Malý "veľký" trip po Slovensku

Môj prvý malý "veľký" trip po Slovensku.

Kapitoly článku

Dva a pol dňa voľna a veľké rozhodnutie, že idem na svoj prvý „malý veľký trip“ v mojej hlave vírili už dlho. Voľno sa podarilo, už len všetko nachystať a ísť si to vyskúšať naozaj. Predpoveď počasia sa menila každú chvíľu a prechádzajúci studený front sa nechcel rozpadnúť ako súčasná slovenská koalícia. Pre istotu som si v sobotu večer vybehol nakúpiť nejaké to instantné jedlo, keby som predsa len v nedeľu poobede vyrazil.

A je tu deň D. Počasie je skvelé, dokonca okolo obeda v okolí Trnavy vykuklo slniečko. Tak začínam baliť motorku. V podstate beriem všetko čo by som potreboval na pár dní v divočine. Ako neskôr zistím drvivú väčšinu vecí som viezol iba na výlet okolo polovice Slovenska. Pre nový nepremok neviem zatvoriť kufor, ale nakoniec to tam nejako všetko napracem, naťahujem rukavice, prilbu a vyrážam. Ešte sa zastavím u sestry pre spacák. Fotí si ma ako nabalený odchádzam a ja sa už cítim ako správny cestovateľ, ktorého sa všetci pýtajú odkiaľ je a kam má nasmerované. A to vlastne neviem... plán je vypnúť na chvíľu hlavu a ísť ako sa hovorí „kam ma oči povedú“. Nejaké kontúry cesty v hlave predsa mám a za nedeľné popoludnie chcem prísť do Komárna, kde si dám kávu s kamarátmi, ktorých tu mám a potom sa vybrať smer zrúcanina opevneného kláštora Bzovík. So slnečnými lúčmi si to valím na Komárno po ceste, ktorú dobre poznám a rozmýšľam či som už ja taký odvážny alebo všetci vplyvom drahých pohonných hmôt začali jazdiť na spotrebu, keď obieham dosť veľa áut. Dorážam do Komárna a pomaly sa všetci schádzajú na kávičku, koláčik, limonádu, chipsy atď... Nedeľné poludnie sa nebadane posúva k večeru a ja vedomý si cesty, ktorú mám pred sebou, začínam sa pomaly zberať. Urobíme si spoločnú foto, Marcel mi ešte ponúka ich byt na prespanie, lebo sú teraz na chate a môžem tam mať pohodlie a súkromie. Ja to odmietam s tým, že chcem zažiť dobrodružstvo. V tej chvíli ešte neviem, že si na jeho štedrú a láskavú ponuku budem v dnešný večer veľakrát spomínať.

Ešte stále nadšený vyrážam smer Bzovík s predstavou, že prvú noc strávim v kempe kdesi nad Krupinou, ktorý som si vygooglil. V myšlienkach už fotím opevnený kláštor Bzovík v lúčoch zapadajúceho slnka a cez dedinky si to pomaličky (lebo inak neviem) valím smerom na Levice. Postupne si však začínam uvedomovať, že slnko je za mnou a pomaly klesá a ja sa rútim v ústrety veľkému mračnu predo mnou, ktoré by sa zrejme dalo odborne nazvať rozhranie frontálnej oblačnosti. Postupne sa vozovka podo mnou zo suchej mení na vlhkú a z vlhkej na mokrú, keďže vidím autá idúce predo mnou a za mnou špliechať slušne na strany. Toto strieka aj od mojich kolies??? Zdesene spomaľujem pred každou aj tiahlejšou zákrutou a sťahuje mi riťku. Zabudol som spomenúť, že skúsenosti s jazdou v daždi mám asi také ako Igor M. s financiami, takže ma pichne v žalúdku pred každou zákrutou. Na prilbe sa mi objavujú prvé kvapky a ja zisťujem, že dobieham dážď. Prichádzam do Demandíc a zastavujem na pumpe. Pred očami sa mi otvára nádherné divadlo. Za chrbtom mi zapadá slnko a predo mnou je obrovské mračno, na ktorom sa objavuje najjasnejšia dúha akú som kedy videl. Pre istotu hneď dvojitá. Pani pumpárka vychádza von a spolu sa kocháme tou krásou. Zastavujú ďalší ľudia, fotíme si tú krásu a nadchýname sa spoločne.

Ok, ale slnko zapadá a ja musím niekde spať. Do zjavného dažďa predo mnou sa mi nechce, bol by to boj, zmokol by som načisto a predstava, že za hodinu a pol nájdem po tme niekde nejaký kemp, kde budem mokrý rozkladať v daždi stan sa mi zdá veľmi nepríjemná. Otáčam sa a vraciam sa ku Kalnej nad Hronom v nádeji, že nejaká ubytovňa alebo penzión po ceste sa nájdu. Hľadám na internete nejaký lacnejší penzión alebo ubytovňu kde by som sa zložil a vyspal. Mám aj stan, no všade je po daždi mokro, blato a vlastne ho ani veľmi nemám kde postaviť, lebo okolo sú polia s kukuricou a to nie je veľmi lákavá predstava. A tak sa posúvam hore dole a skúšam, jeden zavretý, ďalší skrachovaný, ďalší prerobený na bordel (aj tak otvárali až o 22:00). Baterky v oboch mobiloch sa pomaly porúčajú a ja už po tme vedený navigáciou obchádzam obrovské diery v bývalej asfaltovej ceste cez akési pole za svetielkami nádeje niekde predo mnou. Prichádzam do dediny, ktorá ani neviem ako sa presne volá a zastavujem pred penziónom kam ma doviedla navigácia. Je tu tma. Žiadny náznak života. V duchu uvažujem nad poldruhahodinovou cestou naspäť do Komárna a využitím kamarátovho bytu. Bola by to zbabelosť..až tu zrazu... Z areálu penziónu vychádza chlap, ktorý sa tiež pokúšal dostať dovnútra, ale vraj tam nikto nie a hoci bežne majú otvorené a údajne aj ubytovávajú, teraz tam je len nejaký oznam o covide a nikde nikoho. Ponúka sa, že ma odprevadí do iného penziónu, ktorý je vraj len cez most. Idem za ním, je to moja nádej. Prichádzame do krásneho penziónu, ale recepčná hovorí, že sú plní a majú už len jednu (dosť drahú) izbu. S mojím sprievodcom si tykajú a v miestnom žargóne rozoberajú situáciu v zavretom penzióne. Snažia sa mi pomôcť a volajú prevádzkarke, ktorá je, žiaľ, nedostupná. Pán sa lúči ostávam stáť na recepcii a chtiac - nechtiac začínam riešiť s recepčnou kam môžem dať motorku a aké si prosím raňajkové menu. V tom jej zvoní telefón. Niekto od niekiaľ volá, že sa pokojne môžem vrátiť, vraj ma ubytujú aj lacnejšie v tom predchádzajúcom. Môj trápny úsmev hovoriaci „prepáč, že na mne dnes nezarobíš“ recepčná s úsmevom dorazí slovami: „a domov!!!“, a ja sa už vraciam naspäť. Opäť tma, nikde nikoho, no vyzbrojený informáciou, že ma čakajú a menom prevádzkarky, ktoré si celou cestou opakujem, vstupujem do tmy. Obchádzam celý objekt až vzadu nachádzam troch mladých ľudí, z ktorých dve tretiny sú v povznesenej nálade. Našťastie tá, ktorú hľadám je v pohode a ospravedlňuje sa, že má zablokovaný telefón. Chvíľu uvažujem, že to začína ako kvalitná scéna z hororu. Príjemná prevádzkarka, dvaja ľudia čo sa o chvíľu isto premenia na zombie a úplne tmavý objekt penziónu. Motorku si dávam do dvora, ukazuje mi izbu a po chvíli idúc si vypýtať heslo na wifi dávam s nimi prvý gintonic a mierne napätie sa uvoľní. „Dve tretiny“ nás o chvíľu opúšťajú a ja zostávam sám s ňou. Hovorí mi o svojom živote, starostiach, dávame ešte dva poháriky, pýta sa kedy ráno pôjdem a pre istotu mi necháva číslo, aby sme sa ráno skontaktovali. Bizár prvého dňa – spím sám v tmavom penzióne, kde v jeho útrobách niekde ostala len jeho prevádzkarka.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (13x):


TOPlist