Keď potrebuješ rýchlo dobiť baterky / Taliansko

Deň prvý:

S kamošom sa stretávam ráno o 07:00 na starom známom mieste. Po prehodení pár milých slov rovno stáčam na hraničný prchod Kittsee v AT. V navigácii mám zadaný cieľ, bez nejakých konkrétnych požiadaviek, trasu mám zvolenú krátku. Len okom hodím na náhľad, vedie nás to popod Graz aj Klagenfurt cez hraničný prechod Tarvisio. Je to už taká klasika. Do cieľa ukazuje nejakých 580km, čo je v pohode aj s prstom v nose. 
Cesta až po úroveň Viedne je vždy taká nudná a len tlačím čas, nech už opúšťame tento úsek. Za viedňou je to už iný svet a s približujúcimi kopcami sa zväčšuje aj úsmev na tvári.
Kamoš osedláva Horneta z 2013 roku, ktorý je mimochodom na predaj a je to cukrík. Nemá tam ani štít, ani držiaky batožiny. Čiže jeho tašku mám na svojej CB500x a na chrbte si nesie jeden vak. Príbeh žiadného štítku sa ešte len dostaví...
Počasie je ukážkové, slnečno a asi až moc teplo, ale stále v rámci znesiteľnosti. Takmer stále kopírujeme Slovinské hranice.
Je až neuveriteľné ako sa vie zmeniť príroda. Už si hodinu od Viedne je to úplne iný svet. Touto trasou som ešte nešiel a bol som milo prekvapený, koľko je tám zákrut, pod Grazom je to motorkársky raj. Samá kopce, vrtule, lesy. Vôbec nás neserie, že nás dávajú dole všetci miestni piloti, my sa predsa kocháme.
Kamoš hlási že ho bolí riť a chelo by to prvú zastávku na tankovanie. Ak by však mal Forzu, ktorú predal, zastavil by najradšej až v IT. V minulosti keď som chcel cikpauzu tak dedo frflal či nevydržím ešte, teraz sa karta obrátila. Heh. Tankujeme, pijeme káfu, lebedíme na lavičkách. Po krátkom občerstvení štartujeme naše Hondy a padáme ďalej. Cesta je už taká, na akú sme zvyknutí. Čistý, široký asfalt, slušní plechovkári, smerovky, daj prednosť, žiadne cpanie do cesty. Na toto nie sme z našich ciest zvyknutí, ale je to príjemná zmena. Pod Grazom sa cesta ešte viac mení a serpentíny striedajú serpentíny. Ozaj si to neskutočne vychutnávame. Niekde v oblasti St. Margareten im Rosental tankujeme druhý krát, v kopcoch dávame druhú väčšiu pauzu, už je v celku teplo a tak zhadzujeme čo sa dá, sadáme do tieňa a konverzujeme. 
Po pauze obliekame len nevyhnutné veci a upaľujeme s cieľom zastaviť až pri ubytovaní. Pri prechode cez hranice brzdím kamoša, aby sa otočil späť k tabuli, šak nepôjdem ďalej bez selfie. S hondou ešte predsa nemám fotku.

Najprv sa fotíme svojpomocne a potom volám na pomoc nie moc usmievavého carabiniera, ale je ochotný a aná putá mi nechce dať a drzosť. Prechodom hranic sa značne mení spôsob jazdy na motorkách, čoho sa samozrejme chytáme a vy čo tam jazdíte, viete...  :)
Vždy ma fascinujú okolité skaliská a príroda. Do ubytka prichádzame okolo šiestej, moto parkujeme v garáži, ideme zo seba zhodiť veci a do centra na taliansku pizzu. Ináč žiadna sláva. Bola to pizzeria Mister Zoncolan, ak by chcel niekto skúsiť. Ubytko bolo v malom, ale útulnom hotely Hotel Ristorante Del Negro. Večer dávame ešte nejakú tú kávu a kvákame o ďalšom dni.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE