s vojnou. Už z diaľky mi ukazujú kam to mám rovno odstaviť. Myslím, že o mne vedeli už vopred. Zosadám a hneď ma berú do kancelárie, ak sa dá tá miestnosť plná vojenského materiálu nazvať.

Doklady už mám pripravené v ruke, sadnúť si nie je kam, možno je to súčasť taktiky. V miestnosti sa striedajú vojaci, tí s vyššou hodnosťou chvíľu počkajú a pozerajú, tí s nižšou len nakuknú a odídu. Som tu určite spestrenie všedných dní. Evidentne na niekoho čakáme. Po piatich minútach sa objaví asi niekto dôležitý, lebo všetci vstanú a niektorí radšej odídu. Chystám sa odísť aj ja, ale na tieto srandičky akosi nemám momentálne gule. Ale snažím sa byť uvoľnený a neuhýbať pohľadom.

V podstate sa nič nedeje, nič som neurobil, len som tu v tejto oblasti asi trocha nevhodne, to mi je jasné už od včera. Pán s funkciou sa predstaví, slušne si vypýta doklady, a študuje. Očakávané otázky prichádzajú v očakávanom poradí a odpovede nemením od včera. Všetko je jasné, len dôvod návštevy Donecka, alebo moje ďalšie putovanie východným  smerom mu nie je jasné a čaká inú odpoveď, ako moja pravdivá, že cestujem bez konkrétneho cieľa, a rád by som prešiel túto oblasť.

 

Moja odpoveď je ale neuspokojivá, niečo tu zase nehrá, a žiarovka v hlave znova začína blikať. Koho poznám v Donecku? Tak znie ďalšia otázka. Odpovedám po pravde že nikoho. Koho poznám z Ruska, o kom viem že žije momentálne v Ukrajine. Odpovedám že nikoho, ale začínam tušiť, kam smerujeme.

Pýta sa na klub, v ktorom som u nás. Odpovedám, že jazdím väčšinou sám a v žiadnom klube niesom. Pýta sa na známych motorkárov v zahraničí. Odpovedám, že nemám takých známych. Pýta sa znova: Určite Nóóóórbert? No tak, o čo tu ide? Odpovedám znovu že nie, no nie celkom presvedčivo. Akosi nie som si istý sám sebou.

Pánko s funkciou sa usmeje, v miestnosti by bolo počuť aj myší prd, také tam bolo ticho a to tam bolo šesť ľudí. Otočí monitor počítača a tam na mňa hľadí fotka. Hmmm.....známy ksicht! Ten nos, tie oči, tie dlhé vlasy! Kurva, veď to som ja!!!! Čo tu robím v tejto riti? Nie ja, ja viem prečo som tu. Ale čo tu robí moja fotka a ako aj vidím moja zložka. Pozerám ako bacil do lekárne, a pri pohľade na dátum v zložke mi svitne!  

Na to aby som to tu objasnil, sa musím vrátiť viac ako rok naspäť.                                                           Júl(červen) alebo august(srpen) 2016. Ideme si tak v trojici na Ukrajinu, len tak zajazdiť na štyri dni. Prídeme na hranicu, prejdeme našich a ukrajinský policajt, že hneď nabok a čakať. Hovoríme si že nejaká novinka. Možno bude pohostenie a dievčatá v kroji. No srandujeme.

Príde vojačik, že poďte so mnou.  Nasledujeme ho do budovy, kde čakáme. Po pár minútach príde fešná policajtka, pozrie si pasy, hlavne tie kde je niekoľko ruských víz a vysvetlí nám situáciu prečo sme tam. Na Ukrajine majú vraj problém s tzv. motoklubom Noční vlci.

No a práve v tento víkend majú zraz, alebo nejaké stretnutie v Užgorode. Čo je prakticky v ich regióne. Takže potrebujú vedieť o nás viac, kto sme, aké máme plány atď.

Upozorní nás, že celý rozhovor sa bude online nahrávať a posielať niekam vyššie. No super, pomyslíme si, toto nám tak bolo treba. Kladie otázky. My odpovedáme, a po pár minútach je to ukončené.

Odchádzame so zmiešanými pocitmi, len preto že sami nevieme, kam sa informácie posielali a ako nás niekde „zaškatuľkovali“.

No a vrátim sa teda do tej miestnosti, kde stojím a neveriacky pozerám sám na seba. No dobre teda, pýtam sa o čo teda ide.

Dostávam otázky o nejakých záškodníckych činnostiach, načo mám chuť sa zasmiať. Otázka či sa chcem pripojiť k určitej skupine a zostať tam ma už fakt nahnevá. Vysvetľujem celú históriu toho problému pri ktorom som sa asi dostal ho hľadáčika a podozrenia.

 

Vysvetľujem, že si jednoducho chcem len zajazdiť, mám pár dní voľno, no a to, že som až tu prišiel nevidím problém. Pán mi odpovedá, že on v tom problém nevidí, no preveriť musí každého, keďže je tam situácia aká je. To mu samozrejme schvaľujem a pýtam sa na ďalší postup.

Oznamuje mi, že mňa ako turistu nikto do mesta nepustí. Na vstup sa vydáva povolenie, ktoré musí mať jasný dôvod a do toho ja nijako nespadám a tobôž po tom, ako som bol povýšený na hodnosť „záujmová osoba“. A také povolenie na prejazd a vstup musí niekto podpísať. A nikto si ma nevezme na „svedomie“.

Takže mi len odporučí, aby som sa pekne otočil, bez možnosti pokračovať ďalej. Odpovedám, že mojim záujmom nebolo sa nechať zastreliť niekde na periférii Donecka, a že sa nechcem niekam dostať silou – mocou.

Táto moja odpoveď bola asi najuspokojivejšia zo všetkých doterajších. Postaví sa so slovami „molodec ty Norbert“!  Napätie poľavuje, áno musím priznať, uľavilo sa aj mne. Nebudem hrať machra, asi každý by bol v danej situácii trocha krotký.

Beriem pas, idem k motorke. Namiesto odchodu beriem mapu, vraciam sa naspäť. No keď už som tu, nenechám sa len tak ľahko odplašiť. Rozkladám bez vyzvania mapu na stole a pýtam sa čo tu teda je možno vidieť v okolí, kam nebude problém zájsť.

Tu sa ukázala ľudskosť napriek tomu že ma mohli vyhodiť. Ponúknutá stolička, ktorá sa zrazu našla aj pre mňa, ako znak prelomenia ľadov, a 15 minút debaty o krajine, okolí, motorkách atď. Nakoniec odchádzam s úsmevom.

 

Do Donecka som sa síce nedostal, no nič na tom nemení fakt, že napriek tomu, že z domu som vyrážal bez cieľa, som skončil až tu. Ako sa vraví, najlepší plán je žiaden plán.

Na záver som sa ešte spýtal na možnosť si urobiť pár fotiek. No bolo mi jasné, že odpoveď bude razantné NIE. A pokúšať sa robiť si fotky napriek zákazu, mi prišlo ako nevhodné porušiť toto naše krehké prímerie. Napriek tomu sa mi podarilo niečo odfotiť, no zbytočne som nechcel riskovať. Predsa len treba mať pochopenie pre miesto a situáciu kde som.

Ono ľudia tu majú dosť svojich problémov, tak načo im pridávať jedného bludného Slováka? Nasadám na motorku s tým, že teraz už pôjdem vlastne len smerom domov, aj keď kľukato.

 

Posledná otázka vojakov je na priemerný plat u nás. Odpovedám strelou od pása, že 500 eur. Asi sa im to zdalo dosť, lebo uznanlivo kývali hlavou. Nakoniec mi ešte so smiechom poradili, že môžem ísť dolu k moru do Mariupolu, že aj tam sa „pekne strieľa“. Poďakujem za radu, no otáčam naspäť na Kurachovo.

 

Tu sa dám na sever a po 30 km vychádzam na cestu E50. Tu je značka Doneck 34 km, a v diaľke vidím ďalší check-point. Ja ale odbočujem doľava na západ a mierim k mestu Dnipropetrovsk. Po ceste mám ešte dve kontrolné stanovištia, ale nič čoby stálo za zmienku.

 

Pred týmto veľkým mestom, stojím na obed. Tu ma odchytáva miestny chalan, s otázkou či niečo nepotrebujem.

Pokecáme, volá svojim kamošom. Stretávam sa s miestnym motorkárom, jeho ľadvinkou a dostávam toľko informácií o tejto oblasti, žeby som tu musel stráviť týždeň, ak by som chcel všetko pozrieť. Zaujímavosťou ale bola jeho úprava Suzuki V Strom 1000.

Namiesto ľavého výfuku mal nádrž na plyn. Normálne asi 8 litrový valec. OK, chápem....chcelo by to fotku... no nemám.

Pokračujem cestou popri rieke Dneper, vyslovene si užívam krajinu popri tejto obrovskej rieke. Schádzam do nejakej zabudnutej dedinky, v krčme si dám kvas a sušienky. Ochotná a zvedavá tetuška ma zahrnie tisíckou otázok. Posťažuje sa na chudobu, no pochváli vládu. Vraj k platu (70 eur) dostáva príspevok na dcéru (50 eur). Ale vraj majú kravku, tak akosi prežijú.... Ja pozisťujem možnosti rybačky a už aj parkujem pri rieke.

 

Loďku? Udice? Nástrahy? Nieje problém! Akurát, že nemá kto ísť somnou na rieku a sám som si na taký veľtok netrúfal. Nuž čo, aj tak by som nič nechytil, uspokojujem sa v duchu. A ten smrad na brehu. Kolísanie hladiny a vyplavovanie rôznych tráv a rias, ktoré tu hnijú na hromadách, nič príjemné.

Pokračujem preto popri rieke do mesta Kremenčuk. Blíži sa večer, mesto láka a preto volím miestny hotel na brehu rieky. Cena opäť v normále oproti Odesse. 200 hrivien s raňajkami, no veru stan dnes stavať nejdem. Sprcha, a poďho do mesta obzrieť čo tu dobré dvojnohé pobehuje.

 

Zastavujem sa pri pamätníku, ktorý bol zjavne postavený nedávno. Fotky mužov, takmer chlapcov. Fotky mužov, takmer starcov. Pri čísle 150 som prestal počítať. Roky narodenia rôzne. No rok úmrtia takmer rovnaký....2013-2015...

 

Príjemné ochladenie vylákalo do piatkových večerných ulíc všeličo. Dať sa tu do reči s niekým žiaden problém. Skôr je problém ak sa príjemná debata natiahne na lavičke v parku do polnoci.

 

Vyhnal nás odtiaľ automatický zavlažovací systém. Ale veď bolo treba trávu poliať.  Ale veď bolo treba ísť aj spať. Tak mne ako aj slečne... Ďakujem.

Moja miestna favoritka....

Aj toto je Ukrajina....

Dnes najazdené 453km.

 

8. deň, sobota 12. augusta

Kremenčuk - Oleksandria - Kropitvnitskij - Umaň - Vinnicja

 

Ráno prvé čo robím, je študovanie mapy. Absolútne žiaden cieľ môjho motania sa nemám. Tak si ho idem určiť. Prst na mape ukáže na mesto Vinnicja. 

Áno, je dostatočne ďaleko na pekné dnešné pojazdenie. Ochladilo sa a dážď nedá na seba dlho čakať.

To mi trocha znepríjemňuje cestovanie, ale len po mesto Umaň. Tu sa ukáže slnko, ako aj veľká križovatka so strategicky umiestnených šašlíkom. Toto baranie a bravčové mäso na ražni spolu s 1,5litrom kvasu a čerstvým chlebom, mi spôsobujú okamžité polhodinové bezvedomie v tieni stromov.

 

Táto technická prestávka prišla veľmi vhod a zvyšok trmácania sa po neskutočne rozbitej ceste do Vinnice absolvujem grganím v prilbe. To bol koncert.... Jelenia ruja začína až o mesiac, no asi som dostal výnimku.

No ale ten šašlík stál zato.

 

Vinnicja, toto mesto na rieke Južný Bug, si počas 2. svetovej vojny vytrpelo až až. No, ale veď ktoré nie. Adolf tu mal vtedy veliteľské stanovište, dnes sa v ňom nachádza múzeum. 

V meste sídli centrála ukrajinského letectva. A centrálu tu má aj čokoládovňa pána prezidenta. Spoločnosť Roshen tu na nábreží postavila obrovskú farebnú multimediálnu fontánu. Pre mňa trocha gýč, no večer sa nato dalo pozerať....okrem iného...

 

Davy turistov, ale nie sú nič čo by ma lákalo. A preto túto atrakciu opúšťam. Cestou do centra som sa pýtal domácich (ako ináč peknej ženy – aj keď bola s kočíkom), čo by mi ako turistovi poradila v meste pozrieť a tak. Poradila ochotne, aj keď na začiatku podozrievavo hľadela. Vysvetlenie na seba nedalo dlho čakať.

Prišla otázka za všetky drobné: „Prišiel si sem hľadať nevestu?“. No môj pohľad býka 2 sekundy pred porážkou a následný smiech ju uviedli na správnu mieru.

Najskôr som si pomyslel, „dievča keby si ty vedela, kde všade som ja už kadekomu hľadal nevestu“, http://www.motorkari.cz/cestovani/cestopisy/rusko/vladivostok-tour-2015-alebo-h-adanie-stratenej-nevesty-33988.html

  Nie, nie, žiadna nevesta nieje cieľom mojej návštevy tohto mesta, no o vysvetlenie som ju požiadal.

Vraj to tu funguje tak, že „záujemcovia“ o očarujúcu ukrajinskú devu, sú sem privážaní organizovane zájazdom a za určitý poplatok, je tu možnosť zoznámiť sa s vhodnou adeptkou, ktorá sa do tohto biznisu dobrovoľne a z čírej lásky prihlásila.

Ak vám to príde umelé a mimo reality tak aj mne. No vraj zo západu sem prúdia davy ženbychtivých mužov. Otázka je čo rozhoduje. Či šarm, alebo konto.

No po meste bolo čo obdivovať...

 

Aj toto je Ukrajina....

Keďže ani šarm, ani konto nemám, a nevestu nehľadám, môžem skonštatovať, že mesto Vinnicja stálo za návštevu, aj bez tohto druhu kultúry a miestneho folklóru.

Dnes najazdené 484 km.

 

9. deň, nedeľa 13. augusta 2017

Vinnicja - Chmeľnickij - Ternopiľ - Brjuchoviči - Voloskjanka

 

Zobúdzam sa po druhýkrát po sebe v posteli. Troška si vyčítam, že som okresal môj chudobný rozpočet o 250 hrivien a po pansky spal dve noci po sebe v hoteli a nie v stane. Dnes to už tak nesmiem nechať.

Keďže v noci sa ku mne žiadna potencionálna nevesta do izby nesnažila dostať, po raňajkách ktoré boli asi najhoršie, aké som počas tejto cesty mal, vyrážam. Predtým ešte zožnem pochvalu za motorku, vraj sa na nej, kým som bol včera v meste, fotilo asi 20 ľudí z nejakej oslavy, ktorá sa tu konala.

 

No kultúra už asi dorazila aj sem a tankvak a navigácia sú na mieste, tam kde som ich včera nechal. Tak, ako aj odomknutý kufor, ktorý nejavil známky návštevy. Pýtate sa, to si tam naozaj všetko nechal?

Odpovedám, áno. Parkoval som vo dvore, a snažím sa veriť ľuďom. Jednoducho, stavím na prvý dojem. Ak by bol záujemca o celú motorku, tak o ňu prídem aj keby mala 10 reťazí. Apropo, na Ukrajine nezamykám ani riadidlá....

Aj toto je Ukrajina....

Dnes ani neotváram mapu, cieľ je jasný. Ľvov. Presnejšie dedinka pri tomto takmer miliónovom meste. Tu žije spomínaný kamarát Oleg. Mám to k nemu cestu na poldňa, tak si užívam cestu kade tade. Len jedným okom sledujem smerové tabule.

 

Krásny nový asfalt, zjavne položený pred pár dňami v dĺžke desiatok kilometrov, cesta ubieha viac ako príjemne. Občasné kolóny vytvorené cestármi kladúcimi tento čierny koberec obieham až na čelo k semaforu. Nikto neprotestuje, práve naopak, často mi vytvoria priestor.

Jednu takúto kolónu obieham a na jej začiatku nieje semafór cestárov, ale zatvorené rampy, kvôli práve prechádzajúcemu vlaku. Prichádzam na čelo kolóny v momente ako sa začnú otvárať rampy. Pokračujem ani nie tri kilometre, no a stojím pri ďalšom teraz opäť cestárskom semafore.

Za chrbtom počujem známy zvuk policajnej sirény a hlas z ampliónu „odstavte motocykel na krajnicu“.

Nieje dôvod protestovať, prichádzajú traja. Keď som prichádzal k železničnému priecestiu som si ich periférne všimol, stáli tretí v kolóne. Obehol som ich a asi sa im to moc nepáčilo.

Takže čo ideme robiť? Žeby prvá pokuta na Ukrajine v živote? Doklady? Nie netreba. „Pane“, vravia mi, „u nás na Ukrajine je zakázané predbiehať na železničnom priecestí“! Odpovedám, páni, aj u nás na Slovensku, je to zakázané takisto.

Pokračujem vo vlastnej obhajobe a objasňujem situáciu, ktorá sa mohla zdať ako porušujúca predpisy, no nebola. Na čele kolóny som bol ako prvý, takže som nemohol obiehať na železničnom prejazde. Oni to ale z ich vozidla mohli vidieť inak, čo beriem ako fakt.

Nasleduje pochopiteľné pokývanie hlavou a trojité podanie rúk. Želanie šťastnej cesty a príjemného pobytu na Ukrajine. Asi sa táto krajina naozaj niekam chce pohnúť. No uvidíme neskôr. Ale toto stretnutie beriem ako príjemné pozitívum.

Aj toto je Ukrajina....

Poobede uvoľneným tempom prichádzam k Olegovi. Manželka Marta pripravila malý obed, asi tak pre rotu vojakov z Donecka. Sedíme, preberáme život a hlavne Odesskú príhodu. Venovali sme jej podstatnú časť mojej krátkej návštevy, čo je smutné a zároveň tak reálne, aktuálne.

 

S plným bruchom dohadujeme moju návštevu o mesiac. Áno, o necelý mesiac som tu znova.  Na Slovensku sú 28.augusta (srpna) a 1.septembra (září) dva sviatky, a to znamená kopec  voľna. Tak čo doma, hurá na Ukrajinu!                                                                                                                                                           

Pomaly sa blíži večer, odmietam posteľ v ich dome, dnes spím v stane, aj keby pršalo. Než to stačím dopovedať, už obliekam nepremoky. Teplota dnes klesla poriadne a cesta cez Karpaty bude s mokrou príchuťou.

 

Lúčime sa a v daždi vyrážam na moju najobľúbenejšiu cestu Ukrajiny. Predtým mi ale Oleg povedal, že počul informáciu, vraj na „mojej“ ceste č. H13 kladú nový asfalt. Moc tejto miestnej pikoške neverím, lebo táto zabudnutá oblasť mi neprišla ako nejaká strategická tepna, s ktorou prišiel čas niečo robiť.

Ale ako som o chvíľu zistil na vlastné kolesá, je táto informácia pravdivá a cesta od samého jej začiatku pri Ľvove, cez Sambir, Starý Sambir atď. až do Užgorodu sa postupne opravuje.

 

Tento kraj je premňa neuveriteľne krásny, stratí síce čaro 6-hodinovej cesty na úseku 180 km, ako tomu bolo predtým, no pre domácich to určite bude úľava, lebo pôvodný asfalt bol ešte možno z čias, keď sa Adolf vracal z výjazdu zo svojho veliteľstva vo Vinnici.

 

Dnes je tu asfalt černejší ako úrodná ukrajinská černozem, snáď aj niečo vydrží.

Aj toto je Ukrajina....

Dážď mi vytrvalo bubnuje na prilbu pesničku z obohratej platne „stanuješ, stanuješ, stanuješ“... Teplomer je tejto variante nocľahu tiež veľmi naklonený, ukazuje 13 stupňov.

Nečudo, že prechádzam okolo novovzniknutých prírodných miest na kemping, dokonca označených dopravnou značkou CAMPING No.1, No.2, No.3 atď.....no len prechádzam okolo nich a tvárim sa, že ich nevidím v tom daždi.

 

Zato si veľmi dobre všímam útulný penzión v niektorej dedinke po ceste. Odbočujem a o 10 minút počas vylievania vody z čižiem v teple izby si hladím ego, že ako pekne stanujem. Ale baliť mokrý stan, keď bola možnosť za 150 hrivien si dať horúcu sprchu a za ďalších 100 hrivien večeru? Veď to poznáte.

 

Po 40-ke je už človek akýsi pohodlný, či ako sa to nazýva? Žeby starý? Neviem, moc nad tým v tej chvíli nerozmýšľam, lebo kvapky dažďa monotónne padajúceho na strechu penziónu sú tou najlepšou uspávankou pre dušu motorkára.

Dnes najazdené 558 km.

 

 

10. deň, pondelok 14. augusta 2017

Volosjanka - Malij Bereznij/UA - Spišské Podhradie - Banská Bystrica - Trenčín - Pobedim

 

Zobúdzanie sa na Ukrajine s koncertom domácich zvierat, na čele s kohútom, končiac zvoncami kráv idúcich na pašu, je ten najlepší budíček. Ako zahraničný turista z ďalekého 40 km vzdialeného Slovenska, si dovolím pospať do 8:00.

Pohľad na oblohu mi hovorí, že som len predsa mohol stanovať. Obloha čistá ako horná časť ukrajinskej zástavy. Balím, štartujem. Na hranici som o chvíľu, no potom už ceny benzínu pôjdu kategoricky hore, preto počítam zvyšné hrivny.

Delím ich na dve kôpky. Prvá je na benzín a druhá je na kvas. Samozrejme, že väčšia kôpka bola tá na kvas. No predstava, žeby som mal niekde tlačiť motorku bez benzínu, ale aj predstava ceny benzínu u nás rýchlo uberajú z tejto kôpky.

 

Tankujem, do poslednej hrivny míňam všetko a obdivujem miestny tunning.

 

 

12 litrov kvasu sa tlačí kade tade po motorke. Pokračujem na hranicu. V miestach, kde som menil peniaze pri vstupe na Ukrajinu (obchod a zmenáreň Roshen), tak v týchto miestach končí kolóna áut. Vidím dobre? Žiaľ, áno.

Váham, no idem na skusy. Obehnem kolónu, predným kolesom sa dotknem rampy. Vojačikovi smutnými očami poviem, že veď som motorkár a nezaberiem veľa času a miesta, nech ma pustí. Sám tomu neverím.

Vojačik niekam volá, a na počudovanie ma púšťa. Ako zisťujem o mesiac, keď som tu bol znovu, mal som asi šťastie, lebo slovenskí kolegovia na motorkách stáli poctivo 3,5 hodiny a nepomohol im ani preukaz príslušníka polície.  Mne sa pošťastilo akosi ani neviem sám. Ukrajinská strana vybavená asi za 3 minúty.     

Jediná otázka: Kde si bol a ako sa ti páčilo? Spokojnosť zo mňa asi cítiť aj bez odpovede. Palec hore ako vždy. Tým je to tu uzatvorené. Krátky pohľad naspäť a jedno veľké ĎAKUJEM UKRAJINA.  Дякую, Україна

 

 Predieram sa natesno okolo áut na našu stranu. Tu je zjavne času dosť na všetko. Lenivé pohyby, lenivé ťukanie do klávesnice, otrávené pohľady, vitaj doma....vitaj v realite....

Odchádzam asi o 20 minút neskôr, víta ma Slovensko, dedina Ubľa a policajný radar. Asi som za tých desať dní vyšiel z cviku. Pokračujem smerom Vranov nad Topľou.

Tu na križovatke stretám staručkú cestnú Kawasaki, môj motorkársky sen z mladosti. Chalan má českú značku, kývnem mu rukou, a stojíme na benzínke. Mládenec okolo 25 rokov. Ešte trocha vystrašený.

Boli na svojom prvom väčšom tripe. Vybrali sa s kamarátom z Plzne a po prvýkrát išli na Ukrajinu. Kamarátovi sa pokazila motorka, prišla preňho odťahovka. Chlapec tam zostal sám a mal zážitky. Nadšene mi opisoval pocity a dojmy a ja som sa v duchu vracal roky späť. Poznám dobre tieto pocity.

Dávame hot-dog a chlapcovi ponúkam kvas. Síce bol na Ukrajine, ale o niečom takom nepočul. Zo slušnosti vypil, no bolo vidno, že z Plzne je zvyknutý na iný materiál. Slovensko takisto nepozná príliš a plánuje po diaľnici rovno domov. Navrhujem mu prejazd stredom Slovenska, s čím súhlasí.

Pokračujeme na Prešov, cez tunel Branisko a pri Spišskom hrade odbočujeme na Spišské Podhradie.

A tu neďaleko si dáme trocha slovenskej prózy. František Hečko - Drevená dedina.

 No dobre dobre, nebola to celkom tak próza ako ani drevená dedina. Domy síce boli z dreva, ale strechy boli z plechových sudov a satelitných antén.

Nadšenie u českého kolegu nebralo konca kraja, výskanie do prilby spolu s typickým českým „týýýý vooooléééé“ bolo tak nefalšované.

Nápad zastaviť a urobiť zopár panoramatických fotiek do mobilu asi nebol moc šťastným riešením. Našťastie duchaprítomne pochopil, že moje nadšené mávanie rukami nad hlavou neznamená povzbudzovanie v fotení, ale práve naopak.

V pravej chvíli sa dal opäť do pohybu, možno s menším počtom fotiek slovenského slumu, ale zato neboli tie fotky posledné, čo urobil vo svojom krátkom živote. V lepšom prípade si mohol vyslúžiť zopár presne mierených kameňov do prilby, alebo tomahawk miestneho indiána medzi lopatkami.

A predstava cestovať až do Plzne so sekerou v chrbte nieje zo série príjemných chvíľ na motorke.

V zdraví pokračujeme cez Spišskú Novú Ves, okolo vodnej nádrže Palcmanská Maša, okolo Dobšinskej ľadovej jaskyne, kde sa napojíme na slovenskú Road 66.

V dedine Telgárt uznanlivo kývame hlavou nad miestnou predavačkou hríbov. Neskôr sa zhodneme, že tá veru stála nie za jeden, no možno aj dva hriechy.   

Čo na tom, že bola trocha viac opálená od slnka. A možno s bonusom nejakej milej pohlavnej choroby, alebo žltačky.

Tie hríby by zato stáli. Aj iné v tej chvíli stálo...

Aj toto je Ukr....teda vlastne.....Slovensko....

Schladíme tento zážitok s nádychom erotiky chladnou vodou z prameňa rieky Hron a pokračujeme na Banskú Bystricu.

 Predtým ešte v meste Brezno môj dočasný kolega uvidí známy „dom hrôzy“, zastavuje, chystá sa znovu fotiť, ale prvý letiaci kameň ho presvedčí, že sa mu fotiť vlastne ani moc nechce. Banská Bystrica je tu a nesmie chýbať prejazd cez horský prechod Šturec, ktorý sme si vychutnali nadoraz.

Ako sa chalan vyjadril, sem sa ešte niekedy vráti. Po zjazde dole do Turčianskych Teplíc odbočujeme na Prievidzu. Dávame kebab v Nitrianskom Pravne, preberáme doterajšie spoločné zážitky, smejeme sa, aj keď ja už pomaly, ale isto začínam myšlienkami byť niekde inde.

Cítim, že posledných 100 km od domu si to všetko treba zhrnúť a vychutnať. Všetko raz končí. S chalanom sa lúčim pri Trenčíne, odkiaľ to mám domov už len posledných 40 km. Idem po pamäti, takmer nevnímam okolie.

Myšlienky sa vracajú na Ukrajinu, premietam si v hlave celý film. Úsmev cez slzy....

Zastavujem doma. Zhasnem motor, zosadnem. Pohladkám motorku po nádrži, poďakujem. Zložím prilbu, a len tak polhodinu sedím v motorkárskom oblečení na tráve vedľa nej.  Fajka zhasla. Konečná.

 

Dnes najazdené po Ukrajine 44 km, a po Slovensku 528 km.

 

 

Výlet, ktorý takmer nebol plánovaný, je na konci. Zážitky, ktoré neboli plánované, sú v zdraví prežité.

Pneumatiky, ktoré boli tesne pred cestou prezuté za ešte pôvodné pneumatiky!!! (Varadero je rok 2008 a na jar malo iba 12tisíc km) majú za sebou  4871km.

Za desať dní celkom slušné číslo. No išiel som si trocha zajazdiť, tak som urobil pár kilometrov navyše, aby bolo o čom písať. Aj keď ako píšem na začiatku, tento príbeh, cesta, ako aj cestopis vznikol len náhodou. Snáď sa v ňom niekto nájde. 

Ak sa stane čo i len pre jedného motorkára inšpiráciou budem len rád, že mnou vynaložená námaha nevyšla nazmar.

Určite bude zaujímať niekoho nejaký môj rozpočet. Priznám, že som to moc nesledoval, ani si poctivo nepísal výdavky, ako pri iných cestách, no bolo to asi takto:

Podľa bločkov za tankovanie som v prepočte na euro minul na benzín celkovo a zaokrúhlene 200 eur.

Ostatné položky ako ubytovanie a jedlo ma stáli 180 eur. Iné položky na výdaj som nemal, žiaden servis, žiaden defekt, žiadna pokuta.

Jedlo z domu som neniesol žiadne, všetko som riešil na mieste. Menil som 330 eur na hrivny a 50 eur na moldavské lei.

Mal som so sebou 400 eur, a inak ako v hotovosti som neplatil, a v peňaženke mi po príchode zostalo do 20 eur a zabudnutých 10 hrivien.

Takže, zaokrúhlene môžem napísať, že 10 dní a 4871 km na Ukrajine ma vyšlo na 400 eur.

Je to veľa? Je to málo? Neviem.... Nech to každý posúdi podľa seba.

Čo sa týka fotiek... Viem, je ich žalostne málo na dĺžku textu. No išiel som si zajazdiť a niesom veľký nadšenec fotenia, o kvalite fotiek ani nepíšem.

Ak môžete ospravedlňte tento nedostatok. Viem, že textom to nenahradím, lepšie raz vidieť ako 100 krát čítať.

Ak má niekto nejaké otázky, alebo nebolo niečo nedopovedané, nepresne udané, nezrozumiteľne napísané, atď., rád odpoviem, podebatujem cez „súkromnú správu“. Dúfam, že slovenčina nerobila príliš problém pri čítaní.

Ospravedlňujem sa aj za prípadné nepresnosti, pravopisné chyby a iné detaily, ktoré sa tu môžu nájsť. Snažil som sa opraviť čo sa dalo. Čo sa týka fotiek, fotil som veľmi málo. Viem, že tento cestopis ich neobsahuje veľa, no všetko mám uložené v hlave. Išiel som si hlavne zajazdiť a oddýchnuť. Snáď ma pochopíte.

To je asi všetko čo som tu chcel napísať. Základ je návrat domov v zdraví, nech už je to z cesty okolo sveta, alebo z cesty okolo komína, alebo z cesty po Ukrajine.....

Tak, toto je....vlastne bola moja cesta priatelia, aj toto je.....vlastne toto bola Ukrajina.......

 

 

Ďakujem za prečítanie a všetkým želám šťastné návraty a pevné zdravie....Noro.             

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (37x):


TOPlist