Bulharsko - Turecko 2018

Bol asi november 2017, kedy sme sa s kolegami v práci pri obedňajšej káve rozprávali, kde na budúci rok na motorke. Jeden z kolegov (Mišo) hovorí, že dostal ponuku na zahraničnú služobnú cestu na tri mesiace do Bulharska – Svilengrad. Pýtam sa ho v ktorej časti Bulharska to je, na čo mi odpovedal, že na trojhranici Bulharska, Grécka a Turecka. Hneď spontánne hovorí, že aby sme ho prišli pozrieť a môžeme u neho prespať a od neho vyrážať na jednodňové výjazdy vlastne do troch štátov. Zaujímavá myšlienka. V decembri 2017 Mišo dostal oficiálne vyslanie na predmetnú služobnú cestu v termíne od 29.01.2018 do 29.04.2018. Mišo zopakoval svoju ponuku a ja s druhým kolegom Tomášom sa úplne reálne začíname nad tou ponukou zamýšľať. Po zdĺhavom premýšľaní, čo nám trvalo asi 2 dni sme Mišovi oznámili, že niekedy začiatkom apríla by sme teda k nemu prišli. Blížil sa koniec roka a v robote sa chystal vianočný večierok. Ako to už býva Tomáš si na ňom „odpálil„ tak koleno, že ho z oslavy brali priamo do nemocnice a ešte pred Vianocami ho operovali. Ale čo, veď jar je ešte ďaleko a dovtedy bude koleno v pohode... Prišla jar a plánovanie cesty začalo naberať reálne kontúry. Fajn. Tomáš sa zregeneroval, ešte posledná kontrola a môžeme stanoviť definitívne termín odchodu. Tomáš sa vrátil od lekára z kontroly a smutný mi hovorí, že bude musieť absolvovať ešte jednu operáciu kolena... Uf. Čo teraz? Idem sám? Ja som sa už na tú cestu tak nejak psychicky pripravil a tak som sa rozhodol, že idem aj sám – sólo. Veď som na to zvyknutý a vyhovuje mi to. Rozhodnutie – idem sám. 

    Termín odchodu stanovujem na 16.04.2018. S Mišom som pred odchodom viackrát komunikoval a uistil ma, že počasie je fajn, cca 20o C, strava výborná, ceny ako u nás, sám obýva dvojizbový apartmán, motorka do dvora a že sa už na mňa teší. Motorka zbalená, pripravená, vymenený motorový aj kardánový olej, nové pneumatiky Metzeler  a ide sa na to. 16.04. ráno odveziem deti do školy, zbehnem domou, nahodím moto oblečenie a v čase okolo 08:00 hod. vyrážam z dedinky od Lučenca smer Maďarsko.  Hneď za hranicou zastavujem v Šalgotariáne na Shellke a tankujem plnú, (benzín lacnejší ako u nás 1,25 €) a kupujem diaľničnú známku mesačnú za 15 € a nejaké drobné. Á zabudol som spomenúť, že keď už sa mám trepať tak ďaleko, tak som si zobral dovolenku na dva týždne. Počasie fajn teplota okolo 18o C, bezvetrie, úplná pohodička. Zobral som to diaľnicami na Hatvan, Budapešť a smerom na juh. Mám dva týždne pred sebou a nemienil som sa uhnať, preto prvý deň som si povedal, že končín v Srbsku v meste Niš, kde som si predbežne pozeral ubytko. Asi 100 km pred Nišom sa nebezpečne začínajú zbierať mraky a začína mrholiť. Zastavujem, dávam nepremok a idem ďalej. Vchádzam do dažďa, ale mne to nevadí a po diaľnici si to rúbem v pohode aj 130 km/h. Dostávam sa na úseky, kde len mrholí a vtedy pociťujem, že sa motorka správa veľmi nekľudne, proste pneumatiky nedržia. Uberám plyn a mám pocit akoby som išiel po zľadovatelej ceste, proste to šmýka a len a len spadnúť. No poriadne som sa zľakol, lebo som nechápal čo sa deje. Zákrutu prejsť klopením – no zabudni. Už – už som mal pocit, že to položím. Spomaľujem ubratím plynu, miernym brzdením až na cca 50km/h a aj tam mám pocit, že už to položím. Prechádzam z ľavého do pravého pruhu a mám pocit, že tú zákrutu ani nevyberiem, proste sa s tým nič nedá robiť. Už som pozeral, kde to položím, keď som sa dostal až na odstavný pruh, kde bol pôvodný drsný asfalt a tam mi kolesá ako zázrakom chytilo a vybral som to. Mám dlhoročné skúsenosti na motorke, najazdených cca 80 000 km, ale toto som ešte nezažil. Po odstavnom pruhu sa presúvam asi 40 km/h na prvú benzínku, kde zastavujem a kontrolujem čo sa vlastne deje. Ako som položil nohu na zem, hneď som zistil, čo sa deje. Šmýka sa ako na ľade. Zostupujem z motorky, pozerám pneumatiky a vtedy som si to všimol. Tá búrka prišla niekde z juhu, snáď až z Afriky a priniesla so sebou piesok. Kým výdatne pršalo, tak ten piesok z cesty zmylo, ale keď len mrholilo, tak sa na ceste vytvorila taká tenučká vrstva „magľajzu“ na ktorej sa neskutočne šmýkalo. Do Nišu mi ostáva cca 50 km. Normálne zvažujem, že nájdem najbližšie ubytko a na dnes končím. Asi po troch cigaretách znova sadám na motorku a idem ako „pokakaný“ ďalej.  Znova sa riadne rozpršalo a už sa dalo ísť aj 100 km/h. Poriadne vystresovaný prichádzam do Nišu okolo 19:00 hod. Ľahko som si našiel ubytovanie za 13.-€ s raňajkami. Paráda. Odstavujem motorku, priamo pred recepciou, vybalím a idem si kuknúť na pešo mesto. Ďaleko som nezašiel, lebo za rohom boli potraviny a oproti bistro, kde som si sadol a skoro na jeden šup som dal dve pivká. Okolo 22-hej líham spať. 
Lučenec – Niš   750 km.

   Ráno sa zobúdzam skoro okolo 06:30 hod. (zvyknutý vstávať do práce) vychádzam na terasu a všade zamračené, čo ma riadne rozladilo. Ale čo, snáď to nejak zvládnem. Našťastie sa oblaky roztrhali a tak okolo 8-mej vyrážam ďalej. Diaľnic som mal včera plné zuby, tak som si povedal, že to zoberiem po okreskách. Takže z Nišu smer Predajane, Tran, Pernik... Prechádzam horskými prechodmi, kde na končiaroch sa ešte belie sneh, ale teplota aj kvalita ciest je prijateľná, ale na okreskách sa tak rýchlo nejde a čas začína byť pokročilý. Hranica Srbsko – Bulharská, taká maličká. Unudení colníci vyšli z búdky, pozreli motorku, pozreli pas (EU) a zakývali na cestu. Dostávam sa do Plovdivu (420km) a je už dosť hodín, preto ďalšiu cestu volím diaľnicu a do Svilengradu prichádzam okolo 19-tej. Na prvej benzínke stojím a volám Mišovi. Po pár minútach Mišo prišiel na aute a doviedol ma k nemu na byt. Domáca pani má na spodku obchodík a nad nim je Mišov bytík. Motorka pekne do dvora, vybaliť sa a Slovák sa nezaprie, Miško ma privítal pálenčičkou, ako sa patrí. Dali sme si za dva a išli sa do mesta navečerať. Zobral ma do jednej reštaurácie, kde on chodí a pozná to tam, takže výber jedál som nechal na neho. V Bulharsku stravovanie je iné ako u nás. U nás si objednáte jedlo a oni Vám ho donesú na jednom tanieri. Tu sa objednáva ináč. Objednáte si kura, šalát, ryby, prílohy ... oni to donesú na tanieroch a pred Vás položia čistý tanier a každý si berie zo všetkého na ten svoj tanier. Je to zaujímavé, lebo ochutnáte zo všetkého. Nedá mi napísať, že jedlo bolo grandiózne, fantastické a šopský šalát bol dokonalý. Tá zelenina chutila ako zelenina, nie ako zelená tráva bez chuti.  Veľa sme kecali, dali si vínko a spať sme šli snáď aj po polnoci. 
Niš – Svilengrad    690 km

    Na druhý deň som sa rozhodol, že pôjdem k moru, nakoľko som manželke sľúbil, že pôjdem zaistiť nejaké ubytovanie na plánovanú letnú dovolenku s deťmi. Preto, že som mal čas, tak som si do navigačky hodil smer Pomorie, ale mimo diaľnic. Cesta ma viedla vnútrozemím, v podstate som kopíroval Bulharsko – Turecké hranice. Cesta dosť nekvalitná, ale viedla krásnou krajinou, skoro opustenými dedinkami, kde zastal čas, kravičky, ovce pasúce sa na pláňach... proste krása. Dostávam sa až do Primorsko a popri pobreží idem na sever. Zastavujem sa v jednotlivých dovolenkových destináciách, ale tie sú ako vymreté. Proste nikde nikoho. Sú to mestečká, ktoré žijú len cez sezónu, ináč je to všetko zavreté. Na jednotlivých penziónikoch nie sú ani telefónne čísla, aby som sa vôbec vedel s nimi spojiť. Takže som nič na letnú dovolenku nezabezpečil. Bolo divné, že vo vnútrozemí bola teplota aj 25 oC a pri mori fúkal nepríjemný vietor a teplota bola len 16oC. Ono je to tým, že more bolo ešte studené. Takto po pobreží som sa dostal cez Burgas až do Pomoria, kde to bolo také isté, proste vymreté mesto, mesto duchov. Vrátil som sa do Nesebaru pozrieť aspoň historickú časť mesta, ktorá je na takom polostrovčeku. Do historického centra sa nedá vojsť ani autom, ani motorkou, ale vypadalo to veľmi pekne, preto som sa rozhodol, že si nájdem ubytko, odložím motorku a pôjdem sa tam pozrieť na pešo. Chválim Európsku úniu a zrušenie Roamingu, pretože na mobile som ťukol na Booking a bez problémov našiel ubytko za 10.-€ na noc. Síce bez raňajok, ale motorka pekne vo dvore.  Na pešo som si prešiel Nesebar, niečo zjedol, dal si dva poháre miestneho červeného vína (výborné, ľahké) a išiel spať.
Svilengrad – Nesebar    280 km

     Ráno ma prebudilo slniečko svietiace do izby. Paráda. Ťukám do mobilu a rozmýšľam, kadiaľ späť k Mišovi do Svilengradu. Po tej istej ceste som sa nechcel vracať, preto som zvolil cestu na západ smer Burgas a následne cez Debelt až som sa dostal do Haskova. Úmyselne som sa vyhýbal diaľniciam, rýchlostným cestám, volil som cesty II, III triedy, aby som videl aj vnútrozemie, aj odľahlešie dedinky. Nikam som sa neponáhľal, užíval som si deň, bolo príjemných 22 až 23 oC . Takto som sa dostal až do Haskova a nedalo mi, aby som nevošiel dnu do mesta, zašiel som až na námestie. Uvidel som malú kaviarničku, kde som zastal a rozhodol sa, že si dám kávu a nejakú kolu. Musím konštatovať, že Bulhari sú veľmi príjemní ľudia, mali snahu a aj komunikovali so mnou, pýtali sa ma na cestu, z kadiaľ som, ako sa mi u nich páči a podobne. Prejavili obdiv, že cestujem sám, sólo. Večer okolo 18.00 hod. som dorazil späť do Svilengradu k Mišovi. Večer som Miša pozval na večeru ja, pričom som chcel ochutnať miestne ryby. Mišo ma zobral do reštaurácie, ktorá bola špecifická tým, že ponúkala miestne čerstvé ryby. Už si nepamätám, čo presne si dal Mišo, ale ja som si objednal ryby, pričom mi na tanieri doniesli asi 6 grilovaných rybiek troch druhov. Výborne som si pochutnal, objednali sme si krčah miestneho bieleho vína, ktoré sme pomaličky popíjali, takto sme sa rozprávali a spať sme išli snáď okolo polnoci. 
Nesebar – Svilengrad    320 km

     Piaty deň ráno som zamýšľal vybehnúť na motorke do Grécka, do národného parku Nestol Delta, pričom som sa chcel zastaviť vo veľkom gréckom prístave Alexandropolis. No človek mieni a počasie mení. Ráno bolo počasie ešte prijateľné, ale okolo 09.00 hod. sa celkom slušne rozpršalo a tak som sa rozhodol, že za každú cenu na tej motorke nemusím byť. Ostal som u Miša a rozmýšľali sme, čo ďalej. Nakoľko bol piatok, Mišo volal svojmu šéfovi, že či dneska majú nejakú prácu, načo mu šéf odpovedal, že už sa dnes nič robiť nebude. Preto sme sa s Mišom rozhodli, že skočíme do Turecka. Mišo navrhol a následne sme to aj zrealizovali. Teda sme išli na pridelenom služobnom aute na tureckú hranicu, čo je asi 10 km od Svilengradu. Tu sme auto odstavili, pešo prešli hranicu a za hranicou bolo odstavených plno taxíkov, teda na jednom z nich sme sa odviezli do Edirne, čo je od hranice vzdialené tiež asi 15 km. Ak si dobre pamätám, za taxík sme zaplatili 50 lír, čo je asi 12 Euro. V Edirne sme prešli miestny bazár, z ktorého som bol trošku sklamaný, pretože, čo sa týkalo oblečenia, mal som pocit, že som v čínskom obchode. Čo ma nadchlo, bola rozmanitosť ponúkaných korenín, miestne domáce cukrovinky. Na každom kroku vám ponúkali čaj. V Turecku sa káva pije len veľmi zriedka, všetci tu popíjajú silný čierny čaj. V podstate som nikoho nevidel piť kávu, len turistov. Následne sme išli pozrieť do mešity, o ktorej mi Mišo hovoril, že je známa tým, že má najvyššie minarety zo všetkých mešít v Turecku. Takto sme pešo prešli historickú časť mesta, pričom sme aj vyhladli. Spoločne sme zablúdili do uličky, ktorú lemovali stánky s rýchlym občerstvením. Nakoľko Mišo už bol v Edirne a ochutnal miestne jedlo, odporučil mi „Ciger“. V podstate to bola grilovaná hovädzia pečeň, ku ktorej bola pikantná omáčka, grilované baranie rohy a fantastický čerstvý chlebový posúch. Nakoľko Turci sú moslimovia, nejedia bravčovinu, preto bola tá pečienka hovädzia. Musím uznať, že to bolo fantasticky dochutené a v kombinácii s tou pikantnou omáčkou a posúchom to bolo fantastické jedlo. Myslím, že jedna porcia stála asi 20 lír (Tl) (1 €=4 Tl), čo je asi 5 €. Chcel som sa ísť pozrieť ešte do nejakých obchodov, aby som kúpil domov nejaké darčeky, preto sme sa ďalším taxíkom odviezli na okraj mesta, kde sa nachádzal outlet. V podstate sa jednalo o celý komplex obchodov rôznych druhov a značiek. Taktiež tam bola časť vyhradená na rýchle občerstvenie a všimol som si, že skoro všetci jedli práve Ciger. V miestnych obchodoch som urobil nejaké malé nákupy a potom sme sa už nechali taxíkom odviezť späť na tureckú hranicu. Keď sme prechádzali na pešo cez hranicu, vošli sme do freeshopu. Ostal som milo prekvapený, keď som zistil, že cigarety sú tu nesmierne lacné. Nakoľko som fajčiar a fajčím Wintonky, ktoré u nás stoja 3,20 €, vo freeshope jedna krabička vyšla na 1,60 €, preto som neváhal a rovno som si kúpil tri kartóny. Keďže sme skoro celý deň chodili peši, nemali sme už chuť ísť na večeru, preto sme sa na ceste domov zastavili v supermarkete, kde sme kúpili nejaké potraviny, olivy, syr a aby sme sa nenudili, tak sme si kúpili 5 litrový súdok piva, z ktorého sa dalo čapovať pivko. Nedá mi, aby som nespomenul supermarket, ktorý bol neskutočne zásobený tovarom rôznych značiek. Pretože som pivár, išli sme do oddelenia pív, kde, nepreháňam, bolo minimálne 30 druhov pív rôzneho balenia, akosti a samozrejme aj ceny. Taktiež som bol unesený sortimentom predávaných syrov ako aj mäsových výrobkov na pohľad fantastickej kvality. Čo som si zapamätal, bolo množstvo mäsových výrobkov, klobás, salám aj z konského mäsa. Večer sme posedeli, kecali, jedli syry, olivky a popíjali pivko. V krátkosti chcem popísať Svilengrad. Je to asi 30-tisícové mesto a určite s najvyššou úrovňou v Bulharsku, pretože v meste je 24 kasín a to z toho dôvodu, že v Turecku je hazard zakázaný, preto Turci chodia sa zabávať do Svilengradu. Polovica obyvateľstva robí v kasínach, kde je priemerný zárobok cca 1000 € a druhá polovica sú colníci alebo policajti, ktorí robia na hranici. Preto aj ten supermarket bol na neskutočne vysokej úrovni a pri niektorých regáloch som stál a čumel na to ako „bača do tuzexu“. Priemerný zárobok v Bulharsku je cca 400 €.
Svilengrad – Edirne – Svilengrad    (50 km autom, taxíkom)

    Ráno som sa zobudil okolo 8-mej, kde ma potešilo vychádzajúce slnko a bezoblačná obloha. Nakoľko som predchádzajúci deň nesedel na motorke, už ma to pálilo, preto som sa s Mišom rozlúčil, časť vecí som si nechal u neho a zamieril smer Istanbul. Bola sobota ráno, takže na hranici bol dosť nátresk, ale to pre motorky neplatí, išiel som dopredu, kde ma bez problémov pustili. Bulharskú stranu hranice som prešiel veľmi rýchlo, ale turecká časť bola náročnejšie, kde odo mňa chceli všetky doklady, osobné ako aj od motorky, dokonca som musel pootvárať všetky kufre, kde mi vykonali riadnu kontrolu. Musím ale povedať, že boli veľmi zdvorilí a sluší, takže po chvíli som pokračoval ďalej. Nechcel som sa zdržiavať, preto som si to po diaľnici zamieril až do Istanbulu. Istanbul má asi 15 mil. obyvateľov a nechcel som nechať ubytovanie na blind, preto som si ešte predchádzajúci večer od Miša bookol ubytovanie v podstate v centre Istanbulu, za dve noci 75 €, čo bola na Istanbul veľmi prijateľná cena. Pred Istanbulom som si do navigačky nahodil konkrétnu adresu ubytovania a mieril som do cieľa. Nebolo to zase až také jednoduché, lebo už asi 20 km na diaľnici pred Istanbulom sa začali na štvorprúdovej ceste tvoriť riadne kolóny, ale našťastie pre motorky zápchy neplatia. Minulý rok v Taliansku taktiež majú motorky svoje privilégiá, kde idú stredom medzi jednotlivými jazdnými pruhmi, ale v Turecku to neplatí, tam vás stredom nikto nepustí, ale pravý odstavný pruh ako keby bol vyhradený pre motorky, skútre, cyklistov. Takže som to vzdal prebíjať sa stredom, presunul sa úplne doprava a tak som obchádzal dlhé kilometre kolón. No aj napriek tomu som sa riadne zapotil, pretože ak sa kolóna len trošku uvoľnila, išlo sa aj viac ako 100 km rýchlosťou, pričom som musel dávať pozor na všetky strany. No musím povedať, že som nemal pocit nejakého ohrozenia alebo inak vyhrotenej situácie. K ubytovaniu som dorazil okolo 16-tej hodiny, kde ma navigačka perfektne naviedla. Keď som si bookoval ubytovanie, malo to byť aj s parkovaním, avšak realita bola iná, motorku som mal nechať na ulici, čo pre mňa bolo neprijateľné. Argumentoval som tým, že k ubytovaniu mala byť garáž, čo sa mi domáci aj ospravedlňoval a asi 100 m od ubytovania bolo súkromné strážené parkovisko, kde mi vybavil, že tam môžem odložiť motorku za 80 lír na dve noci, čo je 20 €. Jednoznačne som s tým súhlasil. Keď som sa ubytoval, domáci sa ma pýtal, či som to zaplatil na bookingu, ja som odpovedal, že nie, len som to rezervoval, preto som mu na mieste v hotovosti vyplatil 300 Tl. Fajn, ubytoval som sa a keďže bol ešte dobrý čas, vybral som sa do mesta. Do centra som to fakt mal asi 2 km, preto som išiel peši.  Neviem, či preto, že bola sobota, alebo je to tak stále, v meste bolo strašne veľa ľudí, ale v 15 miliónovom meste je to asi normálne. Mostom som prešiel na druhú stranu a ako prvú som išiel pozrieť mešitu, názov som si nezapamätal. Cestou ku nej aj od nej som prechádzal miestnym bazárom, z ktorého som bol unesený, ale zase nie nadšený, bazár obdobný ako v Edirne. Ako som sa túlal uličkami, vyhladol som, preto som sa zastavil v jednom stánku s kebabom a objednal si. Musím povedať, že som mal asi smolu, lebo kebab pozostával z placky, do ktorej dali zemiakové pyré a na to mäso, ktoré som nevedel, aké je. Až po ochutnaní som zistil, že sa jedná o baraninu, to by ale nebol najväčší problém, lebo ja baraninu celkom ľúbim, ale toto bolo nedochutené, so strašne výraznou baraňou chuťou, až som mal problém to dojesť. Ešte k tomu stál nehorázne peniaze, myslím, že 40 Tl, čo je na Turecko strašne veľa. Pripisujem to turistickej neskúsenosti, pretože som to kupoval na bazári, nespýtal sa dopredu, koľko stojí, takže predávajúci si buchol cenu, ako mu vyhovovalo, a ja blbý som tú cenu akceptoval. Ponaučenie: Vždycky sa pýtajte na cenu dopredu, v Turecku zásadne zjednávajte a keď vám aj tovar podáva do ruky, môže sa cena zmeniť, neváhajte, otočte sa a tovar nezoberte, on aj tak za vami dobehne a pristúpi na skôr dohodnutú cenu. Začalo sa už zmrákať (v Istanbule je o 2 hodiny viac ako u nás), pomaličky som sa vracal na ubytovanie. Po ceste som si kúpil pivko s tým, že si večer posedím a naplánujem si nasledujúci deň. Bolo príjemne teplo, tak som sedel na malom balkóniku, popíjal si pivko a užíval si atmosféru Istanbulu. Bolo asi 23.00 kedy ulice žili, rozhodol som sa, že zbehnem do malého obchodíka, ktorý bol asi 150 m od hotela a kúpim si ešte nejaké pivko. Teda v kraťasoch, v tričku, v šľapách som zbehol do obchodíku, z chladničky vyberám pivo, idem k pokladni, že zaplatím a predavač mi hovorí, že mi ho nemôže predať. Nechápal som, o čo ide a on mi rukami, nohami vysvetlil, že po 22. hodine je zakázané predávať alkohol. Nechápal som, naznačujem, že mám 100 m  na hotel, aby mi predal, ale tvrdí, že ak by ma chytil policajt s pivom na ulici, dostanem pokutu ja aj on, že mi to predal. Vraciam sa na hotel bez piva. Čo už, idem spať.
Svilengrad – Istanbul   360 km

    Je nedeľa 22.04.2018. Vonku je nádherne, na oblohe ani mráčik, vstávam okolo 7-mej. Rýchla ranná hygiena a vyrážam do mesta. Prebehnem hlavnou obchodnou ulicou a prichádzam na električkovú zastávku, kde sa snažím opýtať na cestu do „Grandbazáru“. Mal som šťastie, natrafil som na dve mladé baby, ktoré mi plynule anglicky opisovali cestu. Až som sa trápne cítil, lebo moja angličtina je len taká kuchynská. Pochopili, že som im nerozumel úplne, preto jedna veľmi ochotne niekam odbehla a doniesla mi plánik Istanbulu. V podstate jednalo sa o plánik „Big Busu“, čo je turistický sprievodca po veľkých svetových mestách. Je to trasa, ktorou prechádza tento poschodový turistický autobus. Vysvetľovali mi, že Big Bus je asi 120 € lístok, ale prevezie ma po všetkých kultúrnych a historických pamiatkach mesta. 120 € je pre mňa dosť, preto sa rozhodujem, že pôjdem časť električkou, odveziem sa ku Grandbazáru a naspäť pôjdem peši. Aj vstup na električkovú zastávku je zaujímavý, pretože kúpite si lístok v automate (čo som nezvládol, musel som požiadať o pomoc, lebo hlasové povely boli len v turečtine), prejdete cez turniket, ako keby ste vchádzali do metra, máte časový lístok a tento vám už platí na všetky hromadné dopravné prostriedky. Takže električkou som sa doviezol ku Grandbazáru, kde som sa tešil, no moje nadšenie rýchlo ochladlo, pretože v nedeľu je jediný deň, kedy je Grandbazár zavretý. Smutný odchádzam a niečo som si frfľal popod nos, keď zrazu za mnou sa ozve „Mladý muž zo Slovenska?“, otočím sa a vidím pána a pani v dôchodkovom veku. Dávame sa do reči, kde sa tu beriem, čo tu robím, vysvetľujem im, že som na motorke a chystám sa až na juh do Antálie. Oni uvádzajú, že prileteli v piatok na predĺžený víkendový pobyt a sú, myslím, zo Žiliny. Oni sú už v Istanbule po tretíkrát a na mape Big Busu mi krúžkuje jednotlivé kultúrne pamiatky, ktoré by som mal vidieť. Poďakujem sa a každý ideme svojou cestou. Smerujem asi k najznámejšej mešite Blue mosque (modrá mešita). Už z diaľky vidieť jej majestátnosť s modrými kopulami a ako jediná mešita má 6 minaretov, ostatné majú len po 4. Dostávam sa na nádvorie, kde ma smola neopúšťa a zisťujem, že je v rekonštrukcii a dovnútra je vstup zakázaný, preto prechádzam jednotlivými nádvoriami a fotím si ju aspoň zvonka. Som unesený jej veľkosťou a majestátnosťou. Asi o 300 m vedľa je druhá mešita, tiež známa ako Hagia Sofia. Vstup do mešity je asi 20 Tl, čo je asi 5 €. Neváham a vstupujem. Keď chcete vstúpiť do mešity, vonku sa musíte vyzuť a buď si obuv odložíte do poličiek, alebo si zoberiete malú igelitovú tašku, do ktorej si obuv vložíte a tak naboso môžete vstúpiť do mešity. Videl som, že turistky, ktoré sa chceli ísť pozrieť do mešity a nemali pokrývku hlavy, mali k dispozícii požičovňu na šatky, ktoré si museli dať na hlavu. V mešite sú ženy osobitne od mužov. Hagia Sofia bola pôvodne kresťanský kostol, ktorý bol až v nejakom 15. storočí prestavaný na mešitu. Vo vnútri je tiež v rekonštrukcii ale aspoň z časti je sprístupnená verejnosti. Na jednej fotke vidieť lešenie vo vnútri, čo dáva aspoň predstavu o jej výške. Idem ďalej do tzv. „cisterny“. Jedná sa o podzemný rezervoár vody, myslím, že zo 6. storočia, ktorý bol vybudovaný za vlády byzantského cisára Justiniána. Celý podzemný priestor je veľmi slabo osvetlený, preto aj fotky z neho nie sú v podstate žiadne, ale oplatí sa tam ísť, lebo tam cítite tú silu histórie, ktorá na vás dýcha na každom kroku. Už mi aj poriadne vytrovilo, preto prichádzam k jednému stánku a kupujem si fakt perfektný kebab so všetkým, čo k tomu patrí za 15 Tl. Podľa mapky smerujem do sultánových záhrad, kde za mierny poplatok, myslím 10 Tl, aj vstupujem. Záhrady sú neskutočne udržiavané, trávnik je krásne pokosený a ňom len tak sedia ľudia a bavia sa. Pretože ma od rána už celkom slušne bolia nohy, sadám si aj ja na trávnik, zapaľujem si cigaretu a pozorujem ľudí okolo seba. Islamská kultúra je hodne odlišná od našej, pretože vidím prichádzať evidentne miestny manželský pár, pričom žena je komplet zahalená a muž so synom idú dva metre pred ňou. Prichádzajú na trávnik, muž so synom si sadajú, hrajú sa, smejú a žena si sadá minimálne 2 metre od nich, ako keby ku nim ani nepatrila. Muž s chlapcom sa vyzuli a ležia na tráve. Asi po 20 minútach muž vstáva, žena prichádza ku chlapcovi, obúva mu topánky, muž so synom odchádza a ona ako verný pes ide dva metre za nimi. Mmmm, je to smutný pohľad. Pozorujem ďalší mladý pár muža a ženy, zjavne turisti, kde taktiež ležia na tráve a prejavujú si city aj tým, že si dali niekoľko bozkov. Okolo sediace moslimské rodiny to zjavne pohoršilo, pretože som si všimol, ako jeden pán si nad ich konaním odpľul. Proste, sme iné kultúry a v ich kultúre asi nie je prípustné si prejavovať vzájomnú náklonnosť na verejnosti ani prípadnou pusou. Proste je to tabu. Asi po hodine vstávam a idem ďalej do záhrad, v ktorých sú veľké plochy naaranžovaných živých kvetov rôznych farieb, tvoriace rôzne obrazce. V parku je množstvo ľudí, rodín s deťmi, ktoré tam trávia nedeľné popoludnie. Pomaličky sa vraciam späť do hotela, ale ešte predtým sa zastavujem na brehu rieky, kde kotvia tri bárky a tvorí sa okolo nich veľký dav ľudí. Idem sa pozrieť, čo sa tam deje. Na tých bárkach sú grily, kde grilujú ryby a robia jednoduché sendviče a tieto podávajú na breh, kde stojí predávajúci a tieto sendviče predávajú. Tvorí sa tam dlhý rad, preto neváham a staviam sa do radu. Za 10 Tl dostávam sendvič, v ktorom je polka grilovanej rybky, zeleninový šalát. Odstúpim vedľa a som fascinovaný rýchlosťou výroby týchto sendvičov. Odhadujem, že každú jeden a pol sekundu sa dostáva sendvič k zákazníkovi. Aj napriek tomu sa tam tvoria rady a sendviče idú nadračku. Opodiaľ sú betónové schody, na ktoré si sadám, ochutnávam sendvič a pozorujem toto neskutočné divadlo. Mimochodom, sendvič je fantastický. Všade po meste chodia predavači, ktorí ponúkajú pitnú vodu v pollitrových fľašiach za 1 Tl. Keď som dojedol sendvič, kupujem si aj ja vodu od miestneho predavača a podávam mu bankovku v hodnote 100 lír. Podal mi vodu a odišiel bez peňazí predávať ďalším vodu. Asi po 5 minútach sa ku mne vrátil a vyťahuje 99 Tl a ja mu podávam 100 Tl. Usmievam sa naňho, je to chalan asi 30-ročný tmavej pleti a dávame sa do reči, pričom on povedal, že je utečenec z Pakistanu a takto sa živý predajom vody na ulici. Nejak mi ho prišlo ľúto, tak som mu dal 10 Tl, načo mi chcel dať 10 fliaš vody, ale ja som odmietol a on pochopil, že je to dar. Mal som z toho dobrý pocit.
Pondelok 23.04.2018 vstávam okolo 7-mej miestneho času, balím veci do kufrov, naložím motorku a smerujem smer juh. Mám predstavu o smere mojej jazdy a dneska by som sa chcel dostať do Pamukkale, preto nahadzujem toto miesto ako cieľ cesty do navigačky. Z Istanbulu som sa relatívne ľahko dostal a prichádzam k veľkému mostu, ktorý rozdeľuje Istanbul na európsku a ázijskú časť. Nedá mi, aby som pred ním nezastavil a neurobil si nejakú fotku. Cez most je trojprúdová cesta v každom smere a na moste nie je možnosť zastaviť a urobiť nejaké fotky, preto radšej nezastavujem a prechádzam ho. Most je dlhý asi 3,5 km. Takže pokračujem ďalej na juh a prichádzam k ďalšiemu obrovskému mostu, ktorý je snáď ešte väčší ako ten v Istanbule. Taktiež zastávam pred ním a robím nejaké fotky. Prechádzam cez most, za ktorým sa nachádza mýtnica, kde platím za prejazd tohto mosta, ak si dobre pamätám, nejakých 40 Tl, čo je 10 euro. Toto bolo jediné miesto, kde som platil mýto. Ozaj, motorky neplatia diaľničné poplatky v Turecku. Prechádzam Tureckom a snažím sa vyhýbať diaľniciam, takže idem po cestách I. triedy, aby som videl aj samotný život vo vnútrozemí Turecka. Aké som mal obavy z cesty do Turecka, tak každým kilometrom, každou minútou sa moje obavy viac a viac rozplývajú, pretože Turci sú veľmi vyspelý, kultúrny národ, ich krajina je neskutočne vybudovaná, čo sa týka infraštruktúry, cesty sú v perfektom stave a aj dedinky a mestá, ktorými prechádzam sú veľmi čisté, krásne vybudované, vidno, že sa tam buduje, nakoľko je tam plno novostavieb. Som očarený Tureckom. Zastavujem sporadicky a to len natankovať, dať si cigu, niečoho sa napiť a pokračujem ďalej. Aj pri mojich zastávkach, poväčšinou na benzínkach, sú miestni veľmi milí, zaujímajú sa odkiaľ som, ako to mám ďaleko, proste veľmi príjemní ľudia. Blíži sa večer a ja som dorazil do Pamukkale. Jedná sa o takú väčšiu dedinku. Odbočujem do jednej z uličiek, kde ma naviedla informačná tabuľa, že by sa tam mali nachádzať nejaké penzióny. Asi po 150 m na pravej strane vidím vo dvore odparkovanú motorku BMW GS 1150 s ŠPZ Talianska. Zastavujem na ceste a pýtam sa, či majú voľné ubytovanie. Z domu vybehne mladý Turek s úsmevom na tvári a ponúka mi ubytovanie s tým, že motorka môže parkovať vo dvore pod strieškou. Pýtam sa na cenu, ktorá je veľmi prijateľná, myslím, že 10 euro na noc. Po skúsenostiach s Istanbulom som si radšej išiel pozrieť ponúkanú izbu, kde som ostal veľmi milo prekvapený, nakoľko izba bola veľmi priestranná, čistá, s klimatizáciou. Super, takže ostávam tu. Domáci pán bol veľmi ochotný, pýtal sa, či chcem niečo večerať, prípadne niečo piť. Po dlhej ceste v teplom prostredí sa mi žiadalo pivko, preto sa ani nevybaľujem a sadám si na terasu a dávam si miestne turecké chladené pivo v sklenenej fľaši. Vau, úžasné. Asi po treťom pivku som sa vôbec odhodlal vybaliť motorku a ubytovať sa. Po osprchovaní som si dal u domácich večeru a ešte asi jedno pivko, prehodil pár slov s Talianmi, ktorí boli na BMW a už sa tešil na ráno, kedy si pôjdem pozrieť prírodný úkaz. 
Istanbul – Pamukkale   680 km

   Ráno vstávam okolo pol 8-mej. Zabudol som spomenúť, že ubytovanie je aj s raňajkami. Takže idem na raňajky, ktoré sú tvorené ovocím, miestnym syrom, natvrdo uvareným vajíčkom a pečivom, k tomu čaj a káva. Podľa predpovede má byť krásny deň, preto si dávam nohavice a hore len tričko. Domáci mi ukazuje trasu, ktorou by som mal ísť, čo by som mal vidieť a upozornil ma, že na vápence musím ísť bosí, preto si obúvam len šľapky a vyrážam. Nakoľko je toho veľa, čo chcem vidieť, s domácim som sa dohodol, že ostávam ešte na jednu noc, lebo ináč by som musel do 11-tej vypratať izbu a to by som sa len naháňal a nič riadne nevidel. Asi po 200 m od ubytovania prichádzam k pokladni, kde si kupujem vstupenku a som fascinovaný tým, čo vidím. V podstate sa jedná o kopec, po ktorom za nejaký dlhý čas stekala vyvierajúca voda a priebežne ukladala vápenec obsiahnutý v nej a vytvorila v podstate jaskyňu nad zemou. Vápencové usadeniny sú neskutočne biele a na slnečnom svetle sa javia, ako keby to bol sneh, ktorý neskutočne oslepuje. V tejto nadzemnej jaskyni je chodník, po ktorom môžu turisti ísť – bosí. Bol som snáď vo všetkých jaskyniach na Slovensku, človek si povie, že je to pekné, ale takto na povrchu za denného svetla sa mi toto javí ako neskutočné dielo prírody. Pomaličky kráčam chodníkom, každú chvíľu sa zastavujem a veľa fotím. Vo vyššej časti tohto útvaru zisťujem, že voda vytvorila akési terasy, malé jazierka, v ktorých je plytká voda zhruba do pol lýtok a táto pomaličky steká po stenách vytvorených terás. Ako postupujem vyššie, začína sa riadne otepľovať a zisťujem, že mi riadne páli na hlavu, až sa obávam, že dostanem nejaký úpal, preto som si vyzliekol tričko, z ktorého som si urobil malý turban na hlavu. Tesne pred vrcholom sa dostávam k žľabu, v ktorom tečie asi 35 stupňová minerálna voda, ktorá vytvorila celý tento prírodný úkaz. Je tu množstvo turistov, ktorí sa v terasách kúpu, močia si nohy. Keď som vyšiel hore na kopec, bolo tam pár stánkov s občerstvením, kde som si kúpil vodu 5x drahšiu ako dole v obchode, ale čo už bol som smädný. Hore boli ruiny starého mesta pomedzi ktoré boli krásne chodníky pre turistov. Dokonca tam bolo prírodné kúpalisko, kde sa za mierny poplatok kúpali ľudia priamo v prameni vyvierajúcej vody, ktorá mala cca 38 stupňov. Nad ruinami mesta sa nachádza veľký amfiteáter, ktorý ma očaril svojou veľkosťou a podľa informačných tabúľ sa do tohto amfiteátra zmestilo 10.000 ľudí. Nemá význam všetko opisovať slovami, lebo by som mohol z toho napísať knihu. Vrele odporúčam si to pozrieť na vlastné oči a presvedčiť sa. Tak si aspoň pozrite priložené fotky. Strávil som tu skoro celý deň a na ubytovanie som sa vrátil až okolo 4-tej poobede. Po ceste som sa zastavil na neskorý obed. Večer sa ma domáci pýtal, že či budem večerať, že mi pripravia miestnu špecialitu. Neodolal som. Večera je tvorená z jahňacieho mäsa, ktoré bolo veľmi chutné a mäkké s množstvom zeleniny. Pýtal som sa domáceho, ako to bolo pripravené a on mi vysvetlil, že urobia veľký oheň, na ktorom zohrejú kamene, vyhrnú popol, mäso so zeleninou zabalia do zelených listov – nepochopil som ktorej rastliny – takto to položia do ohniska a prikryjú horúcimi kameňmi. Bolo to veľmi dobré, chutné a tak špecificky dochutené. Večer si dávam pivko, rozprávam sa s domácim a okolo 10-tej idem spať. Nedá mi, aby som nespomenul, že turisti boli tvorení veľkou časťou Rusmi a Číňanmi.

    Ráno balím motorku a po raňajkách okolo 9-tej vyrážam smer Aydin a Izmir. Kochám sa miestnou krajinou, krásnymi cestami lemovanými poľami, na ktorých rastú kultúrne plodiny. Všetko je čisté, polia obrobené, proste perfektné. Cieľom mojej dnešnej cesty je Trója. Smerujem ďalej na Ayvalik. Okolo obeda začína pociťovať hlad a obzerám sa, kde by som sa najedol. Popri cestách je množstvo motorestov s terasami, kde ponúkajú jedlo. Ja sa neviem rozhodnúť. Vtedy ma napadol výrok môjho kamaráta, aby som sa na jedlo zastavil tam, kde je veľa áut a kamiónov, čo značí, že jedlo bude dobré. Preto zastavujem pri jednom motoreste, ktorý na prvý pohľad nevyzerá veľmi honosne, ale stojí tam veľa áut a kamiónov, tak zastavujem. Vstupujem pod krytú terasu a pristupujem k teplému pultu, na ktorom sú vystavené polotovary jedla rôzneho druhu mäsa, zeleniny. Pretože som v Turecku, chcem ochutnávať miestne špeciality, vyberám si jahňacie kotletky, miestny posúch a grilovanú zeleninu. Kotletky priamo predo mnou kuchár chodil na rozpálený gril, nie elektrický, ale vykurovaný dreveným uhlím a priamo predo mnou mi to jedlo pripravoval, takže bolo absolútne čerstvé. Na jednom tanieri kotletky, na ďalšom grilovaná zelenina s pikantnou omáčkou a miestny posúch. Znova neskutočne dochutené jedlo, ktoré bolo fantastické a mal som problém celú porciu zjesť. K tomu nejaká voda a celé ma to stálo nejakých 15 Tl, čo je cca 3,50 €. Najedený, oddýchnutý pokračujem ďalej, pričom sa vyhýbam diaľniciam a prechádzam cestami prvej triedy. Západné pobrežie Turecka je veľmi krásne, čisté, užívam si cestu. V čase o cca 17.00 hod. prichádzam do Tróje. Pred vstupom si kupujem lístok za cca 20 Tl a vstupujem do samotného mesta. Po vstupe je imitácia veľkého dreveného trójskeho koňa a po jednotlivých turistických cestičkách vchádzam hlbšie do mesta. V podstate sa jedná o ruiny mesta a som z toho hodne sklamaný, lebo takéto ruiny nájdete u nás v podstate na každom kroku. Nič, čo by ma zaujalo, ohromilo – som sklamaný. Asi po 30 minútach z Tróje odchádzam smer Canakkale a postupne si začínam hľadať ubytovanie. Z hlavnej cesty odbočujem k moru, ale v malých dedinkách napodiv sú všetky penzióniky a hotely obsadené, preto pokračujem ďalej. Dostal som sa až do Canakkale, kde je taktiež všetko ubytovanie obsadené. Už sa zotmelo a začínam mať obavu, že či si vôbec nájdem ubytovanie. Asi v 15. hotely mi povedali, že majú voľnú izbu, ale stála asi 30,- € na noc s raňajkami, neriešim, nemám na výber a tak sa ubytujem. Bolo cca 21.00 hod., kedy som ešte vybehol do miestnych potravín, kúpil si pár pív v skle a ubytoval sa. Na balkóne som niečo zjedol, dal pivko a líham spať.
Pamukkale – Canakkale    635 km

    Ráno o 05.30 hod. mi zvonil telefón, volali mi z domu. Ešte rozospaný pozerám na telefón, nechápem, čo sa deje a dvíham telefón. Dozvedám sa smutnú správu o úmrtí mne veľmi blízkej osoby. Chvíľu sa spamätávam, snažím sa pochopiť, čo mi bolo do telefónu povedané. V momente som sa prebral a rozmýšľam, ako sa čo najrýchlejšie dostanem domov. Narýchlo sa idem naraňajkovať, balím motorku a vyrážam smer k Mišovi do Svilengradu. Priamo z Canakkale trajektom prechádzam cez záliv do Eceabatu a keďže sa nechcem vracať do Istanbulu, smerujem to do Grécka cez Kesan na Ipsala a dostávam sa na turecko-grécku hranicu, cez ktorú prechádzam v podstate bez problémov. Turci na hranici mi len kývli rukou a Gréci, keď videli pas EU len veľmi symbolicky urobili kontrolu a pustili ma ďalej. Ešte som sa zastavil v Alexandrupolise, čo je veľký grécky prístav. V podstate som ho prešiel len na motorke, zastavil a v prístave a už smerujem na Svilengrad. K Mišovi som prišiel okolo 17.00 hod. Povedal som mu, že mám doma veľmi smutnú udalosť, preto som nabalil zvyšné veci, čo som nechal u neho a rozhodol sa, že to potiahnem smer domov pokiaľ sa bude dať. Rozlúčil som sa s Mišom, poďakoval a okolo 18.00 hod. vyrážam zo Svilengradu. Rozhodnutý dostať sa domov čo najrýchlejšie, idem výhradne po diaľnici, ale snažím sa ísť s rozumom, max. do 150 km/h. Nakoľko je ešte len apríl, dni sú ešte krátke, dostávam sa za Plovdiv, kde si hľadám ubytovanie. Na bookingu nájdem malý penziónik za 15 € s raňajkami. Unavený, hlavne psychicky, som si dal pohár vína a v čase okolo 23.00 hod. idem spať.
Canakkale – Plovdiv    524 km

    Ráno vstávam s myšlienkou čím skôr sa dostať domov. Rýchlo nasilu niečo hodím do úst, sadám na motorku a cez Sofiu smerom na Srbsko. Na hranici sú dlhé rady, ktoré ale ignorujem a dlhé kolóny predbieham až sa dostávam za hranicu. Ďalej smerom na Niš. Zastavujem len tankovať, niečo rýchle zjesť, dať cigu a v podstate bez dlhšej zastávky idem smer Maďarsko, Budapešť, Hatvan, Lučenec a v čase okolo 19.30 hod. dorazím domov.
Plovdiv – Lučenec   1.100 km

Ako som mal mierne obavy z Turecka, bol som z neho veľmi milo prekvapený, či už z Istanbulu, ako aj ostatných miest, kde som sa zastavil, všade som sa stretol len s príjemnými, ochotnými ľuďmi. Turecko je krásna, vyspelá krajina, takže vrele môžem odporúčať. Škoda len ten nepríjemnej udalosti u mňa doma, ale život nie je jednoduchý a prináša aj takéto smutné udalosti. Pôvodne som sa chcel vracať cez Rumunsko, ale to už na vzniknuté okolnosti nebol prípustné, takže domov som sa vrátil o tri dni skôr, ako som zamýšľal.
Prejdené štáty: Slovensko – Maďarsko – Srbsko – Bulharsko – Turecko – Grécko a späť.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE