BAM Kolyma trip 2019

32. Deň (28.7.2019)

Ráno sme sa rozlúčili s Alexom. Potom sme sa pomaly pozbierali a spravili servis. Vyčistili, došponovali a namazali reťaze. Vyčistili sme vzduchové filtre, ktoré na tom neboli až tak zle. Zastavili sa za nami naši večerní kamoši a veľmi sa nám ospravedlňovali. Na znak odpustenia sme sa s nimi museli fotiť. Dnes sme mali na pláne pobehať mesto a nakúpiť suveníry. Ako sme sa vybrali do centra, ozval sa nám miestny bajker Alexej. Stretli sme sa a na aute nám spravil exkurziu mestom. Zobral nás na zaujímavé miesta. Konečne sme sa pozreli aj pri more. Počasie bolo príjemné, ale ani domáci sa nekúpili. Tak sme si symbolicky namočili ruku. Celkom ho zaskočila odpoveď na otázku čo máme na ochranu voči medveďom. Nič. Tak nám dal obrovský K.O. sprej a svetlicu. Podvečer sme si dopriali zase pizzu.

33. Deň (29.7.2019)

Ráno sme sa pobalili a za chladného počasia a hmly vyrazili smer domov. Teda najskôr sme šli do dediny Ola, kde je nultý km Kolymskej trasy. V mestečku Palatka sme sa odpojili z Kolymy a vydali sa cez Tenkinskú trasu. O stave cesty sme info nemali. Zo začiatku bola horšia, no potom sa to zmenilo a plynule sme šli 90kmh.V rámci jednej prestávky ma Robo posadil na AJP. Hm. Dalo by sa zvyknúť. Moto je dosť vysoká, ja by som sa asi viac váľal na zemi ako jazdil. Obdivuhodné ako to Robo dáva. Dostali sme sa do mesta Usť Omčuk. Náš pôvodný plán bol zostať niekde tu. Keďže bolo málo hodín po nákupe a tankovaní sme valili ďalšie km. Príroda bola pekná jazdili sme cez kopce, bolo zopár perevalov. Tam bola síce cesta horšia, ale výhľady o to zaujímavejšie. Cestou bolo niekoľko vrakov aut a nákladiakov v priekope. V jednej prudkej zákrute sa zosunul náves a ťahač zablokoval cestu. Vodič si asi zarobil. Posilnený nejakými alkoholmi vykotil do priekopy Belaz. Škoda vraj 18 miliónov rubľov. Postupne sa ochladzovalo a slnko zapadalo. Posledné dva perevaly som si už neužil kvôli zime. Za šera sme sa napojili na Kolymu. Keďže do mesta Usť Nera je 400 km bez benzínky, museli sme zase isť do mesta Susuman. Neveril som, že ma môže 2x nasrať tá istá rozbitá cesta, ale stalo sa. Sme v rovnakom hoteli a v rovnakej izbe ako pred pár dňami. Dnes 712.3km. Predpoveď počasia je dosť mizerná 8 stupňov, dážď a k tomu jeden z najhorších úsekov pred nami.

34. Deň (30.7.2019)

Predpoveď počasia bohužiaľ vyšla. Takže najhorší úsek Kolymy, v najhoršom počasí z celého tripu aspoň zatiaľ. Robo si trošku prispal a ja som bol len rád, že nemusím do tej zimy. Pohli sme sa o 10tej. Najskôr sme šli do kafecky na raňajky. Pri moto sme zistili ďalší defekt na zadnom kolese. Pripravili sme knôty a šlo sa na vec. Teda zistili sme, že nemáme lepidlo. Takže ja som čakal a Robo šiel na nákupy. Do kolesa sme po oprave nafúkali tire doctor ako prevenciu. Koleso treba roztočiť, tak som to naštartoval, zaradil 2ku na stojane. Spozorovali sme krásne vajce s osmičkou. Pravdepodobne večer ako som prešiel na poloprázdnej pneu cez tie jamy, tak som ho dokrivil. Tieto srandy spôsobili, že sme vyštartovali o 13:00. Najskôr nepršalo, cesta bola ok. Potom bolo miestami blato. Asi 40 km za odbočkou na Kadykčan nás dobehol biker z Brazilie, ktorého sme stretli v Magadane. Začínalo pršať a on vysmiaty, že má mokré nohy ,a že do Kadykčanu to bolo viac km ako málo, a že tam žili ľudia. Nuž asi trafil inú dedinu. Ďalšie km boli hnus. Dážď voda na ceste, teda ak sa to dá nazvať cestou. Jama vedľa jamy, jama pred jamou, jama za jamou, a v jame ďalšie dve jamy. A to všetko plné vody. Miestami som mal pocit, že sú hlbšie ako boli dlhé. Môj inštinkt obchádzať ich bol na tom podobne ako pocitová teplota 5-7 stupňov. A vyberal som väčšinou tie najhlbšie. Symfónia nárazov rán úderov a ja som za odmenu dostával blatovo ľadovú sprchu na nohy. Zaujímavé, že cesta ktorú som si pamätal ako zlú bola lepšia a naopak. Asi má na to vplyv dážď a ťažká technika. Pôvodne sme chceli zostať na noc v dedine Artik, keďže sme vyrazili dosť neskoro. Žiadne ubytko sme tam nenašli. Ani žiadny domáci obyvateľ sa nemal k činu nás prichýliť. Kafecka zatvorená, skapal tu pes. Tak sme sa rozhodli dotiahnuť to do Usť Nery. Starý známy hotel, pizza a pivo. Dnes utrápených uzimených 420.9 km. Pred hotelom nás čakal nový motorkársky kamoš,(Brazílec)chodil hore-dole vraj domáci mu ponúkol ubytko so saunou a tu je hotel. Nevedel čo si má vybrať.

35. Deň (31.7.2019)

Vedeli sme, že dnes chceme spraviť iba cca 260km. Na raňajky sme dali pizzu, leňošili do 12:00 a hypnotizovali počasie. Veľmi to nepomohlo. Tankovanie a odchod v daždi v nepremokoch. Prvé km boli zlé. Kaluže, blato. Potom prestalo pršať a šlo sa celkom fajn. Stretli sme motorkára Dave Gowa z Australie. Prehodili zopár slov a pri odchode sme si všimli, že Robovi tečú predné tlmiče. Trošku to poutieral a pokračovali sme. Za perevalom vykuklo slnko, tak sme si dali prestávku. Keďže Robová brzda bola od oleja z vidlice spravili sa čistiaco-preventívne úkony. Pri odchode som si všimol, že reťaz ťahám takmer po zemi. Takže dole tašku a šponovať. Zase nás dobehol dážď. Nepremoky boli dolu, tak sme len utekali a čakali za ktorou zákrutou vykukne slnko. Cestári robia super úpravu. Navozia hlinu alebo piesok a potom to zrovnávajú. Akurát keď to je ešte kypré mám  problém a vozí ma to. Na luxusnom asfaltovom mostíku sme si dali prestávku. Pristavili sa pri nás dve Poľské posádky na ceste do Magadanu. Prehodili sme pár viet a chceli isť ďalej. No zase technická prestávka defekt. Kto? Zas ja, zadná pneu. Sprej síce zalepil ventil, ale malú dieru nie. Zase sme použili knôt, dofúkali a šli zdolať posledné km. Príroda perfektná, ale veľmi sme nefotili. Zapichli sme to na Kube, teda Kjubeme, ale volajú to tu Kuba. Gsm signál je iba v kafečke. Ubytko je hneď vedľa, malý vagón pec a postele. Najskôr že 1000 rub za oboch.
Pri platení 1000rub na osobu. Sme sa začali tváriť, že netušíme čo sa deje. Asi to zabralo. Dnes 264.2 km

36. Deň (01.8.2019)

Ráno som omrkol tlak v pneu, všetko ok. Vykuklo na mňa slnko. Bude super deň. Natankovali sme, splnili jednu kamarátsku požiadavku o doplnenie mena na plechovú búdu s nálepkami. Cestu sme poznali. Lepšie úseky, horšie úseky, perevaly, príroda. A samozrejme defekt č.4. Prax máme, za 10 minút hotovo. Podľa vzoru Robovej vidlice, aj moja začala trošku púšťať. Nič strašné. Aj tak bol na pláne repas doma. Reťazovú sadu som menil v Krasnojarsku pred 8000 km. So šponovaním som už takmer na maximum. Pekná kvalita za takmer 150€. V Teplom Kluči sme si dali nanuky a čokoládu. Po oddychu sme boli odhodlaní na posledných 70 km. Ešte kontrola tlaku pneu, všetko ok, ide sa. Po 9 km drb defekt č.5. Posledná oprava nejako nevyšla a knôt sa zatlačil dnu.

 Nevadí máme ešte jeden. Po 30 km len rana a plávanie moto. Pneu bola za 10 sekúnd prázdna. Diera ako prst a v kolese kameň. Toto už knôt nespraví a ani už nemáme. Dole koleso, Robo šiel 35km do Chandygy riešiť zase moje problémy. Ja som čakal pri ceste počítal kamióny, čistil okolie zadného kolesa. Medzičasom prišiel náš kamoš z Brazílie, tak som  sním rukami, nohami anglicky komunikoval. Dozvedel som sa, že chalan z Litvy je o 35 km ďalej má rovnakú super pneu a rovnaký problém. Bajker z Jakutska mu nesie náhradu. Pekné hovná sú tie Continental TKC80. Plášť vyzerá ako keby som po žiletkách jazdil. A to ani zďaleka nie som na max. zaťažitelnosti pneu. Keby toto viem idem s michelin pr4, kde som nemal za 116000km ani jeden defekt. A to sme jazdili dvaja plus kufre nie len asfalt. Do dvoch hodín bol Robo späť v kolese kamera(duša) z nivy. Ako mu to všetko oplatím, ešte neviem. Všetko sme spravili ideme. Po 500m som si spomenul na jednu maličkosť. Ja chuj som nedotiahol brzdový strmeň. Samozrejme vodiaci šrób v prdeli. Ďalšiu pol hodinu sme ho hľadali. Samozrejme šanca nulová, keďže mal dokonalú kamufláž od blata a  piesku. Celý zadný strmeň som demontoval a pripevnil ho na nosič kufrov. Takže mám predné doštičky zodrané takmer úplné a zadná brzda brzdí rám kufrov. Ideálna kombinácia. Posledných 30 km som nebrzdil, nepridával ani nemyslel, proste som išiel. Konečne o 20:00 sme sa dotrepali dali obedo-večeru. A šli na ubytko. 349.7km Čo to bolo kua za deň?

37. Deň (02.8.2019)

Ráno som konečne vymenil žiarovku a spravil reorganizáciu tašky. Vypadli sme okolo 10tej do nášho starého známeho servisu. Za hodinku sme vyrobili valček a šrób čo som včera stratil. Štrkovo-kamenistou cestou sme sa vrátili na breh rieky Aldan a čakali na loď. Teda loď tam bola, ale plávala až o 2 hodiny. Dôležitý ujko nám povedal, že nech oddychujeme pri rieke, umyjeme motorky a seba. Tak sme si dali obed a oddych. Majú tu celkom drzé veveričky, či čo sú to za zvery. Prišla prehrabať tašku s jedlom meter od nás. Hodinovú plavbu nám spríjemňovali kamionisti otázkami a porovnávaním motoriek. Ďalších 80 km bolo pre mňa nočnou morou z predchádzajúcej cesty. Teraz ma to až tak nešmýkalo, alebo som si už zvykol. Štrk bol v pohode, ale nechápem prečo na mostoch majú sypký piesok. Tam som musel ísť naozaj pomaly. Ďalej už začala pekná krajinka s močiarmi, lúkami, kravami a koňmi. Chceli sme prísť minimálne do dediny Čurapča, ale sa to zvrtlo. Zastavilo nás auto s prívesom a loďou. Že sú tiež turisti z Jakutska, Tyndy. Pokecali sme a pofotili sa. Pri odchode si všimli, že na ich homemade prívese vypadol šrób z listového pera. Mal som kus závitovej tyče, tak sme zdelali remont. Všade nás čakajú, že popijeme. Začalo sa stmievať, no obloha bola čudná. Bolo vidieť dym s obrovských lesných požiarov, ktoré tento rok sužujú Sibír. Skončili sme 50 km pred Čurapčou na lúke s ohňom. Dnes195.6 km. A ozaj, nemal som defekt.

38. Deň (03.8.2019)

Deň začal pod mrakom. Pred 9:00 sme vypadli. Plán bol prísť do dediny Čurapca a dať si raňajky. No všetky kafečky otvárali až od 10:00. Tak sme šli ďalej. Začalo pršať. Posledných alebo teda prvých 150 km Kolymy bola hrôza. Šmýkalo sa, bola voda aj blato ale tie diery kua. Milión ks na meter. Moto vydávala zvuky aké nahrali v 13 km hlbokom vrte na polostrove Kola. Vraj navŕtali peklo. Miestami som jazdil po prednom kolese, keďže zadný pruzinovo-bezolejový tlmič akosi neplní svoju funkciu. Cesta mi prišla omnoho horšia ako cestou do Magadanu. V daždi sme sa dostali do Nižného Bestiachu a tým ukončili Kolymu. Trajekt nás za hodinu prepravil cez megarieku Lena do mesta Jakutsk. V daždi sme bojovali s mestskými brodmi v podobe kaluži na ceste.Kanalizačný systém tu veľmi nie je. Nevieme či kvôli permafrostu alebo proste majú na háku. Na tretí pokus sme našli hostel, ktorý nám odporučil náš kamoš z Brazílie. Sušíme, objednali sme si pizzu a  pobehali mesto. Pôsobí to tu  zvláštne. Nové budovy, staré budovy, sem tam soška alebo pamätník. Mám z neho skôr smutný pocit. Niečo na štýl Tiraspolu. Kúpili sme nejaké to pivo a počúvali zážitky bikera, ktorý má na konte toho podstatne viac ako my. Dnes 243.2km

39. Deň (04.8.2019)

Dnes to dopadlo úplne inak ako malo. Ráno sme šli hľadať silniky (guferá) pre AJP. Automagazíny otvárajú o 9:00, takže o pol 10 bola väčšina ešte zatvorená. Ja som potreboval pneu a brzdové doštičky. Pred jedným z obchodov zastavil chalan a dal nám klasické otázky, odkiaľ sme, kam ideme. Vymenili sme kontakty, že možno má doštičky a tým to zhaslo. No po pol hodine volá, že kde sme, že našiel doštičky. Stretli sme sa. Skoro aj pasovali, ale bolo treba zväčšiť dieru pre kolík. Pozval nás k sebe na byt, dali sme čaj a spravili úpravu. Po konverzácii sme zistili, že hoci tu žije roky, nikdy nebol v permafrost múzeu. Nakoniec sme šli jeho autom. Povodil nás po suvenirshopoch a  pamiatkach. Dokonca nám kúpil kľúčenku z mamutej kosti. Oplatili sme mu to vstupným do múzeá. Bolo fakt perfektné, kopec známych postavičiek, tematicky ladené, bludisko šmýkalka. Ďalej nás zobral na výhľad pri hydroelektráreň. Cestou k nemu vybavil s manželkou pre nás jedlo, ktorého názov sme nepoznali, ehm a už ani nepoznáme. Boli to cestovinové taštičky plnené mäsom. Fakt milí, srdeční ľudia. Pri hľadaní pneu sme zablúdili do klubu Nočných vlkov. Ja som čakal vonku, náš kamoš Andrej sa ich išiel spýtať na pneu a servis. Tá istá neochota a pocit nadradenosti vládne asi všade, kde sa zgrupujú títo najväčší motorkári na naj super mašinách. Verím tomu keby tam nabehnem ja alebo Robo, tak sme vítaní a pohostení, ale aspoň vidíme ich pravú tvár. Suma sumarum, pneu na liter nieto, ale Robo by si vedel vybrať. Super sa to zvrtlo dnes, toto milujem na cestovaní. Motorkám sme dopriali zaslúženú očistu. V Krasnojarsku mal Robo chuť na burger a po 8000 km sa to splnilo. Medzi časom sa za nami zastavil ujco, že či nepovozíme jeho dcéru na moto. Robo to mal jednoduché, jednomiestny motocykel. Ja som to riešil dosť dlho. My ne miestny. My zo Slovakie. A nič. Takto to pokračovalo asi 2 série otázok a pochopil, že to fakt nepôjde. Dokúpili sme pivo a šli na hotel. Pozvoľný pokec o cestovaní narušil obyvateľ hostelu, že som mu čmajzol tapačky( papuče). Veru mal aj pravdu. Zobral som prvé, keďže niekto vzal aj mne.  Dnes 30.1km

40. Deň (05.8.2019)

Po raňajkách sme vypadli z hostelu. Kvôli času sme sa rozdelili. Robo šiel po svoje pneu a ja do Yamaha centra. Mesto už poznám, tak som šiel po pamäti. Zohnal som 190ku pneu shinko za 8900 rub. Cca 130 eur. Uvidíme. V starom meste sme sa znovu stretli a začal som zdržovať. Šiel som hľadať nožík, ktorý som chcel kúpiť. Potom ďalšie suveníry mali v múzeu večnej mrzloty, ale nebrali kartu. Takže najskôr bankomat. V múzeu si nás pamätali zo včera. Pofotili sme sa a polozili mi zopár otázok, že to bude na ich instagrame. V šinomontazi sme prehodili pneu. Za prácu nechceli nič a dali nám ich nálepky. Rozlúčkovým burgerom a poslednou nálepkou sme sa rozlúčili s mestom Jakutsk. Trajekt sme stihli super a úplne prázdny. Počas 1.5 hodinovej plavby sme pokecali s kapitánom. Dal nám cestu grátis. Teda aspoň to tvrdil, keďže ani predtým sme nič neplatili. Po rýchlom nákupe a sme pokračovali v ceste. Robo ešte našiel obchod s alkoholom a zobrali sme 2 pivá. Asfaltom sme pokračovali cca120 km k ľadovcu. Teda pripadá nám to skôr ako údolie s kopou roztápajúceho sa snehu. Je tu zákaz piť, robiť oheň a kempovať. Tak sme si dali pivo a stanujeme, ale oheň nemáme. Samozrejme nie sme žiadni hulváti, tak sme sa slušne opýtali strážnika a ten nám to dovolil. Dnes 150.9 km. Sú tu pekné dotieravé mušky a v dosť hojnom počte.

41. Deň (06.8.2019)

Mušky boli zase prítomné, preto sme rýchlo pobalili a vypadli. Cestu aj krajinu sme už raz videli, preto sme sa nezdržiavali. Až dnes naozaj kompletne dovytekal zadný tlmič. Je to pekne nepríjemné, motorka skáče hore dole, pripadám si ako na koni. Našťastie onedlho bude už iba asfalt a tam to je ako tak ok. Dostali sme sa do mesta Aldan. Kúpil som ďalší polyuretánový silentblok a zase čiastočne opravil tlmič. V gastinici na nás zahrali pekné divadlo. Išli sme ako na hotové a ta fuchtla na recepcii, že môže iba ľudí s Ruským pasom ubytovať. Tak sme jej vysvetlili, že sme tu boli 2 týždne dozadu a nejako sme to uhrali. Potom nás napadlo, že tu vlastne bol s nami Alex a on mal Ruský pas. Pokiaľ som ja robil moto, Robo sa postaral o pranie. Dnes 457.8 km

42. Deň (07.8.2019)

Z Aldanu sme sa vydali smer Tynda a ďalej napojiť sa na hlavnú trasu Moskva-Vladivostok. Cestári makajú a pribudli nové asfaltové úseky, ktoré pred dvoma týždňami neboli. Po Tyndu sme to poznali a Robo aj ďalej. Tajne som dúfal, že ma len straší ale bola to realita. 20 km za mestom skončil asfalt a začala nočná mora, ktorá bola sem-tam prerušená úsekmi asfaltu. Premávka veľká, prach neskutočný a všade samá technika, cestári a cesta nikde. Som mal chuť pri nich zastaviť a spýtať sa ich ako sa darí. Skoro som si vykričal hlasivky od nadávania. Skákal som ako koza, otáčky mi skákali +-500 ako koleso nad "cestou" lietalo a stracalo grip. Reťaz plieskala do všetkého, čo mala na dosah. Keďže Kvalitka JT nevydržala ani 10000km. A už nie je kam šponovať. Našťastie všetko má začiatok aj koniec. Najhorší úsek celej cesty do Magadanu skončil a tým aj naše bezasfaltové dni. Celkovo sme napočítali cca 7000 km bez asfaltu, čo je skoro polovica celého výletu zatiaľ. Aktuálne sme pri dedine Never. Chceli sme dať foto s tabuľou Magadan 3177km, ale nastal malý problém. Asi ich nebavilo každoročne čistiť nálepky a tak jednoducho Magadan zrušili a dali tam Tynda. Dnes 684.7km

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE