Okolo Španielska 2/3

Tento článok je pokračovaním článku "Okolo Španielska 1/3"

Ráno je milosrdné, teplomer je oproti večeru vo výšinách hneď za východu slnka. Výber cesty je jasný – najkľukatejšie cesty mapy naším alebo vlastne hociakým smerom.

Pohorie Picos de Europa (vrcholy Európy) získalo svoj názov vďaka moreplavcom, ktorí ho videli už z diaľky keď sa vracali z dobrodružných výprav. Najvyšším štítom je Torre de Cerredo (2648 m.n.m.) a pripomína naše Tatry. Prekrásne údolia a prázdne cesty, je to raj pre motorkárov. Okrem nás som tam však ani jednu posádku nevidel. Keď sme si mysleli že tie najkrajšie údolia sú za nami, prešli sme za kopec kde sa cesta kľukatila pomedzi skalný masív. Deň sme zavŕšili miestnym obedom. Neznalosťou miestneho jazyku sme sa chceli dorozumieť po Anglicky. V Španielsku vlastne nikto veľmi po anglicky nehovorí. Jedna mladá Španielka od vedľajšieho stola sa ponúkla pre rolu prekladačky. Vysvetlila mi, že máme na výber z troch jedál a prvé jedlo je ryba. Potom nerozumela mojej otázke a v zápätí sa jej slovná zásoba vyčerpala a na finále pokrčila ramenami a povedala „sorry“. Objednali sme si teda ja jedno a Lenka to druhé, bez akejkoľvek predstavy o tom čo nás čaká. V cene 10€ obedového menu je zahrnuté predjedlo, hustej polievky z hrnca koľko vám hrdlo ráči, mäso, koláč, nápoj a káva. Obedové menu môžete teda aj rôzne poskladať z dennej ponuky. Na koláč a kávu už rad neprišiel, oči by aj jedli, ale nevládali sme. Náš denný nájazd je vždy okolo 350km, dnes ho už máme dávno za sebou a takmer ani kilometer rovnej cesty.

Dnes sa nám opäť nechce túlať veľkým mestom. Na mape nachádzame malé mestečko posadené medzi útesy, jeho názov si už bohužiaľ nepamätám. Bolo to kdesi v okolí Cabo de Peñas v provincii Astúria. Nad mestečkom sme sa ubytovali v kempe, priamo na útese. Bolo to miesto, kde bolo celú noc počuť oceán a zo stanu sme pozorovali krásny západ slnka. Práve pre tieto momenty rád cestujem. Zobúdzame sa do vlhkého rána, hmla dosahovala vysokej hustoty a teplomer nízke hodnoty.

Dnešný cieľ je Santiago de Compostela a potom uvidíme kam ďalej. Opäť malými cestami, vyhýbame sa hlavným ťahom, aj keď v porovnaní so včerajškom  stretávame kvantá ľudí. Na odľahlých cestičkách čím ďalej tým väčšmi stretávame skupiny pútnikov do Santiaga. Nielen peších, aj na bicykloch a jedného bradatého pána na mopede s príveskom Camino. Španielsky kolega Pablo mi povedal že každý Španiel aspoň raz za život túto púť absolvuje. Nemusíte byť hlboko veriaci aby ste sa vydali na niekoľkodňový výlet za pozostatkami apoštola Jakuba. Skôr ako o nejaký cirkevný akt sa tu jedná o tradíciu a Španielsku hrdosť. Provincia Galícia na mňa pôsobila viditeľne menej zvlnene ako všetko čo sme doposiaľ jazdili. Kľukaté cestičky zmizli a tesne pred nami Santiago de Compostela. Nechceli sme sa túlať nočným mestom preto pokračujeme k pobrežiu a Santiago navštívime zrána. Cestou k pobrežiu stretávame párik na poriadne nabalenom Varane. Bigboy vyzerá vedľa Varadera ako ľahučká športová motorka, obzvlášť pri tom ako sú títo dvaja nabalení. Sú to Rusi, dnešný večer strávime spolu. Mladomanželia, ktorí sa vydali na svadobnú cestu okolo Európy. Škoda že jazdili podľa navigácie po nespoplatnených cestách. Zo španielska teda v porovnaní s nami videli len diaľnice. Diaľnice spájajúce všetky provincie s Madridom sú totiž bezplatné. Jediná zvláštna vec na tých rusoch bola že nepijú.

Stretnúť rusa ktorý nepije, to je niečo čo dokáže slabším povahám zmeniť život. Komunikovali sme každý vo svojom jazyku. Kde je vôľa tam je cesta, staré hriechy sa nevyťahovali a večer pozorovaním západu slnka pri nie zrovna voňavom oceáne sme si rozumeli všetko. Chalan bol na Varanovi vo Vladivostoku, 10 000 km spravil za 10 dní. Teda ja som také tempo nemal nikdy v živote. Zaskočilo ma, keď mi povedal, že jeho prvá motorka bola Honda. Socializmus asi nebol všade rovnaký. Nehanbím sa za to že som vyrástol na značkách Jawa, ČZ alebo MZ, ale u nás prakticky iné motorky ani neboli. Realita Ruska bola niekde inde, z toho ako mi popisoval svoju vlasť som pochopil, že aj tá dnešná realita Ruska je iná ako som si myslel.

Budí nás opäť chladnejší vánok od oceánu ktorý je od nášho stanu vzdialený zhruba 50 metrov. Tento kemp už nie je pútnický, je klasický, až Chorvátsky alebo Taliansky. Ranný rituál rozlúčka s rusmi a zanedlho parkujeme v centre Santiaga. Prechádzka historickým centrom, pri ktorej stretáme toho blázna na mopede zo včera. Je to nemec z Mníchova, na jednej ruke má vytetovaný symbol Camino de Santiago a pod ním čiaročky koľký krát túto cestu absolvoval. Teraz je tu ôsmy krát a pokračuje ďalej na najväčší motozraz v Portugalskom južnom cípe, meste Faro. Na druhej ruke má vytetovaný symbol Elefantentreffen a pod ním rovnakým spôsobom, väzensky vytetovaný počet účastí tohto zrazu. Na obed konzumujeme miestnu Paellu, tradičný Španielsky pokrm. Pri tom premýšľame, ako to celé stihnúť kvôli sklzu. Pridávať tempo nemá zmysel, sme na dovolenke a ponáhľať sa je neprípustné. Preto vyhráva kompromis, sever Portugalska ešte dnes preletíme po daľnici a zastavíme sa tesne pred Cabo da Roca. V Portugalsku sú diaľnice prázdne a mýtnice hladné rovnako ako vo Francúzsku. Ani sme nevedeli o prekročení časového pásma, 23:00 je tu o hodinu menej a stále svetlo. Tesne pred desiatou zatvárali brány kempu. Ubytovanie tragické, nikto tam nemal stan. Piesočnatá pôda len na jednom malom úseku kempingu, hneď pri ceste, pri kruhovom objazde. Všade karavany ktoré sa už nepohnú. Niečo ako chatová oblasť z karavanov. Porozprával som sa s miestnym mladíkom, vedel po anglicky. Portugalci vedia aj cudzie jazyky na rozdiel od Španielov. Prekvapil ma svojimi znalosťami, už som zvyknutý na to že v drvivej väčšine v západnej Európe nevedia kde Slovensko leží. Ešte niekomu občas niečo hovorí Československo, alebo Praha, ale nevedia kde to je. Chalan z vrátnice kempu poznal našu históriu, kde sa nachádzame a že sme sa nerozdelili vojnou. Dúfame že diaľničné presuny už nadobro skončili na tejto dovolenke. Ideme spať s tým, že ani poriadne nevieme kde to na mape sme, isté je len to, že na západný koniec Európy nám ostalo 20km.

Slnko neúprosne bičuje stan a teplota stúpa exponenciálnym radom až pokým nemusíme vstať. Úkon platenia trvá hodinu. Španieli, Portugalci a obyvatelia Južnej Ameriky vedia čo je maňána. Dorazili sme na miesto v obedných hodinách. S tými kilometrami som sa prepočítal a blúdili sme kvôli zvláštnemu značeniu. Čakal som, že všade budú tabule veľkosti predvolebných bilbordov, omyl. Je tu maják, útes, výhľad na nekonečný oceán a pár Poliakov. Pravidelne sem chodia autobusy s Lisabonu. Tu som Lenku požiadal o ruku a teda z cesty obyčajnej sa stáva cesta zásnubná. Už len pár záberov, pozrieť suveníry a pokračujeme v ceste. Cez Lisabon sme omylom prešli po jednom z najdlhších mostov Ponte Vasco da Gama. Dlhý je tak, že keď si myslíte, že už už ste na druhej strane, nie ste. Je trošku do zákruty. Dlhý je vyše 17km a vysoký cez 150 metrov. Pokračujeme smer Španielsko do mesta Cortegana. Krajina sa zmenila absolútne. Namiesto zelených plání pozorujeme vyprahlé okolité kopčeky posiate na pohľad vyschnutými stromami. Teplota atakuje 40 °C. Ešte pred hraničným prechodom nám skoro vypadli oči z důlků. Skupina kočovných cigáňov, presne takých istých ako sú v Rumunsku. Tu v najzápadnejšej krajine západnej Európy sme stretli bandu nefalšovaných cigáňov. Spomalil som a užíval si ten pohľad, na kočovníkov, ktorým bol konský povoz rovnakým domovom ako nám motorka na tejto dovolenke. Pomaly sa zvečerieva, keď sme dorazili do veľkého kempu, kde okrem nás bol už len jediným hosťom postarší manželský pár na BMW R1200 RT. Pán vedel trochu Anglicky a tak mi odporučil ktorou cestou treba prejsť cez pohorie Sierra Nevada. Malý výlet za západom slnka a už vyčerpaný a plný zážitkov opäť líhame do stanu.

Pokračovanie nabudúce.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE