Irán - legendy a skutočnosť

Rok 2022 mal byť definitívne vybavený čo sa týka zájazdov , tripov, adventures či ako sa to zvykne označovať. Bol som pripravený a mentálne spôsobilý užívať si druhý polrok v známom prostredí dopovanom krásnym letným počasím. Pre vysvetlenie, vo februári som bol spolu s kamarátom Ferom na 31 dňovom tripe v južnej Indii, štáte Kérala, ktorý sme šťastne absolvovali na Royal Enfieldoch Bullet 350 ccm ,motorkách-legendách, ktoré sme si požičali v Koči. O výlete snáď dám dáke krátke info neskôr. Následne , s cieľom udobriť si manželku sme boli v júni na leteckom výlete v Turecku a v požičanom aute sme precestovali cca 2 500km, samozrejme bez Fera aj keď chýbal 😊. Každoročný rituál pri odchode na trip má svoje zákonitosti v súvislosti s mojou drahou polovičkou. Prvý impuls sa s ohľadom na ťažkú realizáciu cieľa viac-menej akceptuje. Proces vybavovania dokladov je už iná káva a adekvátne tomu sa vyjadrenia manželky radikalizujú. No a samotné balenie a príprava moto je už červené súkno a narážky v zmysle „mala som si radšej zobrať Pištu Hufnágela“ , sú na dennom poriadku. V závere a s ohľadom na nezvrátiteľnosť môjho rozhodnutia sa reálny stav príjme s upozornením , nech dávam pozor a zdravý sa vrátim, čo aj robím.

Takže doma pohoda a na konci júla spokojnosť, ktorá už nemala byť rušená žiadnymi vonkajšími podnetmi. To ale nepoznáte Fera! V jeden augustový deň sa ozval, že počíta so mnou na cestu do Iránu, a že nech nie som sraľo a hotujem sa ! Čo som mal ja nešťastník robiť? Prisľúbil som mu , že ak postupne vyriešime víza, carnet de passage pre motorky a dám dokopy málo peňazí tak, som pripravený a hlavne odhodlaný na ďalší výlet z kategórie životných cieľov. Ako ubiehali dni Fero ma čoraz nástojčivejšie presviedčal až som sa stal „presvedčený“! Následne začalo koliečko administratívnych úkonov, ktoré veľmi dobre poznáte , ale pre nových čitateľov a bikerov v skratke uvediem:

Konzulát Viedeň  návšteva 2x , prvýkrát nám chýbalo potvrdenie rezervácie hotela na prvú noc v Iráne.
Víza sme dostali len elektronické ale papierovo potvrdené, chyméra o neplatnosti e-víz pri pozemnom crosse hraníc bola nesprávna a taktiež celková doba bola na 40 dní , nie ako sa všeobecne uvádzalo len 30 dní. 
Pri hľadaní riešenie na carnet sa nám podarilo nájsť web stránku irantourismcenter.com a plne sme sa spoľahli aj keď tam boli isté riziká spojené so zálohovou platbou a vôbec s istotou získania carnetu.
Kontaktnou osobou bola pracovníčka  Ghazal, ktorá nám ponúkla aj vybavenie víz , čo sme z pochopiteľných dôvodov zamietli.
Uvedené riziko sme niesli so sebou až do Dogubejazitu , posledného tureckého mesta pred prechodom Gurbullak border crossing – Bazargan.

29.8.2022 nastal deň „D“ a my sme vyrazili spolu so zdravotnými diagnózami, ktoré sme chtiac nechtiac museli pribaliť. Osobne som si niekoľkokrát položil otázku, či si príliš netrúfam, ale po minuloročnom sólo výlete do Iraqu som tieto pochybnosti vytlačil do okrajových oblastí hemisfér. Prvý deň sme dosiahli plánovaný cieľ a do Bačka Palanka sme dorazili v čas tak, aby naše stany na brehu Dunaja boli pripravené pred 19:00 hod.

Po výdatnej večeri a niekoľkých pivách sme zaľahli a zobudili sa až nadránom.

Vyrazili sme na cestu so želaním dosiahnuť Bulharsko a presnejšie Sofiu. Tu sme sa ubytovali v takom podivnom apartmáne bez toaletného papiera, uterákov a v areáli akejsi špedičnej firmy. Deň nato sme už nocovali v Turecku , čiernomorskom mestečku Kiykoy, kde sme si dopriali morské plody a samozrejme v očakávaní iránskeho prohibičného prostredia aj niekoľko pív. V tejto súvislosti a týmto tlakom sme denne zmenšovali zásoby alkoholu. Vďaka Karolovi z Dubodielu som mal vynikajúcu hruškovicu a Fero zase slivovičku z kopaníc.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE