Rumunsko - vrch Ignis, jazero Vinderel a ochutnávka TET, október 2019

Šéf sa ma vo štvrtok poobede v práci pýta, či chcem prísť v piatok do práce. Hovorím mu, že som neplánoval neprísť, ale ak ma tam nechce, či ma netreba, rád neprídem.

To už som mal v hlave plán, že by som v sobotu vypadol do Rumunska. Takto mi ho šéf len vylepšil.

V piatok na obed vyrážam a po cca 300 km končím v penzióne Capriora severne od Baia Mare. Akurát som to stihol, len zašlo slnko a hneď teplota spadla o 10 stupňov.

V sobotu asi okolo 9-tej štartujem motorku a stieram rosu z trocha tvrdého sedadla. Začínam jazdu pri asi 6°C.

Po 20 km som už na vrchole Ignisu. Slnko krásne hreje, teplota je aspoň 3x vyššia, obloha modrá. Výjazd bol jednoduchý, dokonca ľahší ako pred pár rokmi. Cesta je lepšie upravená. Ale zdá sa mi, že je tam už zákaz vjazdu. No 3-4 autá som stretol...

Návrat späť na Izvoare a napájam sa na cestu DJ183A smer dedina Mara, ponad rozostavanú priehradu. Je to oblasť, kde sa dá celkom pekne pomotať, čo to tam už mám pojazdené. A vlastne pred tou priehradou sa k ceste pripája aj TET Rumunsko, ktoré som aj pred tromi týždňami ochutnal trocha viac – náhodou, až doma som to zistil.

Kochačkovou jazdou z Mary pokračujem k môjmu hlavnému cieľu, jazeru Vinderel. Mal to byť asfaltový presun, ale keďže s mapami Mapy.cz si dobre rozumiem a máme sa radi, navigácia ma v režime „automobil“ v jednej zákrute nenaviguje v smere riadnej cesty, ale vyletím priamo na enduro povrch. Celkom ma to zaskočilo, ešte raz preverujem, že som sa ja nesekol, ale nie. Enduro, potom šotolina, čo by som si mohol viac priať:

Kochám sa kde sa dá a nejako mi uteká čas. Neviem, čo mám očakávať od výjazdu na jazero, preventívne by si asi bolo lepšie nájsť najprv nocľah a odložiť kufor, nech som trocha ľahší. Mám skvelý tip. Už dlho. Jazero mám totižto v mrku už dosť dávno. Minulý rok mi to nevyšlo, myslel som si že prejdem krížom Karpatami k jazeru, ale bol z toho masaker, riadne som si pritom „upravil“ motorku a aj seba (sadra na ruke...).

Problém je, že ubytovanie v rozprávkovom domčeku je na búkingu furt obsadené. Ale mám info, že asi je jedna izba voľná. Idem naslepo, skúsim. A vyšlo to. Posledná izba na mňa čakala.

Až pred 14-tou vyrážam. Jazero nie je ďaleko, ale náročnosť trasy nepoznám. A o 17-tej už treba byť „doma“.

Po krátkom asfaltovom presune začína teda riadne stúpanie. Hlinitá cesta, no je sucho, tak sa škriabem hore. Trocha vody a na výjazd si netrúfam.

Terén nie je náročný, taký cenduro, ale stúpania sú riadne strmé a zhorší sa to ešte, keď z troch ciest si tú správnu vyberám až na koniec. Lebo vyzerala najhoršie. To už bolo enduro s rigolmi od vody, preskakovaním zľava doprava, spojkovaním a tak. Až som sa dostal na trocha kľudnejšiu cestu, kde som stretol odstavenú Vitaru.

Na lesnej ceste bol strom po ťažbe, takmer súbežne s cestou. Žiaľ, Vitara sa nevedela vtesnať medzi strom a „mantinel“ a tak to zaparkovala naprieč cesty pred stromom. Naprieč, aby v tom kopci nezačala sama cúvať. Ale nechala mi voľného len asi pol metra, aby som ju obišiel. Lenže povrch je niekoľko centimetrový hlinitý prach, jazdí sa po ňom ako po piesku. Ak by som sa na tom pol metri zošmykol, motorka sa porúča takmer kolmo dole asi dva metre do mladiny. Mal by som do večera čo robiť teda.

Veľa nerozmýšľam a kopem jednotku. Pomaly popri Vitare, tak na pol centimetra. Lenže musím hneď stočiť o 90 stupňov, aby som obišiel aj strom. Stočiť keď som vlastne ešte pri Vitare a aj keď by som stočil, na ceste nie je rigol, ale presný opak, také asi 30 cm prevýšenie ktoré musím súčasne prekonať.

Fakt neviem, čo mám spraviť. Takáto somarina ma asi zastaví, neprejdem. Pridám riadne plynu, pustím spojku, motorka hrabe a točí sa sama a nakoniec aj preskočím to prevýšenie. Tak nejako sa to udialo, ja som len držal plyn, to motorka sama ten zvyšok. Ďalej to už bola pohoda, som nad pásmom lesa.

Poloniny sú úžasné. Pre mňa je to presne ten typ krajiny a terénu, ktorý mi je srdcu najbližší.

Zastavujem pod výjazdom, na ktorý si teda netrúfam. Ak by nebola iné možnosť, tak hej, ale ide ďalej aj iné cesta po vrstevnici.

Inak, fotky riadne skresľujú. Roky sa snažím o nejaké nastavenie fotoaparátu, aby som dokázal zachytiť skutočnú náročnosť terénu. Zatiaľ márne.

Tá iná cesta ma doviedla k ďalšiemu stúpaniu, ale aj to sa mi zdá dosť veľké. Radšej pokračujem ďalej, ale už len po turistickom chodníku. V diaľke však vidím nejaký regres pôdy a mám obavu, či ten chodník bude vhodný pre motorku. Musím brať do úvahy aj bezpečnosť a možnosť otočiť motorku ak by som mal problém prejsť.

Takže otáčam, lebo tu sa to ako tak ešte dá a vraciam sa späť k poslednému výjazdu. Stúpanie je prudké, sedím, naklonený úplne dopredu až nad riadidlá a zadná pneu stále hrabe. Podarilo sa. Som hore.

Výhľady úchvatné.

Trasa priamo po hrebeni. Jedna z najlepších trás, čo som kedy jazdil.

Z chvíľu vidím svoj vysnený cieľ. Jazero Vinderel. Nemá to chybu.

 

Boli tam nejaký pešiaci, ale po chvíli odišli, takže asi pol hodiny mám jazero len pre seba.Vraj na Zemi žije asi 7 miliárd ľudí. A ja som to jazero mal len pre seba. Taká pocta. Ďakujem.

Pri návrate sa snažím kopírovať trasu vhodnú aj pre auto, takže schádzam dole jemne inou trasou. Ale len jemne a aj to som sa od nej nakoniec odpojil. Každopádne, ak by bolo treba, ľahší výjazd asi nájdem. Nie čo sa týka stúpaní, tie zostávajú, ale povrch bez rigolov...

Okolo 17-tej som na ubytovaní. Z dnešného dňa dokonale uspokojený, večera chutná, pivo čapované. A jak sa tak na vonkajšej terase zamýšľam nad vhodnejšou teóriou zrodenia vesmíru, ako je veľký tresk, milá servírka ma osloví, či chcem aj dezert po večeri. Po troch sekundách prepájania obvodov v hlave s radosťou súhlasím.

Hovorím mi, že dezert, ale nevie mi vysvetliť čo to bude. (servírky tu majú problémy s dlhšími anglickými vetami, takže sa snažia byť maximálne stručné). Hovorím Ok, je to na nej, čo mi donesie.

Doniesla palacinku. Čistá zrolovaná palacinka.

Myslel som teda, že dezert by mal mať aj nejakú vhodnú povrchovú úpravu. A že to bude nejaký koláč, zákusok, alebo čo.

A tu palacinka, bez povrchovky, bez príboru. Sama, holá, palacinka.

Tri hlty a šiel som spať.

V nedeľu bol len naplánovaný návrat domov a silno som zvažoval ísť Ukrajinou. Len tak, previesť sa. Ale nahlodal ma červík možných problémov na UA hranici a potom furt riešiť milicionárov – dám nejaký ľahký prejazd z trás ponad Baia Mare, čo som už pár rokov nešiel a pôjdem slušne asfaltom cez Maďarsko.

Tu mi skrsla myšlienka, že vlastne som niekde poblízku TET Rumunska. Mrknem do mapy a fakt že. Neďaleko by som sa napojil a ide to do už spomínanej dediny Mara no a odtiaľ mám viac možností aj asfaltom a aj nespevnenou cestou. Uvidím podľa času.

Tak sa aj stalo. Začínam z Bogdan Voda trochu nepríjemnou šotolinou (voľné kamene, pláva to...), no po čase sa povrch spevňuje a ide sa fajnovo.

Čoskoro som v lese. Bezvadný povrch, ľahko čitateľný, jemne lístie, farby jesene, slnko leta, v stupačkách si užívam nekonečnú trasu. Že idem lesom mi nevadí. Poloniny som mal a teraz si už len užívam jednoduchú jazdu.

Nekonečná cesta stúpa a mení sa trocha prostredie. Začína prevážne ihličnatý les, je viac zelene a živicové vône...

Až som došiel k skládke dreva. Zdalo sa mi, že by som mohol nejakú peknú fotku spraviť.

Nepodarilo sa asi, ale aspoň mám presnú polohu (podľa GPS fotky).

Presnú polohu čoho? No, hneď za drevom sa tuším cesta stáčala vľavo, ale TET trasa šla rovno. Rovno, ale masaker.

Šírka na jedno LKT (lesný kolesový traktor), dve koľaje a v každej koľaji samostatný potok. Samozrejme všetko rozmočené. Hovorím si, to nemôže byť pravda. Už som čakal vrchol nejakej poloniny a tu toto. Avšak nemôže to byť ďaleko, Takýto potok-cesta musí byť len krátky. Všade totálne sucho, len tu voda skadiaľsi. Bezhlavo som sa do toho pustil, no po chvíli masaker na druhú.

Krátky, ale prudký výjazd, či taký skok.

Pravý jazdný pruh s kameňom. V tom pruhu som bol. Ľavý pruh, teda koľaj, blatová a obdobný, ale menší kameň vyššie. A voda stekala prúdom.

Žiaľ, zas fotka spravená zle. Ani zďaleka, ani zďaleka neukazuje skutočný stav. Bude to asi natočením fotoaparátu, ktorý, aj keď som v prudkom stúpaní, je stále natočený rovnobežne s „cestou“ a tak sa zdá, že tam výjazd nie je. Len také nič. Niekedy sa snažím fotoaparát držať vodorovne, nech je vidieť stúpanie, ale tak potom nezachytím vrch stúpania a z fotky aj tak nič.

Mohol som mať pamiatku na jeden z dvoch najväčších extrémov, do ktorých som sa bezhlavo pustil. Toto bola teda riadna výzva, aj keď to na fotke tak nevyzerá.

Vlastne som si ani nemyslel, ze vyjdem, ale nemal som čo stratiť. No tak by som sa nejako vrátil.

Tesne pred samotným výjazdom ešte mením jazdný pruh a už sa hrabem hore. Na počudovanie to ide, aj keď pár krát zastavujem. Dokonca mi pneu zaberá aj na kameni čo je vyššie. Nie úplne jednoducho, ale vydrapal som sa a pokračujem potoko-cestou ďalej. Samozrejme eufória u mňa na vysokých percentách.

Po chvíli TET vedie preč z toho koryta a ja si vydychujem. Zvládol som to. Juchú.

Ale juchú len zas pár metrov. Cesta je obdobná, aj keď bez vody. A v diaľke ďalší výjazd. Ale ten sa už teda neodvážim.

Zas foto mizerné, neukazuje reálny stav.

Úplne na vrchole tej cesty bol už asi meter kolmého stúpania. Na fotke to vôbec nie je vidieť. Toto jedine s rozbehom a vyletieť hore. Ale do toho sa nepúšťam. Ak by som spadol v tom potoku, tak idem trocha dole, ale tu ak by som spadol, tak letím dole aj pár metrov. Nejdem, otáčam.

Toto je moment, ktorý som ešte nezažil. Dosť často, a hlavne ešte keď som sedlal ťažšiu motorku, som mal obavy, že keď som zišiel problematický zjazd a budem sa musieť vrátiť, či to naspäť vyjdem. A teraz sa mi stalo prvý krát, že som netušil, ako zídem dole ten „minivodopád“. Hore som ho vyšiel, ale mám obavu ho ísť dole.

Tak schádzam späť k tej ceste, kde sa valia potoky vody. Videl som jej pokračovanie smerom nahor asi na 50 metrov. Masaker, ktorý by som asi dal, ale čo potom? Ak sa to zhorší, som zas v pr, no, v Prčiciach.

Hneď vedľa vpravo vidím nejakú „cestu“. Úplne suchá, ale až tak veľmi sa na cestu nepodobá a nie je ani v mape. No ale ak by to cesta predsa len bola – nezostalo tam len čosi po priblížení dreva, tak sa to javí, že by sa mohla napojiť na lesnú cestu a tá sa potom pripája na TET. Masaker by som obišiel.  Kvaltujem za jedna a šplhám sa hore a súčasne preskakujem rigol z prava doľava a naopak. A som hore. Zas na TET.

 

Ďalej štandardná cesta lesom až na nejaký vrchol polonín.Užívam. Pohoda. Suším prepotené veci. A tak.

Vystriedajú sa tu dve Vitary a jedna má čisto letné a ojazdené pneu. To mi dáva signál, že dole to bude už len pohoda. Dnes potrebujem ísť domov, takže je načase zliezť z hôr.

Zjazd je kombinovaný, pohodový a aj 10-15 cm voľné balvany. Na blatových úsekoch vidím tú letnú vzorku od Vitary, to ma ukľudňuje, idem po TET a je to zjazdné.

Až som mal pocit, že stopa sa mi stratila, ale natrafil som na starý Passat, tieto staré Passaty asi ešte nemali 4x4, tak som furt v pohode. No ale trasa sa komplikuje. Pre mňa zjazdná, ale ako tade šiel Passat?

Asi tade, asi tade, hovorím si. Veľa lístia na zemi komplikuje stopovanie a aj odhad, či je tá trasa používaná často, alebo len sporadicky. Až ten Passat nemohol ísť nikade. A aká-taká stopa, čo som videl, bola len ryha od ťahaného dreva. Už som v tom mal jasno.

No, ale som na TET stále, tak pokračujem. Každopádne, žiadna Vitara ani Passat tadeto nešli. Navyše trasa už vedie po žiadnej ceste, proste kamsi krížom. Až k ceste, ale je mi jasné, že tá je roky-rokúce nepoužívaná. A zjazd. Nie brutal, ale ísť ho hore a povrch je komplet po hrubou vrstvou lístia – nič nevidieť po čom jazdím – to nie dobre.

Zas niekto ťahal trasu v PC. Kazí mi to náladu a už len čakám padnutý strom. Neobišiel by som ho. Všade okolo je mladina, hustá ako mreže. Jedine návrat. No, prešiel som to a napojil sa na používanú lesnú cestu. A po chvíli stretnem A6.

Hra: Nájdi Audi.

Bez ohľadu na TET, asfalt už bude blízko a aj bol.

Zahajujem presun domov. Mám to asi 380 km. Je asi 15:30. Je mi jasné, že dôjdem po tme. A to znamená, že riadna kosa.

Nejakých 260 km pred cieľom obliekam všetko čo mám. Veľa toho nie je, ale bola pohoda. Až kým ma navigácia nenaviedla na diaľnicu. Neviem prečo som bol na nej, ale už keď, pridávam na 130 km/h. A prefúklo ma tak, že ostatných 140 km idem 70 až 90 km/h

Priemerne bolo okolo 10°C, jak to kleslo na 8, mal som krízu. Jak to stúplo na 11, užíval som si teplo.

Niečo po pol deviatej zimného času (to jest 21:30 letného, lebo v nedeľu sa presúval čas) som doma. Asi 4 dni mi trvalo, kým som sa z tej zimy spamätal.

Úžasný výlet. Jazero Vinderel je magické. Ďakujem, že som ho mohol vidieť a pocítiť.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE