Irán - legendy a skutočnosť

Tu sa dostavili pochybnosti a vzájomné povzbudzovanie pred nastávajúcimi komplikáciami pri prechode hraníc. Zvažovali sme mieru rizika pri prvej platbe 2x280€ na carnet. Ono to vlastne nebolo za carnet , ale za služby pri vybavovaní carnetu a asistencie počas vstupu do Iránu. Obaja sme mali turecké SIM karty , takže komunikácia prebiehala napriamo telefónom, pričom, Fero simultánne preveroval čo sa dalo v spolupráci s jeho iránskym priateľom Hossim. S ním sa ešte v cestopise stretneme. Záver vyjednávania skončil PayPal prevodom peňazí na účet niekoho, kto pôvodne požadoval , aby sme uviedli do platby výhradne „dar“ ako účel, čo nás tiež neukľudnilo. Možno si teraz viacerí z Vás pomyslia : „ aké pochabé“ ale my sme v podstate nemali na výber, ak sme nechceli zahájiť proces od počiatku v Istanbule. A k Istanbulu sa vrátim , nakoľko si Fero prichystal pre mňa prekvapenie v predieraní sa cestami a cestičkami cez metropolu na Bospore. Ako sa dalo očakávať po niekoľkých hraničných situáciách na ceste sme boli rozdelení, ale vzhľadom na výhradné používanie pravého polpruhu pri zvodoch sme sa opätovne stretli a pokračovali ďalej až do miesta na pláži západne od mesta Sile.

Tu sme zakempovali nad plážou a po pár pivách sme šli späť a neďaleko od nás zakempoval Turek a ako inak varil si čaj. Náhodná situácia na ceste blízko nás , kde rodinka na starom Peugeote nemohla zaradiť spiatočku a každý márny pokus ich v aute posúval ku svahu nadol nám odkryla tajomstvo spolu nocľažníka na kemp placi. Náš sused neváhal a išiel pomáhať tak aj my sme šli. Spoločnými silami sme ich vrátili na vozovku a on nás pozval na čaj „tak nezvyklé“ v Turecku. Postupne sme sa dozvedeli , že žije slobodne niekoľko mesiacov lebo bručal. Či to bolo z dôvodu politického alebo násilného činu sme nezisťovali, ale od prepustenia sa potuloval krajinou a spoliehal sa na pomoc ľudí a pár drobných si niesol z basy. Zhodli sme sa , že ho podporíme a dali sme mu 600 TL cca 30€. Bol som rád, že aj Fero to tak cítil a spokojní sme zaľahli. Na oplátku nám priniesol čelovku a trval na jej prijatí.

Krajina ktorou sme sa presúvali bola úchvatná a navyše doposiaľ bolo počasie blahosklonné a obšťastňovalo nás jedným pekným dňom za druhým. Keď k tomu pripočítame nádherné kopce porastené kríkmi , ktoré túto oblasť preslávili na celom svete , totižto Turecko je najväčší pestovateľ a vývozca lieskových orechov na svete, čo vám môže ešte chýbať?  Medzitým sme mali epizódku na pobreží pri Zonguldaku, kde sme si vyhliadli ležovisko na noc .

 Bola tam milá rodinka , ktorá nás ponúkla čajom a sladkosťami no a bol tam aj jeden otravný chlap, ktorý pýtal stále peniaze a vyhukoval aby sme odišli. S ohľadom na rodinku ktorá tam bola do súmraku sme mu napokon tých 5€ dali s tým, že môžeme používať WC 500m od stanov, ale sprchu sme si dali. Strážila nás miestna svorka psov, ktorá celú noc bojovala s konkurenčným klanom , čo sme až moc dobre počuli....no a 100 m od nás bola trať po ktorej jazdil akýsi úchylný strojvodca , ktorý po vynorení z tunela vždy zatrúbil, no božské miesto za 5€, no neber to!

Ráno sme zmenili trajektóriu zo severu na juh do „môjho“ obľúbeného mesta rozdeleného riekou Yesilirmak mesta  Amasya. Takmer na deň presne a rok späť, som tu strávil 2 dni pri návrate z Iraqu.

Pri odchode som počas tankovania zistil, že som stratil ŠPZku z motorky. Jeden deň som vybavoval potvrdenie o strate , aby som nemal problémy. Pri návrate cez BL, RO a HU vyriešil všetky problémy papierový falzifikát. Ak bude záujem a čas , napíšem aj o tomto dobrodružstve v Iraqu.

Mesto je nádherné! Upravené a regulované nábrežia s večernými koncertami sú popretkávané uličkami s množstvom obchodníkov a barberov, námestie so súsoším a nad tým všetkým sa týči skalný útes s historickými hrobkami pod majestátnym hradom, v noci osvetleným a cez deň s vlajúcou tureckou vlajkou na Daňkovom stožiari. Ako už tradične som sa zveril do opatery barbera , ktorý mi zastrihol vlasy, presnejšie chĺpky na hlave , upravil porast na brade a vytrhal uši. Tie uši to bol zážitok. Používajú na to vosk ktorý po zatuhnutí strhnú pri súčasnom reve skrášľovaného....No zážitok.

Podobné to bolo aj v Isfaháne , ale tam šiel ďalej... no nie až tak dole, stačil nos a chĺpky v ňom, uvažujem či nie som trocha Sado Maso.  Každopádne do poručujem, za málo peňazí nezabudnuteľný zážitok, hiii. Chválospevy o jedle v Turecku sú nosením dreva do lesa. Kto tu bol ten vie! Ešte jeden zážitok z čarovného mesta.

Našli sme si ubytovanie v Simre hoteli a požiadali o bezpečné parkovisko , teraz sa držte , majiteľ 67 ročný pán nás napoly krívajúc a napoly klusajúc pred motorkami doviedol za hotel a otvoril dvere do zadnej chodby asi 2,5-3m od izby. Čo tým chcem povedať. Viete si predstaviť niečo také v Tatrách ? Ak vás majiteľ nevyhodí zo svojho parkovacieho miesta s BMW X5, tak máte šťastie a vôbec ho môžete uvidieť len v prípade ak je problém s platením , inak vás má v paži, slušne napísané. V hoteli sme spomenuli, že by sme radi odchádzali pred svitaním 4:30 a on nám asistoval pri výjazde z chodby, troška tam bolo málo miesta na manévrovanie. Môžem vám potvrdiť , že ešte dlho som počas jazdy na to myslel a neprišiel som na to, kde súdruhovia spravili chybu...

Amasyu sme opustili za svitania a pokračovali na Kesap opäť na sever k moru. No a tu nás počasie už čakalo s dažďom. Prešvihli sme niekoľko ubytovaní na pobreží a už po tme sme našli kemp na útese neďaleko Degirmenagzi. Šéf kempu bol príjemný ako had v gacách a tak som reagoval po slovensky , seriem na jeho kemp. Tu sa však ukázala výhoda , keď máte ešte pri sebe niekoho kto si zachová chladnú hlavu. Zostali sme a vyspali sme sa vďaka Ferovi.

Nakoľko sme stále priebežne komunikovali s Ghazal v Iráne , nevedeli sme presný dátum, kedy bude všetko na čiare pripravené pre náš triumfálny príchod či prechod. Kalkulovali sme s možnosťou prejsť do Uzungola a cez D915 ruská cesta do Bayrburtu. Nakoniec nám od Ghazal  bolo avizované, že bude fajn ak o 7:00 8.9.2022 budeme na tureckej strane vybavení lebo potom je v Iráne piatok (weekend), následne  sviatok a ktovie kedy nás odbavia. Od tohto momentu sme vedeli, že máme 3 dni do Dogubjazitu a všetko sme tomuto cieľu podriadili. Cesta nám ubiehala bez komplikácií až na jednu bezbožnosť tureckých policajtov, dali nám pokutu 24€ každý! Prechádzali sme meraný úsek ako už niekoľkokrát. Stalo sa nám, že nás zastavili , ale po kontrole ŠPZ zaželali šťastnú cestu a nič neriešili. Tentokrát , však padla kosa na kameň. Títo dvaja poliši (asi buzeranti) vyšnurovaní ako z burdy , nás pozvali pod prístrešok a oznámili, že sme išli rýchlo. Ruku na srdce, tento úsek sme práve išli opatrne. Tak pokuta bola za rýchlosť 103 km/h, pričom tam umiestnené značky povoľovali 110 km/h. Plný odhodlania s pocitom pravdy na našej strane sme sa pustili do vyjednávania. Výsledok viete , ale prečo to tak bolo? Motorky majú v Turecku iné limity. My sme teda mali povolených 90 km/h a s toleranciou 10% 99km/h. Hovorím si to nebude problém 4km rýchlejších a bol. Dali nám protokoly a Fero to zaklincoval s tým, že si netreba lámať hlavu, veď  to nikdy nezaplatíme, pochválil som ho ako to vyriešil a spokojne sme pokračovali až do Dogubajazitu. V tomto meste hneď v susedstve s hotelom mali turecký hamam, geniálne riešenie na všetky boľačky a že ich bolo! Užili sme si to a sľúbili pre seba, že sa sem vrátime z Iránu. 

Mimochodom z okna hotela sme sa pozerali na Ararat a Malý Ararat. Skoro ráno s dostatočným predstihom vyrážame do krajiny ktorá je v mnohých ohľadoch atraktívna ? nebezpečná? nedosiahnuteľná? historická? priateľská? lacná? drahá? fanatická? aká vlastne? uvidíme a možno aj nie, veľa k tomu nechýbalo, ale o tom v nasledovnej časti. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE