Kaukaz trip 2018

24.deň (21.jún)

Na Gruzínsko Tureckú hranicu sme sa dostali pred 9 hodinou. Samotná hraničná kontrola bola rýchla na oboch stranách. Na Tureckej strane prerábali colnicu, púšťali striedavo pruhy a to nás zdržalo asi hodinu. Turecká colníčka nás ako motorku poslala dopredu, ale autá to neakceptovali a všetci nás predbiehali. Stretli sme Moldavčana na Harleyi ktorý žije vo Francúzsku, akurát bol na ceste domov. Východná časť Turecka je veľmi skalnatá a hornatá. Prvých 150 km prebiehalo popri rieke a prekonali sme niekoľko horských prechodov a tunelov. Cestu lemovali priehrady s azúrovo modrou vodou. Zastavili sme sa v meste Artvin kvôli zámene peňazí, celé mesto je postavene na prudkom kopci. Neuvedomili sme si, že je sobota a všetky banky boli zatvorené. Neostávalo nám nič iné, ako vybrať z bankomatu. Zastavili sme sa na kebab vedľa pumpy a zoznámili sme sa s milou čašníckou, ktorá sa volala Tuba(bežné turecké meno). Za mestom Erzurum sa cesta zlepšila a otvorila. Skaly ubudli a cesta nadobudla diaľničný charakter. Svižným tempom sme utekali pred búrkou. Počas toho ako sme lepili nálepku na stĺp zastavilo sa pri nás auto a niečo nám vysvetľovali, asi nás niekam pozývali. Nerozumeli sme nič, na ruštinu sa nechytali vôbec, anglicky par slovíčok, takže sme hrali activity. Zakotvili sme v malom kúpeľnom mestečku Birkapi kde boli iba domáci a kukali na nás ako na prízrak. Na recepcii sa nás pýtali, že ako sme sa sem dostali. Hotel mal bazén, ktorý bol oddelený pre mužov a ženy. Išiel som ho otestovať. Komunikácia bola na nule, preto mi všetko poukazovali. Mali jeden horúci bazén a jeden krytý vonkajší studený. Dnes 477,2 km.

25.deň (22.jún)

Po raňajkách sme sa vybrali smer Kapadokya. Váhali sme či si spraviť zachádzku 75 km k Nemrut Dagi, k vykopávke starého chrámu. Zo 75 km bolo nakoniec skoro 90. Posledných 15 km, pred cieľom začal brutálny stupák, ktorý koncil pred múzeom s reťazou. V cene 90 centov bol odvoz na vrchol minibusom. Ale bez váhania nás pustili na moto.

  Bolo to 5 km serpentín, stúpania a šotoliny. Na samotnom vrchole  Nemrut Dagi sa nachádza nezvyčajný monument zapísaný v zozname Unesco a dych berúci výhľad z úrovne nad oblakmi. Dal ho postaviť Antiochios I. kral Kommageny ako duchovné centrum pre svoj ľud. Nachádzajú sa tu sochy bohov a samotného kráľa, ktorý sa sám povýšil na ich úroveň. Kto by to nepoznal, sú to také veľké kamenné hlavy popadané v piesku. Turistov bolo malo, boli tu hlavne domáci. Dole v múzeu nebol nikto, iba my a chlapík ktorý hovoril po anglicky a robil tu iba 4 dni. Spravil nám prehliadku po múzeu a ponúkol čaj. Veľmi výhodne sme nakúpili suveníry a pokračovali v ceste. Po návrate na hlavnú cestu sme pokračovali smer Kayseri. Stmievalo sa a nevedeli sme nájsť hotel. Najskôr sme zablúdili na internát, potom sme dostali ponuku spať na zemi na benzínke , nakoniec sme prišli do mesta Darende a našli lacný hotel. Dnes 540,2 km.

26.deň (23.jún)

Vyrazili sme skoro ráno smer Göreme. Cesta ubiehala v pohode, dokonca ani nebolo tak veľmi teplo. Kapadokyu, ako sa táto oblasť pozostávajúca z niekoľkých skalných mestečiek nazýva sme našli celkom ľahko. Cele územie je zapísané v UNESCO. Rozhodli sme sa navštíviť Göreme, ktoré je najznámejšie. Veľkému davu turistov sme sa vyhli tak, že sme nešli do plateného Open air muzea ale také isté miestnosti vytesane do skaly sme si pozreli oproti cez parkovisko. Dali sme si obed. Keďže majiteľ reštaurácie mal aj kemp, vôbec sa mu nepáčilo, že nás Ruský motorkár, ktorého sme práve stretli volá ubytovať sa ku konkurencii. Bola to celkom vtipná situácia, pretože oni si navzájom nerozumeli, ale my obom áno. Zistili sme let balónom, ktorý je tu tak populárny stojí 120 eur na osobu takže tento zážitok sme vynechali. Turisti sa motali väčšinou okolo asfaltu. Cela oblasť mala množstvo šotolinových alebo pieskových ciest. Pár z nich sme vyskúšali. Nachádza sa tu Love valley, nazývané aj údolie penisov, so skalnými útvarmi v podobe penisov. Náhodou sme si vybrali horšiu ťažšiu cestu. Po návrate tou lepšou sme zistili, že je tam tabuľa so zákazom vjazdu. Večer sme sa poprechádzali centrom a nakúpili suveníry. Budík sme si dali  na pol 5 aby sme mohli pozorovať balóny.

27.deň (24.jún)

Hneď ráno sme si vyšliapali na kopec oproti kempu a zistili sme balóny štartujú všade okolo nás. Úplne náhodou sme si vybrali najlepšie miesto na pozorovanie a ako bonus tu nebol nikto okrem nás. O chvíľu nebo zaplavili desiatky farebných balónov. V ten deň sme mali pred sebou 700 km do Hieropolisu k známym Pamukkale. Po ceste sme prechádzali cez mesto Konye, kde sme videli obrovský udržiavaný park, ktorý mohol mať dĺžku asi 5 km.

 Mali tam reštauráciu z lietadla, stíhačku uprostred fontány. Neďaleko bolo vesmírne centrum. Videli sme zvláštnu dopravnú značku obmedzujúcu rýchlosť na 82. Museli sme však pokračovať ďalej. Pomalé posúvanie v kolóne nám spestrili policajti ktorý na nás mávali z auta. Chceli sa s nami fotiť z celej debaty sme pochopili že jeden sa volá Mehmet. Ďalším zážitkom bola policajná kontrola. Na 70ke sme prefrčali 95, hneď pod kopcom nás zastavili policajti. Vypýtali si doklady, pýtali sa odkiaľ sme a kam ideme. Diktovali údaje do vysielačky, zaželali nám šťastnú cestu. Borisa potľapkali po pleci a dodali že inač mimo mesta je 90ka pre motorky. Cestou sme zháňali sprej na mazanie reťaze. Hľadali sme na piatich rôznych benzinkách. Neuspeli sme. Na poslednej sa nám chlapík prihovoril po rusky tak sme prehodili par slov a dali si čaj. Zazreli sme servis motoriek chvíľku sme váhali či to nie je vrakovisko. Bohužiaľ chlapík mal posledný otvorený sprej, tak nám aspoň namazal reťaz a zaželal šťastnú cestu. Utekajúc pred búrkou sme dorazili do Pamukkale. Pri hľadaní kempingu sme narazili na malý hotel, plocha na stan sa používala ako parkovisko, tak sme si zobralo izbu. V noci bola búrka. Dnes 696,7 km.

28.deň (25.jún)

Noc bola celkom rušná strávená pri záchodovej mise, z neznámych dôvodov. Tipujeme to na jedlo. Súboj horný vs. spodný otvor vyhral vrch 3:2. V ranných hodinách sme sa vybrali pozrieť Pamukkale, čo sa ukázalo ako skvelý nápad nakoľko sme sa vyhli davu turistov. Prešli sme sa po vápencových kopcoch a pozri archeologický park Hierapolis. Keď sme sa vracali na ubytko začalo sem prúdiť neskutočné množstvo turistov, ktorí si robili fotky v trápnych pózach. Cestou do Selcuku (Efezu) nás opäť zastavili policajti. Boli príliš milí, nasilu sme sa museli umyť a občerstviť vodou. Podarilo sa kúpiť olej na reťaz v miestom skúter shope kombinovanom so záhradnou technikou. Od mesta Aydin vedie diaľnica, no nepochopili sme jej použitie. Na začiatku aj na konci boli elektrické mýtne brány ale žiadna tabuľka,  ktorá by označovala čo má motorkár spraviť. V Selcuku sme sa najprv zastavili pri Artemidinom chráme z ktorého ostal už len jeden stĺp, patrí medzi sedem divov sveta. Od uja ktorý predával suveníry sme dostali zatiaľ najbizarnejší typ na to, že čo znamená SK. Jeho typ bol, ž Soviet?  Ubytovali sme sa v kempe v Dereli, Poriadne sme sa okúpali v mori, na pláži takmer bez turistov, akurát tam fotili dvojitú svadbu. Nasledujúci deň nás čakala cesta do Istanbulu.

29.deň (26.jún)

Z kempu sa nám podarilo vypadnúť pred deviatou. Prvou zastávkou bol archeologicky park Efez. Vstupné bolo už také Európske, ale ráno bolo našťastie malo turistov. Celý park sme si prešli a videli sme aj slávnu Celsiovu knižnicu. Potom sme sa zastavili pri dome Panny Márie ale dnu išla len Niki. K tomuto miestu sa viaže zaujímavý príbeh. Ruiny domu našli vraj tak že ich vo svojej vidine opísala imobilná Nemka, ktorá nikdy neopustila ani región v ktorom žila. Naša cesta pokračovala smer Istanbul. Dostali sme sa na diaľnicu a nepodarilo sa nám pochopiť mýtny systém, tak sme to riešili ako voľakedy, prefrčali sme závoru za autom. Zmiatol nás rozpor medzi km do Istanbulu, ktoré uvádzali tabule a čo nám povedali dve nezávislé navigácie. Rozlúštili sme to až pred Istanbulom, kde sme zistili, že staré tabule nerátajú s mostom, ktorý vedie cez záliv. Snažili sme sa nájsť ubytko cez booking, ale bohužiaľ nastala delikátna situácia - booking sa ospravedlňuje, ale ľudia,  ktorí sú aktuálne v Turecku si môžu ubytovanie booknut iba v inej krajine. Našťastie sme dostali pomoc po telefóne z Albánska, ďakujeme Robo. Zotmelo sa nám, a tak sme nechceli vojsť do centra a hľadať nezabookovaný hotel. Odbočili sme z diaľnice a nasledovali maps.me a hľadali hotel. Miesto hotelu nás to zaviedlo do uzatvorenej obytnej zóny. Odchytili sme vrátnika a pýtali sa na hotel, posunkami. Dal nám telefóne číslo. Vysvetlili sme mu, že tadiaľto cesta nevedie. V tom sa zjavil poslíček Ali na skútri a začala jeho misia nájsť nám ubytovanie. Ochotne nás doviedol k luxusnému hotelu, Niki sa šla spýtať na cenu, ako sa dalo čakať niekoľko násobne presiahla náš plánovaný rozpočet. Vyjadrili sme zase posunkami Alimu, že toto nie je naša cenová kategória. Nepochopil, ale tiež mal pomoc na telefóne. Zavolal otcovi, ktorý vedel po anglicky. Porozprávali sme sa o tom, že hľadáme lacné ubytko. Ali dostal od otca nove inštrukcie a vyrazili sme. Onedlho sme sa zastavili pri malom hoteli. Opäť sme telefonovali s Aliho otcom, ktorý sa teraz pýtal koľko sme ochotní dať za noc, povedali sme 100 max 150 lir. Vošli sme dnu a spýtali som sa vrátnika koľko stojí izba, vraj 150. Super berieme. Ale Ali nepochopil a bral svoju misiu smrteľne vážne. Išiel s nami na recepciu a začal sa rozprávať s pani za pultíkom. Debata bola čoraz hlasnejšie a pani začala meniť farbu na bordovú. Nedalo nám to a Niki sa po anglicky spýtala, že o čo ide. Pani  vybehla, že ona na toto nemá čas a žiadnu izbu nám nedá a ukazovala na Aliho že crazy crazy. Vysvitlo, že Ali sa snažil cenu zjednať zo 150 na 100 lir až tak velmi, že sa pohádal s recepčnou. Tak sme Alimu pekne poďakovali a rozlúčili sme sa s nim. Pani sa ukľudnila, zaplatili sme štandardnú cenu za izbu a už na nás bola ako med, dokonca sme dostali extra uteráky. Treba ešte spomenúť parkovanie motorky. Zamestnanec hotelu nám ponúkol lukratívne miesto vo vnútri hotela ale nezmestili sme sa cez dvere, chlapec to nie a nie pochopiť. Tak sme použili slovo čo sme pochytili po Turecky že kücük (malý) a hneď to bolo jasné. Tak sme parkovali rovno pred vchodom do hotela, vedľa červeného koberčeku. Zaujímavosťou boli balkónové dvere na izbe ktoré viedli len tak do vzduchu a nie na balkón.

30.deň (27.jún)

Po raňajkách sme sa zaradili do zápchy smerujúcej do Istanbulu. Premávka bola naozaj hustá a neprehľadná.

  Asi po hodine sme prešli tunelom do Európy. Opäť sme chceli zaplatiť mýto ale nebolo kde. Po ďalšej hodine motania sa, trúbenia a znervózňovania sa sme boli v nie veľmi lukratívnej časti mesta, ale zato v cenovo dostupnom hosteli. Ubytovať nás nevedeli keďže bolo ešte skoro, tak sme si zložili veci, moto dali na parkovisko, teda skôr na depo autobusov a šli do mesta. Ako prvé sme uvideli Modru mešitu, potom Sofiu Hagiu. Obe sme si pozreli aj z vnútra. Dojem kazili hlavne lešenia, ktoré boli skoro všade, nakoľko prebiehajú intenzívne rekonštrukcie. Ochladili sme sa v podzemnej Bazilike Cisterna, kde natáčali film Inferno. Najviac sa nám páčil sultánov palác Topkapi. Potom sme si to zamierili do Grand bazáru a kúpili pár suvenírov. Unavení z celodenného túlania sme si na večer kúpili pivo a oddychovali na izbe.

31.deň (28.jún)

Ráno som sa prešiel štvrťou kde sme boli ubytovaní, ktorá sa podobala na Lunik 9 k platenému parkovisku kde stála motorka. Fakt, že motorka bola o tri metre ďalej než pôvodne mi hneď udrel do oka. Takáto situácia sa nestala prvý krát, preto som to nijako neriešil. Pri odomykaní zámku z predného kolesa som si všimol, že zámok je zaseknutý do predného blatníka ktorý je prasknutý. Tak som si tých troch čumiacich idiotov (2 autobusari a 1 strážnik) zavolal. Predpokladal som, že autobus sa nezmestil, preto najskôr oškreli zrkadlo, potom ho vykrútili a keď to nešlo, tak motorku za zvuku alarmu presunuli ďalej. Tak som im zmesou angličtiny a slovenčiny vynadal do všetkého čo ma aktuálne napadlo. Potom prišiel jeden, čo vedel po anglicky, tak ten si to zlizol najviac. Odrazu zmenili svoje výpovede z tvrdenia, že sa motorky ani nedotkli na to, že ju nežne preniesli a kludne ju môžem skontrolovať. Nabudený adrenalínom som bol pripravený vrhnúť sa do Istanbulskej premávky. Vyzdvihol som Niki pri ubytku a išli sme k hraniciam. Na konci diaľnice sme našli poštu ptt a asi desiaty krát sa pokúsili zistiť, či majú moto diaľnice zadarmo. Vraj nie a ak tu zaplatíme cca 12 eur tak sú všetky naše resty vybavené. Vstup do Bulharska bola celkom rýchlovka. Neplánovane nás zdržal dážď, ktorý sa spustil práve pod strieškou colnice. Tak sme čakali. Naše ďalšie km smerovali do dediny, kam siahajú korene mojej rodiny. Do dediny Pchelishte. Cestou sme mali jeden malý horský prechod. Na noc sme zakotvili v  kempe v dedine Idilevo. Dnes 580,7 km.

32.deň (29.jún)

Posledný deň bol full tranzitný deň za zmienku stoja extrémne dlhé kolóny na vstup zo Srbska do Bulharska. 2x sme zmokli. To proste musí byť to je tradícia dážď pri návrate . Dnes 1106,6km.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE