Gruzínsko, Gruzínsko a trocha z Turecka. August 2018.

Istanbul je psycho. Niekoľko prúdov v jednom smere. Všetko preplnené. Teplota nenormálna. Kolóna sa vlečie krokom. Našťastie mám dosť jak benzínu, tak vody vo vaku. Inak, tan vak, ten ma zachránil. Bez vaku by to bolo ťažké.

Jediná možnosť je kopírovať správanie borcov na skútroch. Majstrovsky sa predierajú pomedzi autá a to pri rýchlostiach, ako keby tam autá ani neboli. Snažím sa aj ja a ide to. Síce pomalšie, ale postupujem rýchlejšie ako kolóna. Hlavný problém je v tom, že mi nefunguje klaksón. Dosť dôležitá pomôcka v Turecku.

Čo sa mi však nezdá, navigácia ma vedie na nejaký tunel, kde jasne deklarujú, že motorkám je tam vjazd zakázaný. Ale asi navigácia vie čo robí.

Nevedela. Tesne pred tunelom som pochopil. Zastavujem a cúvam späť. A vraj som spravil dobre, vraj je za to mastná pokuta.

Lenže kadiaľ ďalej. Navigácia ma furt vedie do tunela. Idem na vlastnú päsť. A chaos. Totálny chaos na ceste. Autá odbočujú, kde sa odbočovať nesmie, zastavujú tam, kde sa nesmie, žiadne pravidlá. Výhoda je, že sú zvyknutý na motorky a berú na ne ohľad. Takže porušujem, čo sa dá porušiť a podarí sa mi dostať na nejaký most a tam už sa zas chytila navigácia.

Kdesi za Istanbulom to stáčam k moru. Mám dosť tej psychiatrie. Som totálne odrovnaný. Potrebujem pauzu. Samotný Istanbul mi vzal asi tri hodiny života. A to len čisto prejazd centrom. Doprava pred a po nie je o nič príjemnejšia.

Oddychujem v Marmarskom mori. Istanbul furt na dohľad, ale už za mnou. Mám toho dosť. Dva dni na diaľnici a teraz ten Istanbul. Kašlem na termíny. Chcel som Gruzínsko otočiť za dva týždne, týždeň presun a týždeň v GE. Ale kašlem na to. Pridám týždeň, ak treba, ale mám dosť naháňania kilometrov.

Oslovuje ma partia Kurdov. Nevedia ani anglicky, rusky, nič nemecky, nič, len turecky. Ale sranda je, že s jedným som jaksi pokecal. Rukami, nohami... Dali mi najesť, ponúkli čaj. Bolo fajn. V tom vytiahne noviny a v nich rozbalí čosi zelené. Popravde, videl som to naživo prvý krát: „Marihuana?“ Smeje sa a prikyvuje hlavou. A ja sa s nimi zrýchlene lúčim...

Ďalej na východ.

Som dva a pol dňa na ceste a viem, že dnes do Gruzínska nedôjdem. A ani zajtra. A mám plné zuby tej dopravy. Prehodnocujem trasu a volím ísť priamo na sever k Čiernemu moru a popri pobreží ďalej na východ. Bude to dlhšia cesta a pomalšia, ale chcem preč z tej dopravy. Takže za pomerne krátku chvíľu sa už kúpem v Čiernom mori.

Neskutočná pohoda. Ale fakt neskutočná pohoda. Neviem vyliezť z mora. Čľapocem sa v ňom jak malé decko v bazéne.

Cesta pomimo hlavné ťahy mi pripadá ako balzam na dušu.

Nikdy som sa nestotožňoval s tvrdením, že cesta je cieľ. Nikdy som nemal ten pocit. Ale konečne som bol v stupačkách, hoc na asfalte, a prdkal som si to po okrskách popri Čiernom mori. A teraz som ten pocit mal, že „cesta je cieľ“. Musel som byť teda riadne „seknutý“ z diaľnic a Istanbulu, že som to takto videl. Ale vydržalo mi to len dve hodiny. Potom som sa spamätal a už sa zas s tvrdením, že „cesta je cieľ“ nestotožňujem. Pre mňa je cieľ tam, kde idem a robiť to, čo tam robiť chcem. Momentálne jazdiť po Kavkaze.

S pomocou miestnych nachádzam kemp. Pamätal si asi ešte Osmanskú ríšu, ale teplá sprcha bola a bol som v tom kempe sám. A stan som si postavil pod prístreškom s výhľadom na more. A tie blesky nad morom v noci som si fakt užíval.

Následujúci deň je čisto len presun popri pobreží. Vzhľadom na vzdialenosť to išlo pomaly a spím v hoteli v mestečku ešte dosť ďaleko od GE hranice. A mením plán. Chcem ísť „cestu smrti“ D915 a to smerom zo severu na juh, ale vzhľadom na čas mi vychádza lepšie, aby som ju šiel opačne a budem v GE skôr. Každopádne, zas celý deň len presun a v noci beriem hotel v meste Bayburt. Ráno ma čaká „Cesta smrti“, konečne bude OFF.

Ešte čítam nový a aktuálny cestopis z GE. Gruzínske šotoliny, no to sa mám na čo tešiť. Ale borec nedal na 1200GS Omalo, nejaké veľké kamene, či čo. Otočil to. Tak to som zvedavý. Preto cestujem na endure. Aby som v teréne mal čo najmenej obmedzení. Ale šotoliny budú, Gruzínsko je ráj, utvrdzujem sa.

Cesta smrti D915

Celkom zaujímavé prostredie je tu. Savana, jemné kopce. Páči sa mi to. Iné, ako v našich krajoch, či na balkáne. Zaujímavé.

Nástup na D915 je pekný. Začínam si to užívať. Prechádzam cez dedinku a mám pocit, že som v 16. storočí. Ale dosť divne sa na mňa pozerali. Ako keby ma chceli zjesť. Našťastie motorka nezdochla, nespadol som a tak pokračujem v ústrety jednej z najhrôzostrašnejších ciest na svete, Cesty smrti.

Hej, vedel som, že borci ju prešli aj na cestných motorkách. Hej, dá sa. Záleží na pohodlí, aké chcem mať v teréne. Preto som na endure.

Samotná „Cesta smrti“ je pohodová, nenáročná, pekná s fajn výhľadmi, zjazdná aj na čopri či Škode 105L alebo podobných nenáročných vozidlách.

„Cesta smrti“ je bublina. Kto ju nazval ako jednu z najnebezpečnejších ciest na svete, asi dovtedy videl len diaľnice. Tá cesta je pekná, je fajn. Ale takýchto ciest som už prešiel neúrekom a nemusel som sa za nimi trepať 2500 km. Stačí zabehnúť na Ukrajinu, Rumunska, či južnejšie.

Ten prejazd neľutujem, ale kto má trochu prejdené vyššie spomenuté krajiny, D915 odporúčam len v prípade, že ju má po ceste niekam. Inak je D915, „Cesta smrti“, strata času.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE