Poľsko a dážď

S odstupom času si presný termín nepamätám, bol to koniec augusta 2024. Pamätám si, že napriek očakávaniam bolo celkom hnusne, chladno a pršalo. Týmto pozdravujem všetkých oteplovačov. Účastníci zájazdu boli Peťo so ženou na autobuse a ja na rakete.

Začiatok cesty bol ako vždy. Stretli sme sa na pumpe, Peťo mierne meškal. Predpoveď počasia nehovorila nič pekné. Pôvodne som chcel ísť po Highway číslo jedna na východ a celú tú trasu absolvovať v opačnom smere, ako sme ju nakoniec urobili. Lenže na východe boli čierne ťažké mraky a s pocitom, že sa im vyhneme, sme ťahali na sever. Za Žilinou sme natankovali, obliekli nepremoky a pokračovali. Na Orave sa prudko ochladilo a v Poľsku začalo pršať. Niekde tam sme zastavili, že sa najeme. Zistil som, že moje nepremoky nie sú až tak úplne „ne-“, lebo som mal mokré komplet všetko okrem ponožiek. Vážne. V tej chvíli som ľutoval, že nenosím tangáče. Snažil som sa všetko usušiť v reštaurácii typu koliba, ale bola to koliba smutná, bez ohníka, navyše sme mali stôl blízko pri dverách. Oblečenie mi síce neuschlo, ale zato mi bola zima, tak som sa aspoň prezliekol do vlhkého a studeného zo zálohy. Aspoň že vonku prestalo pršať a ťahali sme do Lodže.

V Lodži sme sa ubytovali úplne v centre mesta priamo na Piotrkowskej. Dal som si sušiť prádlo a išli sme sa prejsť a najesť. Večer to tam dobre žilo, odporúčam. A do rána mi prádlo uschlo.

Poliaci maju takú veselú reč, aj keď vraj im naše pripadaju tiež tak. Nechám na posúdenie:

Z Lodže sme išli zase najrýchlejšou cestou do Gdanska. Ako vždy, ubytovanie sme nemali, ale našli sme kúsok od historického centra pekný hotel, čo vyzeral ako kaštieľ. Bola tam tuším aj hudobná škola. Cena nebola malá, ale oplatilo sa. Historické centrum Gdanska je malé, takže sme stihli viaceré atrakcie. Najskôr nejaký trh so všetkým možným. Ešte sme sa stihli prejsť po tých dvoch uliciach, ale začalo liať, tak sme využili čas a najedli sa v reštike s príjemným výhľadom na prístav.

Potom sa to celé nejako zvrtlo, zapadli sme do whisky baru, celkom tam bolo narvané, dobrá muzika, a našli sme stôl hneď po príchode. Tam sa udiala nejaká mágia, pretože sme tam išli ešte za svetla, niečo sme si objednali, pripili, vypili, dali k tomu nejaké zákusky v podobe vysmážaných batatov, a že už pôjdeme. Jemne ma zaskočil účet cca 140 eur, lebo počet pohárikov na stole ani naša chôdza neboli v pomere k tomu, čo bolo na účte, ale Peťova žena, mimochodom Poľka, potvrdila, že môže byť, lebo že sme po zahrievacom kole pili už dvojité a keď hrozilo, že nebudú mať iným hosťom do čoho nalievať, pobrali prázdne poháriky z polovice stola. No a celkom seriózne sa zotmelo. Podnik Whiskey in the Jar tiež odporúčam.

Ráno bolo celkom v pohode, ale raňajky som nedal až s takým nadšením. Včerajší účet mi už pripadal reálnejší. Zato Peťo si dal aj za mňa, neviem ako to vždy dokáže. Môžem aspoň potvrdiť, že piť dobrého wizoura nie je problém a tam zlých nemali, len na raňajky človek dostane chuť až poobede. A pozor na tú mágiu... Išli sme splniť sen jeho žene a nekonečnou zápchou sme sa presunuli do Sopotu, že tam ešte nebola. Oni si urobili prechádzku po móle, ja som si užíval konečne trochu slnka. Ľudí tam bolo ako v Pekingu pri výpredajoch, rozvoj mesta skončil v roku 1994, ale spomienky na poľskú mladosť zvládli prekonať tieto drobné nedokonalosti.

Zápchou sme pokračovali do Gdyne pozrieť si ich jedinú plachetnicu.Z diaľky fajn, zblízka mierne obyčajná plechová loď. No ale aj tak majú aspoň o jednu štátnu plachetnicu viac ako my. Bol som trochu nervózny z času, lebo Peťovu poľskú ženu všetko zaujímalo a ešte sme mali v pláne ísť na Hel. Keby sa dalo, ideme trajektom, ale ráno sme ho kvôli predchádzajúcemu večeru nestihli. Museli sme ísť klasicky po vlastných. Kto ste tam boli, viete, ako to je. Možno keby bolo ozajstné leto, tak je to iné. Oproti nám bola nekonečná zápcha a už vtedy som tušil, že sa staneme na ceste späť jej súčasťou. Šoféri akoby ani neboli Poliaci, išli hádam štyridsiatkou a každú chvíľu pred niečím, obvykle pred prechodom pre pešiakov, stáli.

Nakoniec sme tam úspešne dorazili, pozreli si prístav a zapadli do reštiky najesť sa. Musím povedať, že parádne.Samozrejme sa stihlo ochladiť a my sme sa museli presunúť do Malborku. Samozrejme, že sme chytili ešte stále trvajúcu zápchu, ale podarilo sa nám ju relatívne dobre obísť systémom „plná čiara neni múr“. Pohľadnice zatiaľ neprišli. V Gdyni sme nabehli na diaľnicu a skončili v Malborku. Po pol hodine hľadania vhodného miesta sme našli v centre hotel so stráženým parkoviskom a išli sa prejsť a najesť.

Na ďalší deň bolo celkom pekne a išli sme si pozrieť hrad. Už som tam bol viackrát, tak som len tak vegetoval na lavičke v parku, kým si ho oni prešli. Ešte pred obedom sme sadli na motorky a vydali sa na východ. Prvá zastávka bol Elblągský kanál, pôvodne vybudovaný na splavovanie dreva. Teraz je to turistická atrakcia a zaujímavosť je, že nemajú klasické plavebné komory, ale lode cez terénne nerovnosti prevážajú na vagóne, čo je pod vodou. Je to fakt zaujímavé a kto nepozná, pozrite si video. Peťova žena samozrejme video robila, aj fotila, fotky mi už neposlala. Našiel som ale jednu svoju. 

Odtiaľ sme pokračovali príjemnou cestou k Adiho bunkrom. Prišli sme tam už večer, hľadali ubytko, ale dosť márne. Nakoniec sme našli niečo v lese, za nemalé peniaze. Keď sme sa tam cez blato, piesok na tých našich strojoch dostali (Peťo to mal horšie, predsa len má ešte nejaké kapoty na tom GW a viezol aj ženu), zistili sme, že to je komplet v prdeli a okrem miliónov komárov tam nemajú ani teplo. Takže otočka napsať na asfalt a o kúsok ďalej sme našli nejakú chalupu či čo. Aj komárov bolo podstatne menej. Večer bol pohodový, domáca nám predala červené víno a colu, takže ani smädní sme neboli. Len tá cola bola drahšia ako víno, tak sme ju šetrili a dokupovali len to víno. 

Ráno sme svieži vyštartovali, pozreli si bunkre, lebo aj blízko ubytovania bol nejaký. Samozrejme, že sme boli aj v tých hlavných. Zase sa to trochu zmenilo, niečo bolo pozatvárané, niečo doplnené. A bolo pekne, teda na november...

Popri Mazurských jazerách sme išli do Mikolajok, cestou sme sa najedli, zase mi moc nebralo a ešte som si trochu pospal na tráve pri jazere. Večer sme s trochou hľadania našli celkom dobré ubytko kúsok od prístavu a išli sa prejsť.

Z Mikolajok sme mali ešte plán ísť viac-menej popri hraniciach na juh, ale nastali nečakané komplikácie. Peťovi odišla batéria. Skúsili sme na mieste kúpiť novú, lenže nikde ju nemali. Popri zháňaní som ho trochu povozil.

Vraj sme vyzerali divne a ešte teraz sa bojí, že som ho skoro stratil. Neviem, veď som jazdil normálne, teda, ako vždy... Nakoniec sme zohnali káble, na miestnej pumpe nám pumpár batériu objednal, ale s dovozom do Moragu. Peťov autobus sme nakopli, úspešne prišli do predajne o 25 km ďalej, odparkovali, išli sa prejsť k jazeru a naspäť, medzitým doviezli batériu, vymenili sme ju. Teda on, ja som to riadil. Ešte sa tam našiel dobrý človek, čo mu požičal tuším kľúč, lebo zrovna aký nemal, a v predajni boli ochotní jak hovado. Snáď aspoň vrátili ten kľúč ujovi na druhý deň. Keďže sme neplánovane prišli o pol dňa, síce sme pokračovali dole, ale zrýchlenou cestou a bolo nám jasné, že juhovýchodné Poľsko nestihneme. Ťahali sme až takmer do zotmenia. Ešte sme sa niekde najedli, veľmi dobre, ale fakt nepamätám kde. Domáci mali v miestnom parku živú hudbu a dôchodci na ňu telo na telo predvádzali pohyby, ktorými by sa pred 50 rokmi za obojstranne nevysloveného súhlasu určite nenápadne dostali do najbližších kríkov. Cesta bola rýchla, ale nijako zaujímavá. Prespali sme v Radzyn Podlaski. Nikde nič, mestečko na konci sveta a na jeho okraji luxusný hotel s izbami veľkosti menších bytov. Také som ešte v hoteli nevidel.

Posledný deň bolo peklo. Teda, jeho fyzikálny opak. Zima, po pár km hustý lejak, doslova prietrž. Aby nebolo málo, ešte som počas jazdy musel riešiť nejaké pracovné veci a volal som asi hodinu z prilby. A Peťo so ženou mali termín, že na druhý deň ráno musia byť v robote. V Lubline prestalo pršať a už len zostalo chladno. ťahali sme už len po diaľnici, každých 150-200 km sme stáli, aby sme nakrmili motorky a občas aj seba. Pri Krakove sa trochu oteplilo, ale to už bolo len taká zúfalá reklama počasia na august, pretože o chvíľu sme zase vošli do kopcov a neskôr už bolo veľa hodín. V ten deň sme dali vyše 800 km. Domov sme ale prišli v poriadku.

Záverom sme vyhodnotili cestu ako úspešnú, ale premoky z Decathlonu nie. Kto by ale povedal, že koncom augusta bude treba zimnú bundu a teplé rukavice...

PS: Píšem to s odstupom pol roka. Je koniec marca 2025, šesť stupňov a každú chvíľu dážď. Ešte raz, ak sa ma niekto bude snažiť oblbovať nejakým oteplovaním, tak mu odporúčam mať pás cudnosti, aby som mu nepoodtŕhal pircingy zo žížaly.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE