Großglockner zo Slovenska za 3 dny

Cestopisov na Grossglockner je tu viac ako dosť, nakoniec je to celkom obľúbená a hlavne komerčne asi prefláknutá destinácia. Prvý krát som sa tam vybral ešte v roku 2013 s kolegom a zároveň mojím moto-sparingom v dobe, keď sme ešte len začali absolvovať moto výlety dlhšie ako len okolo komína. Medzičasom sme toho absolvovali dostatok, aby sme spoznali nielen takmer celé Slovensko, ale aj mnohé iné európske krajiny. Od roku 2013 sa toho veľa zmenilo aj v mojom súkromnom živote, žijem v zahraničí a pri občasných návštevách Slovenska v letných mesiacoch si motorku dotiahnem so sebou na vozíku. Na SR mám stále veľa priateľov motorkárov, s ktorými si vždy rád urobím výlet, tak sa to za ten dlhší čas cestovania smerom na SR s vozíkom oplatí. Inak tomu nebolo ani toto leto, s tým že sme už so švagrovcami mali naplánovaný nejaký výlet, akurát sme ešte nevedeli kam. Keďže moje a manželkine  dni na Slovensku sú výrazne obmedzené počtom dní dovolenky a ešte musíme a chceme stihnúť aj mnohé iné aktivity v našom dovolenkovom čase, musel sa celý výlet stihnúť do troch dní.

Takže v pondelok večer sme zasadli na malú poradu a po dlhšom riešení problému kde a prečo, padlo rozhodnutie práve na Grossglockner. Prečo? Bude to pre manželky celkom atraktívna destinácia na výhľady a prírodu, keďže samotná jazda pre nich asi nebude až tak lákavá. Dá sa to stihnúť za tri dni i keď prvý deň príchodu a tretí deň odchodu je hlavne pre polovičky hraničný čo do sedenia na motorke. K tomu sme sa ešte chceli v čo najvyššej možnej miere vyhnúť diaľniciam, čo na urýchlení presunu moc nepomohlo. No nevadí, na tri dni sme sa dokázali zbaliť pomerne rýchlo a ráno bola stretávka na diaľničnom odpočívadle o 08:00 pri Považskej Bystrici. Posádky ja s manželkou na Honda X-ADV 750 a švagriná s manželom na CF Moto 800 MT. Aj keď bol koniec júla, teplota ráno nepresahovala 12 stupňov, takže bolo potrebné sa dobre obliecť s tým vedomím, že za pár hodín nám bude až príliš teplo, keďže predpoveď počasia hlásila pomerne vysoké teploty. Na odpočívadle sme sa teda stretli so švagrovcami, ktorí boli na moje počudovanie nabalení ako na 2 týždňovú cestu na Balkán, ale to bolo len dobre. Ak by pochybilo niečo nám, tak vieme, že u nich to istotne nájdeme. Cestu do Bratislavy sme si skrátili po diaľnici a na benzínke Zlaté Piesky bola prvá zastávka s dotankovaním a určením ďalšieho postupu. Predplatil som si ešte doma aplikáciu Motobit, ktorá by nás mala viesť po motorkársky zaujímavých cestách do cieľa. No hneď na začiatku som bojoval so spustením dát na mojej zahraničnej SIM karte cez Roaming. Po asi 15 minútovom boji som sa rozhodol že vyrazíme a snáď sa to po ceste rozbehne. Naozaj sa to rozbehlo, ale keďže bola zvolená trasa mimo diaľnic, dostali sme sa do hlbokého centra Bratislavy, čo sme vzhľadom na ešte len začiatok cesty a množstvo kilometrov pred sebou zrovna nechceli. No nevadí, mimo mesta sme sa dostali pomerne rýchlo, prechod do Rakúska bez problémov a pokračovanie cesty po rakúskych okresných cestách malo na začiatku príchuť pomalej jazdy cez nekonečnú šnúru malých obcí a miest. Po 2 hodinách takejto jazdy som začal strácať chuť na miestne cesty, hoci aj rakúske, ale našťastie sme sa po čase dostali do blízkosti národných parkov Ötscher a Eisenwurzen a zrazu začalo cestovanie naberať úplne iný smer a to radosť z jazdy cez horské kľukaté cesty s minimom áut. Cieľ bol hotel Sonne vo Wagrain, asi 140 km pred Grossglocknerom.

Po ceste ešte zastávka na pizzu v jednej maličkej dedinskej pizzérie, ktorá síce poskytovala len rozvoz, ale keď nás videli, pripravili nám jeden stôl pre štyroch a teda pizza bola zatiaľ asi najväčšia, akú som kedy jedol a vlastne ani nedojedol. Pár kilometrov pred hotelom začalo popŕchať, to sme už ale dali bez nepremokov a rozpršalo sa už vo chvíli, keď sme nosili batožinu na hotel. Motorky sme po dohode s majiteľom nechali na dvore pod strechou pri múre v zadnej časti hotela. Aby celú noc na ne nepršalo. Boli tam aj iné mašiny, ale ich talianski majitelia si asi tú starosť nerobili a vôbec im nevadilo nechať motorky cez noc priamo na daždi na otvorenom parkovisku pre autá. Majiteľ, typický starší Rakúšan, na ktorého extrémne silný dialekt som si musel chvíľu zvykať, nám po chvíli dal zadarmo kľúče od sauny, vraj tam môžeme byť dokedy chceme a len máme potom všetko vypnúť a zhasnúť. Jeho ochota pramenila asi skôr zo sympatií k našim manželkám, keby tam neboli, neviem veru, či by bol až taký ochotný. A možno tam mal aj niekde kamery, to sme radšej ani nezisťovali.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE