100 ľudí = 100 chutí.

Čím začať? Asi tým, že ak sa Vám to bude zdať zbytočné dlhé, prečítajte si aspoň posledný odstavec.  Prečítal som veľa článkov o cestovaní motorkou  po Rumunsku. Skoro každý smeroval na Transalpinau a Fagaraš. Všade pekné fotky. Každý, že super, že odporúča. Tak som sa toto leto rozhodol aj ja, že to pôjdem obzrieť.  Lebo platí, lepšie raz vidieť ako 100 krát počuť, alebo čítať. Zámi čo tiež jazdia na motorkách a čo prichádzali do úvahy ako parťáci na tento výlet  však len mleli hubou, že chceli by sme ísť, chceli by sme ísť.....uvidíme.  Tesne pred dátum ich dovoleniek (ja si urobím dovolenku kedy chcem ) zrazu zistili, že bude lepšie ísť do Chorvátska.  Každý z nich tam už bol niekoľkokrát.  Ale 100 ľudí, 100 chutí.....

Mojej polovičke som oznámil, že idem do Rumunska sám. Povedal som, že si to tam tento rok obzriem a tak idem. Ona sa na to obetovala a rozhodla sa ten výlet vytrpieť so mnou. 

Tri dni pred plánovaným odchodom som ráno v garáži našiel pod motorkou zelený fľak. Ajhľa odniekadiaľ tečie chladiačka. Dúfajúc, že tu bude len uvoľnená hadica, som zmontoval plasty.  Na Honde ST 1300 Pan European celkom zábava. Nebola to hadica. Bola to  vodná pumpa.   Takže chladič dole, vypustiť olej,  zmontovať dekle, zhodiť predné prsia. Tri dni pred odchodom.  Odchod som mohol posunúť, ale pár dní malo byť pekné počasie. Takže rýchlo do Hondy objednať pumpu, nové ložisko, gufero, tesniace gumičky, tesnenie. Ale nedokázali mi to dodať zo dňa na deň. Takže výlet sa odkladá.  Keď som to povedal kamarátovi Romanovi, tak ma začal hecovať, že to nie je možné, aby som naplánovaný výlet vzdal. On sa nevzdáva. Opraví aj nemožné. Po vylisovaní vodnej pumpy a zistení, že je rovnaká na viacerých typoch Hondy Roman zdvihol telefón a zohnal dekel  pumpu, z búraného Varadera. A už to išlo:  vylisovať a nalisovať, vymeniť gufero. Tesnenie vystrihnúť z výkresu A3, gumičky pretrieť tesniacim tmelom a použiť opäť.  Všetko poskladať.    Týmto chcem   Romanovi poďakovať, že ma nakopol do takejto improvizovanej opravy.

                Keď som si bol  po návrate z Rumunska v Honde pre objednané diely a povedal im ako som ST-čko spojazdnil, tak púlili oči.

Tak a teraz už konrétne k výletu. Nebudem však písať koľko sme prešli v ktorý deň. Opíšem to bez toho.

Vyrážame 24.8.2016 o 09:30h. Z Valče okr. Martin na Šahy, cez Maďarsko smer Budapešť a Szeget a prechod do Rumunska, smer Arad. V Rumnsku sme boli o 15.30h.  Maďarské a Rumunské diaľnice úplne super. Nudné, ale kvalitné.  Rýchlosť som držal v Maďarsu do 140 k/h. V Rumunsku o niečo viac. S mojou „polovičkou“ Andreou sme sa dohodli, že jazdíme  do 17:00h a potom hľadáme ubytovanie. Minuli sme mesto Timisora a mimo diaľnice hľadali ubytovanie.

 Nocľah v meste Lugoj. Odporúčam vyhnúť sa tomuto mestu. Neskôr som zistil, že to nie je turistami vyhľadávaná lokalita a možno to tam preto tak vyzerá. Toľko špiny som na uliciach ešte nevidel. Všade odpadky, papiere, plasty, tráva nekosená. Aj medzi dlažbou rastie tráva. Nedalo sa vyberať. Vzhľadom na pokročilý čas a skutočnosť, že sme  neviezli stan a spacáky, museli sme hľadať ubytovanie v tomto meste.  Ubytovali sme sa v 3hviezdičkovomm hoteli. Tie hviezdičky si tam asi dávajú podľa toho koľko miesta majú na priečelí budovy – teda koľko sa zmestí. Určite nie podľa kvality a služieb.  Prádlo sa asi moc nepralo. Zatečené sadrokartónové stropy.  Ale únava spravila svoje. Chcel som sa ubytovať a ísť na pár pív. Takže dvojposteľová izba za 28.-eur.  Večer v meste nám nikto nevedel povedať, kde majú bankomat. Už som si myslel, že po rumunsky sa to povie inak a nerozumejú. Ale nereagovali na otázky po anglicky, ani po nemecky. Keď nerozumeli, tak sa jednoducho otočili, bez snahy pomôcť a odišli. S týmto som sa v Rumunsku stretol opakovane.

Raňajky sme chceli vyriešiť v blízkych potravinách. V jednom chladiacom boxe mali spolu rozporcované kurčatá, salámy a zákusky.  Naozaj všetko spolu....Ešte, že tam bola OMW. Fajn káva a koláče. Ráno, pri odjazde z mesta, mi v kruhovej križovatke  skrížil jazdu muž, ktorý tlačil naprieč kruháčom,  fúrik plný pariaceho sa hnoja. V ňom samozrejme zapichnuté vidly.  To som v meste nečakal, ale začínal som si zvykať.  Rýchlo som si zvykol aj na to, že v obci musím ísť MINIMÁLNE 80 km/h, lebo všetci za mnou trúbia, alebo ma aj obehnú sprava.  Už som neriešil žiadne značky obmedzujúce rýchlosť, alebo to že som v obci.  Spomalil som, len keď mi vodiči blikali. Minul som policajtov a zas som jazdil ako ostatní.  Spomaliť znamenalo ohroziť našu bezpečnosť.

Nasledoval presun smer DEVA a ďalej na SEBES. V Sebesi je odbočka na cestu č. 76C. TRANSALPINU. Musím povedať, že cesty majú v Rumunsku značené super. Nemal som navigáciu, Len mapu Rumunska. Podľa mňa keď idem na výlet na motorke, tak nemusím čumieť na obrazovku navigácie, nieto ešte cez nejaké bluetoothy si nechať kecať neustále do ucha.  Ak zablúdim, no a čo??? Som na výlete. Znova sa nájdem. Ale v Rumunsku sme nezablúdili ani raz. Pri tankovaní sme pozreli do mapy a našli smer a číslo cesty. A nebol problém.  Vo fólii som mal vypísané mestá a čísla ciest na ktoré som sa presúval. Ak za čias keď som cestoval na jawe.

 Pri odbočení na cestu 76C bolo vidieť, že toto je iné ako miesto nášho prvého nocľahu. Možno tým, že tu chodia turisti. Všetko čistejšie a také „učesanejšie“. Po predchádzajúcom probléme s nocľahom sme sa rozhodli, že si najprv nájdeme ubytovanie a potom prejdeme tu „ slávnu cestu“ Na začiatku  cesty 76C sme sa ubytovali v kempe za obcou SUGAG. Dvojmiestna chatka za 20.-eur. Čistá, so sprchou a WC. Paráda.

 

Zhodil som z motorky bočné kufre, aby som neťahal zbytočnú záťaž a išiel som sa previesť po Transalpine.  Bol z toho celodenný výlet.   Prešiel som si Trnsalpinu  v oboch smeroch. Jazda na pár hodín. Samozrejme s prestávkami. Ale čo ma zaujalo viac ako kľukatá cesta, kde sa nové úseky asfaltu striedajú so starým povrchom a dokonca s nejakou šotolinou, ktorú som prechádzal na jednotke, bolo správanie rumunských vodičov. V neprehľadnej zákrute zastavia auto. Dajú výstražné smerovky a idú si naberať vodu do potoka. Toto sa opakovalo niekoľkokrát. Tak ako som čítal, boli tam aj kravy. Minul som ich niekoľko. Stoja na ceste. Hlava vedľa vozovky a pokojne sa pasú. To som už išiel opatrne a všímal si aj okolie cesty. Plasty, rôzne obaly, plechovky. Aj sa mi to zdalo neskutočné.  Pekné príroda, ale toľko odpadkov.  Toto málokto opisoval v cestopisoch, ale ja si všímam aj také veci. Inak by som prejazd Transalpiny prirovnal k jazde cez Donovaly a Šturec.  Skrátka cesta cez hory s množstvom zátačiek.  Ja mám na skok od domu Šturec a kúsok ďalej Donovaly a tak  ma to až tak neoslnilo. Ale bolo to fajn.   Na Transalpine som vyskúšal aj ich „národnú polievku“. Kopa rôznej zeleniny a fazule s údeným mäsom. Bola kyslá, ale inak nedochutená. Nič moc. Čítal som o nej a tak som skúsil.  Povedal som si, že to je len nejaký omyl, že je to chyba kuchára. Tak som ju cestou skúsil ešte  dva krát. Aj v bochníku, aj k menu. Stále rovnaké.  Štvrtý krát si ju už nedám....Takže keď sme si to prešli tam aj späť, tak som to večer v kempe spláchol pár pohárikmi miestneho koňaku.

 

Ráno sme odchádzali už pred 07.00h.  Teplomer na moto mi vypisoval 10 stupňov, ale ako sme zostúpili do nižších polôh a zasvietilo slniečko tak teplota pekne stúpala. Nasledoval smer cesta 7C – prejazd TRANSFAGARAŠ.

To bolo niečo iné.  Išli sme v smere od Sibiu na smer Avrig – Porumbacu a potom odboča na cestu 7C. Už poučený z predchádzajúceho dňa, žiadne ubytovanie, až po prejdení. Stúpanie omnoho strmšie ako na Transalpinu.  Prišlo miesto, kde veľa vodičov odparkovalo autá na kraji cesty a rodiny išli na lanovku. Dosť bolo však tých, ktorí stúpali po serpentínach dohora. Pan European  s vodnou pumpou vybratou s búraného  Varadera a tesnením s  výkresu makal pekne po serpentínach dohora. Toto bolo super. Miestami sme zastavili a spravili fotečku. Les vystriedala kosodrevina a vyššie len skaly.  Medzi skalami sa pásli ovce. Bolo to neskutočné. Neviem ako tam vyšli. Akoby ich tam nasypali z lietadla. V zátačkách žiadne zvodidlá. Moja polovička v jednej chvíli kričala, že mám ísť viac do stredu cesty. Ten pohľad dolu do rokliny.....podľa mňa to bol super. Podľa nej NIE. Asfalt bol v pohode. Dosť drsný, ale bez dier a výtlov.  Výhľad neskutočný. Prialo nám aj počasie. Krásne slnečno.  Pod  vrchom to vyzeralo ako na poľskom trhu. Už som to videl na Trasalpine a tak som pokračoval ďalej. Cez krátky tunel  sme prešli na druhú stranu pohoria.  Nasledovalo klesanie. Nebolo to také prudké ako z opačnej strany a tak sme sa nudne viezli zátačkami z pohoria dole. A zrazu krčma. Nealko pivo padlo dobre.     Pod krčmou bolo jazero, alebo vodná nádrž. Trošku som preskúmal okolie a zistil som, že z objektu krčmy vedie drevený žľab dlhý cca  20m cez ktorý sypú všetky odpadky a a stavebný odpad na breh nádrže. Predpokladám, že keď stúpne voda, tak to odplaví.  Je to predsa lacnejšie ako odpadky zvážať po tých serpentínach. Ja naozaj nie som žiadne EKO, ale Rumuni sú bordelári.  Poračovali sme v zjazde z hôr smer CURTEA. 

Ďalším cieľom výletu bol hrad BRAN. Drakulov hrad. Ale len taký „fejkový“. Tento hrad bol námetom pre spisovateľa Brama Stokera.  Skutočný hrad, kde žil otec Vlada Draculu, hrad POENARI sme videli pri zjazde z Fagarašu. Bola to už len troska.  V motorovom výstroji sa nám k nemu však nechcelo kráčať. Cesta pre vozidlá k nemu neviedla. 

V CURTE de Arges som urobil veľkú chybu.  Na mape som našiel  cestu č.73C. Označená žltou farbou. Skratka na mesto CAMPULUNG. Veď načo zachádzať do PITESTI a ísť okľukou, keď naprieč je cesta. Nejdem Vás tu unavovať o koľko som si to skrátil. Podstatné je, že som tam asi trojku ani neradil.  Dva a pol hodiny som si cestu „skracoval“ na prvom a druhom rýchlostnom stupni. Ventilátory na chladiči hučali  a  ja som vulgárne klial a kričal do prilby, že takáto cesta nemá byť na mape. V neopravnej časti cesty boli aj 10cm diery a opravená časť mala diery „zalepené“  tak, že asfalt  vložený do výtlkov bol aj 5 cm nad úroveň vozovky. Asi rátajú s tým, že si to ešte sadne...Ale zvládli sme to. Dnes sa nad tým smejem.  Do Campulugu sme sa dostali. Za ním sme sa ubytovali v nejakej dedine. To už sme sa vedeli, že po rumunsky je ubytovanie „vanzare“. Netreba hľadať hotel alebo motel. Len a len „vanzare“. Takže ubytovanie v izbe s kúpeľnou. Vyzeralo to ako v bodreli. Všetko ladené do červena. Veľká posteľ so svetielkami. V kúpeľni aj sprchový kút aj vaňa s vírivkou. Všetko červené. Za 20.-eur.

Ráno presun po ceste č. 73 na hrad Bran. Krásna cesta. Dobrý asfalt. Pekný výhľad. Také slabšie Alpy. Cestou sme kúpili od tetušky pri ceste syr. Bohužiaľ len jeden bochník. Tvrdý ako skala, ale bol fantastický. 

Dorazili sme do Branu.    Okolo hradu to vyzeralo ako na poľskom trhu. Vstup na hrad stál 8.-eur. Žiadny sprievodca. Prejdeš cez turniket a môžeš si to pobehať. Boli sme tam hneď zrána a tak sme sa tlačení davom prepracovali hradnými miestnosťami. Celkom útulné.  Keď sme  odchádzali, stál pred vstupom niekoľkometrový rad.

Z Branu sme išli smer Brašov. Toto druhé najväčšie Rumunské mesto len tak lízli obchvatom a pokračovali sme po ceste č. 13 do historického mesta SIGHISOARA. Veľmi pekné. Tu sme sa prešli pekným historickým centrom a pozreli dom, kde sa naozaj v roku 1431 narodil Vlad Dracul a kde žil do roku 1435. Všade kopa turistov, ale čisto.  Kde v Rumunsku chodia turisti, tam je čisto.

So Sighisoari sme išli po ceste č. 13 smer TURGU MURES a odtiaľto smer CLUJ NAPOCA. To sme už smerovali domov. Chceli sme však ísť inou cestou ako sme prišli. Za Cluj Napoca sme sa ubytovali v penzione vedľa cesty. Bola to hlavný ťah smer  na Oradea a prechod do Maďarska, takže cesty v pohode.  Večerali sme mimo penzion. Išli sme na pizzu. Spomínanú polievku som už neriskoval.

 Odtiaľto domov sme to mali najakých 700km.  Ráno sme vyrazili niečo po 06.00h, smer Oradea a prešli do Maďarska. To bola zmena. V obci sa jazdilo 50. Aj vodiči rumunských auta zrazu išli disciplinovane. Ja nie som vodič čo ide v obci od tabule po tabulu radšej 45, len aby trošku neprešvihol rýchlosť. Priznávam, že ja  sa po diaľniciach alebo cestách, kde je prehľad (a stav vozovky do dovoľuje ) presúvam aj trochu vyššou rýchlosťou,  ale v tejto chvíli som bol rád, že premávka dostala nejaké pravidlá.

                 V Maďarsku smer Debrecen a odtiaľo do Košíc. V Košiciach obed a o 16.30 sme boli doma. 10km pred bydliskom ešte natankovať do plnej. Doma odpísať stav tachometra. Neskôr zrátať z bločkov litre benzínu, ktoré som prejazdil. Najazdím na spotrebu, takúto štatistiku si prerátavam len na dovolenke na motorke. Taká moja neresť.  Hondou ST 1300 som išiel na dovolenku prvý krát a tak som aj chcel vedieť koľko to má naozaj spotrebu.  Vyšlo mi to na 5,5litra. Dvaja a kufre plné. Palubný počítač mi vypisoval priemernú 5,7.

Sumár:

Diaľnice v Rumunsku sú super. V pohode sú aj cesty, kde je kamiónová doprava. Kde sú turisti, tam je aj čisto. Kde nie sú turisti, tam je špina. O životné prostredie Rumuni moc nedbajú. Plasty a rôzne odpadky plávajú v každej rieke. Ak sa chceš dohovoriť tak len RUMUNIŠ. 

Toto bol môj výlet. Andrea sa mi prispôsobila. Chcel som  prejsť Transalpinu a Transfagaraš. O tom píšu všetci motorkári. Už som videl a tak pár rokov nemusím.   Andrea je zas skôr na hrady, zámky a historické miesta. Po návrate domov sme si vraveli, že Rumunska stačilo. Prešlo však pár týždňov a názor meníme. Teraz pomaly hľadáme aj iné veci, ktoré by sme ešte chceli v Rumusku vidieť. Chceli by sme to spojiť s výletom do Moldavska. Zvážil som však, že Honda ST 1300 Pan European je super motorka na cestovanie, ale do končín, kam sa chceme ísť pozrieť by bolo vhodnejšie enduro.  A tak sme teraz v jeseni prikúpili. Je to zas Honda. XL 1000V Varadero. 

Čo som napísal je môj dojem a moje zážitky s cesty.  Vraví sa, že „100 ĽUDÍ – 100 CHUTÍ“ . Čo jednému vadí, iný si ani nevšimne. Z čoho je jeden unesený, inému je nepodstatné.  Ak ste tam boli a vnímate to inak ako ja, žiadny problém.  Dôležité je, aby ste si Vašu cestu, Váš výlet užili Vy. Ja som si tento môj výlet užil. Som rád, že som tam bol. A možno ešte pôjdem. Chcel by som. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE