Malý "veľký" trip po Slovensku

Ráno vstávam pomerne skoro, niečo do seba hodím a chcem čím skôr vyraziť. Svieti slniečko, v penzióne začína pracovný ruch a ja pri balení motorky na dvore stretávam prvých zvedavcov. Ujo sa pýta „kolkátka to je“ a pri mojej odpovedi „len 500ka“ zvolá „len?“ a rozhovorí sa jawách, na ktorých jazdili „za mladi“. Lúčim sa s prevádzkarkou, trepem niečo o záchrane života a v sviežom rannom vzduchu vyrážam smer Bzovík. So stúpaním do krupinských vrchov prichádzajú prvé zákruty s kvalitným asfaltom, no občas ešte mokré od dažďa. Popri ceste sú už klasické lúky a ja si predstavujem, že by som včera niekde tu v daždi rozkladal stan. Prichádzam na Bzovík a som v kláštore úplne sám. Všetko si pozriem, preleziem, spravím pár záberov a idem ďalej. Postupne prichádzajú ďalší ľudia aj ochotná tunajšia pani, ktorá mi ponúka, že na obecnom úrade kúpim aj magnetku ak chcem. Opäť sa dozviem aj niečo z jej života, zamávame si a ja pokračujem smer Modrý Kameň. Prechádzam cez Senohrad a Dačov Lom a vychutnávam si krajinu. Presne cez takéto miesta som sa chcel motať. Trošku zabudnuté, zaostalé, ale práve tým krásne. Na hrade Modrý Kameň prebieha nejaká rekonštrukcia a nejako zrazu nemám chuť ísť na dlhú prehliadku a tak pokračujem do Veľkého Krtíša a ďalej smerom na Lučenec. Urobím ešte malú zachádzku z hlavného ťahu až k maďarským hraniciam a zase vidím dedinky, v ktorých akoby sa zastavil čas. Okolo obeda prichádzam do Lučenca. Chvíľu hľadám nejakú reštauráciu a napokon vidím ako pri jednej zastavuje policajné auto a „orgány“ idú dovnútra na obedové menu. Ako hovorieva moja sestra – kde jedia policajti tam isto dobre varia, lebo oni za službu prelezú všetko 😊 Poučený týmto pravidlom odstavujem a idem si dať obed. S úsmevom zisťujem, že sa najem za 5 eur (rozumej polievka,  hlavné jedlo a pohár vody), konfrontujem s tým čašníčku, tá sa smeje a hovorí, že k ním zdražovanie ešte nedorazilo. Po obede sadám na motorku a okolo na chodníku stoja nejaké deti z letného tábora. Obdivujú motorku, komentujú a ja sa cítim ako veľký motorkár do momentu kým nenaštartujem. Chlapci sklamane konštatujú, že nehučí... rozmýšľajúc nad „laďákom“ odchádzam smer Poltár.

Tu na chvíľu zastavujem a fotím si Turecký most, ktorý zjavne domáci berú ako niečo úplne bežné a podľa pohľadov okoloidúcich je podozrivé ak si ho niekto fotí. Ťahám ďalej do Hrachova, kde hľadám cintorín a hroby svojich prastarých rodičov. Tichá modlitba a idem smer Hnúšťa. Tam tankujem a zdravím sa s dvoma motorkármi, z ktorých jeden je na takej istej motorke ako mám ja. Spokojný, že som na správnom stroji a na správnom mieste vyrážam smer Ratková. Tu začína z jazdeckého hľadiska najkrajší úsek cesty. Stúpam a klesám a zase stúpam nekonečnými serpentínami, v ktorých prechádzam z pravotočivej do ľavotočivej a stále dokola. Občas príde prudšia a občas riadny vracák. Asfalt je tu vo výbornom stave a v podstate som tu úplne sám. Nikde nikoho. Cítim, že aj motorka dostáva zabrať, občas zastavujem a kochám sa výhľadom. Pomaly (lebo ako som už spomínal, inak neviem) sa prepletám zákrutami, ktoré poznám aj z videí Rasťa Chválu, cez Sirk a Turčok až do Lubeníka. Nad Lubeníkom je asfalt úplne nový, vyzerá akoby ho včera uvalcovali. Ešte voňavý.

Po tejto krásnej divočine prichádzam do Revúcej. Chcem navštíviť Prvé slovenské gymnázium. Neviem kde sídli, ale podľa fotky viem ako vyzerá. A tak idem za nosom a nachádzam ho na prvý pokus. Motorku odstavím v ulici oproti a stále sa obzerajúc idem dovnútra. Mám trochu zlý pocit, lebo predsa nejaké veci ostali na motorke a okolo sa motá veľa ľudí, ktorí nevyzerajú dôveryhodne. „Hoši nic ve zlém, to není proti vám, ja nejsu žádny rasista, pro mne cikán jak černoch, lidi jsou lidi...“, ale predsa len som trochu nespokojný. Vo vnútri stretávam milú mladú slečnu, ktorá ma ubezpečuje, že vonku majú kameru a vo vnútri dobrú kávu a že ak chcem, kolegyňa iba pre mňa urobí hodinový výklad. Nakoniec si expozíciu trošku pozriem sám a ostávame pri káve. Kým ju vypijem opäť ostávam s dámami sám.

Chvíľu sa ešte rozprávame o fungovaní ich múzea a živote v Revúcej. Nuž, nemajú to ľahké.. pýtam sa na nejaký penzión, dostávam aj informačný leták a poučený včerajšou skúsenosťou začínam skôr hľadať nejaký nocľah. Žiaľ situácia sa opakuje – zavretý, skrachovaný, plný, v pondelok neotvorený, nikto nedvíha... až napokon jeden, kde majú voľný už len apartmán. Uvažujem nad stanom v lese, no mám za sebou celý deň na motorke a predstava horúcej sprchy vyhráva. Neviem ako vyzerali ostatné bežné izby v tomto penzióne, ale apartmán mal najlepšie roky už za sebou. Manželská vintage posteľ vŕzgala pri každom pohybe a ja som si ani nechcel predstavovať jej minulosť, sprchový box bol polepený lepiacou páskou a dekorácie boli z europaliet. K tomu ešte pod oknom parkoval nejaký chladiarenský voz, ktorý cca každých 15 minút dochladzoval až do rána, ale bol som dostatočne unavený a po obstojných bryndzových haluškách a dvoch pivách som sa pomerne dobre vyspal.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE