Alpy, levandule, azúrové pobrežie a kopa srandy

Štvrtok - Menton - Montagnac-Montpezac 210 km

Doobeda sme strávili v Mentone na pláži, aj vďaka ochote majiteľky apartmánu, ktorá nám dovolila nechať si veci v izbe a vysťahovať sa až poobede. Takže úplný luxus, po kúpaní v mori pohodlná sprcha, balenie a odchod. Ubytko sa volalo Résidence Châteauneuf, keby niekto chcel zakotviť, odporúčame. Priestranný čistý apartmán, podzemná garáž v cene, no a zabalené zubné kefky na umývadle nás úplne dorazili:-).
Miro pri plánovaní trval na tom, že chce vidieť Monaco a Nice. Keď bol oblečený v motohandrách, a v tieni bolo 38 stupňov, tak už ani nechcel. Cez tieto mestá sme len prefrčali a tešili sa kedy budeme opäť mimo civilizácie, nejak nám ten ruch vadil. Cez Grasse cestou Route de Napoleon sme došli až do Castellane, a po nakúpení proviantu ďalej do cieľa, ktorým bola dedinka Montagnac-Montpezat, západne od jazera Lac de Sainte-Croix.  Cesta k nej vedie cez kaňon Verdon a potom cez tie povestné levanduľové polia a my sme mali to šťastie, že práve v júni kvitnú.
No a keď už aj Janči, známy svojím vlažným, až odmietavým prístupom ku všetkému romantickému, zosadol z motorky a prešiel päk krokov do poľa, potom je naozaj jasné, že tie levandule stoja za pohľad. 
Vtom pozerám na neho a pýtam sa: „Čo robíš preboha?“. „Fotím“, odvetil. No tak toto už je naozaj vážne, on NIKDY, opakujem NIKDY a NIČ nefotil. Až tu, nejaké pole.

Ubytovanie sme mali v bývalej garáži, ktorá majiteľ prerobil na apartmán a bolo tam super. Na samote, dookola len lúky a polia, večer domáce miestne vínko, ktoré nám majiteľ daroval ako prezent. Po druhej fľaške niektorí snívali o tom keby bol Eskimák a podelil sa aj s manželkou, ale bohužiaľ nebol.

Piatok - okolo Verdonu 130 km

Piatok bol prvý deň bez presunov, v pláne bolo len sa pomotať okolo Verdonu, okúpať sa, dať si dobý obed a pivko. Napriek všetkým zásadám sme zvolili kraťasy a tričká, nikomu sa nechcelo v tom teple navliekať komplet výbavu na seba. Ale to vieš, Murphyho zákony fungujú dokonale. Nič hrozné sa nestalo, len keď sme sa boli kúpať, tak Janči zaparkoval na štrku pri jazere a znalí vedia ako zradné je pohnúť sa a nespadnúť pri tom...odvtedy si dáva pozor. Ja som najprv nechápal ako môže v nulovej rýchlosti položiť motorku, ale o 20 minút keď som zabrzdil prednou tiež na štrku, som pochopil:-)
Inak deň prebehol v pohode, Verdon sa určite oplatí videť, písať na tomto fóre čokoľvek viac je asi zbytočné.
Vedeli sme že večer nebude mať chybu, v kalendári totiž svietilo meno Ján.
A to Miro, nakoľko je nielen športový, ale aj kultúrny referent, nikdy neprehliadne:-). Od rána to pripomínal, chystal sa gratulovať a Janči samozrejme pochopil. Od pádu mal nejaký nehybný členok, tak si sadol v mestečku na pivko a odovzdal nám svoju kreditku. PIN nám prezradiť nemusel, okrem jeho manželky ho všetci vedia naspamäť.
Poznáte to, s cudzou kreditkou padajú zábrany, na večeru boli hovädzie steaky a výberové francúzske vína, nešetrilo sa na kvalite ale ani na kvantite. Martinovi sme konečne dali voľnú ruku pri výbere a on nezaváhal:-). Ani si nepamätáme, čo všetko sme pojedli a popili. V každom prípade, meniny sa vydarili.
Podľa posledných informácií sa už Jančimu podarilo časť dlhu z kreditky aj splatiť:-).

Sobota - Montagnac-Montpezat - San Lorenzo (Borgo san Dalmazzo) 240 km

Dnes je prvý deň návratu, opantal nás smútok a vyrazili sme z kraja levandúľ smer VERONA, odkiaľ sme sa mali opäť vlakom dostať domov. Cestu sme mali rozdelenú na dva dni, s tým, že ubytovanie sme už nemali zabezpečené. Plán bol proste ísť a večer niečo nájsť. Išli sme smerom na Barcelonette a odtiaľ na hranice, volá sa to Colle della Maddalena. Opäť nádherná cesta cez Národný park Mercantour a opäť, ako aj všetky dni predtým, celý deň modrá obloha. Na počasie sme mali fakt šťastie, ani jeden krát sme nezmokli. Z veľkej väčšiny horských priechodov sme mali výhľad na kilometre ďaleko, snáď len dva tri krát bola hmla, inak úplne jasno.
Tentokrát idylku pokazil Tomáš, ktorý sa tiež kochal a pri stúpaní na Col d'Allos sa mu podarilo motorku zapichnúť do svahu vedľa cesty.
Kto to tam pozná, vie, že keby sa mu to stalo v inej zákrute, asi by musel hodne šlapať aby sa dostal naspäť hore:-). Motorka to prežila, plasty sme zdrôtovali, Miro nadľudskou silou ohol radičku naspäť do použiteľnej polohy a mohli sme ísť ďalej.
Okolo piatej sme toho mali už dosť, v mestečku Borgo San Dalmazzo sme dali pizzu a našli cez Booking najbližšie ubytovanie. Večer len dve pivá na terase a spali sme ako zabití.

Nedeľa, Pondelok - San Lorenzo - Verona - Viedeň - DOMOV 670 km

Fakt koniec? Asi áno, bohužiaľ. Mali sme v pláne celý deň jazdy, cestou nejaký dobrý obed, večer stihnúť odchod vlaku a už len cesta domov. Vyzerá to jednoducho, ale nebolo to nakoniec také ľahké.
Po prvé, opať bola nedeĺa a opäť sme boli v Taliansku. Čiže hladomor. Po ceste sa nám fakt nedarilo nájsť jedinú reštiku, kde by sme dali aspoň obligátne tyčinky.
Srdce mi zaplesalo keď v diaľke vidím tabuľu McDonalds. Brzdím, zoskakujem z motorky, sliny mi tečú z prilby ako Pavlovovým psom keď zazvoní zvonec...ale tešil som sa zbytočne. Janči, ako veľký odporca všetkého čo pochádza spoza veľkej mláky, vydal zákaz jesť v tomto zariadení. Zosmutneli sme a niektorí z nás sa vypýtali aspoň na WC. Teraz to už môžem prezradiť, Janči prepáč, ale ja som si tajne dal jeden malý hamburger. A nechcem donášať, ale nebol som sám. Sľubujem, že už to viac krát neurobím. 
Oddýchli sme pár minút, pofajčili cigárko a vydali sa ďalej za jedlom. Ale už sme to nenechali na náhodu, za ťažké roamingové peniaze sme stiahli nejakú mobilnú aplikáciu ktorá vie o jedle viac ako my, nastavili filtre a vyšlo nám že o 10 minút sme v super reštaurácii s grilovanými špecialitami. Samozrejme prvý filter bol "otváracie hodiny", na to sme si dali bacha.
Lenže obsluhujúci čašník sa na našu mobilnú aplikáciu akurát tak, veď vieš čo. Oznámil nám že zatvára, vraj je siesta a ide si domov pospať. Miro argumentoval, prosil, Martin sa tváril drsne, ale všetko márne. A to už sme boli na parkovisku vyzutí, niektorí len v trenkách a natešení, že dáme jedlo, pivko a hodinku-dve oddych.
Zašli sme za ním ešte raz a výsledkom bol kompromis. Doniesol nám osem pív a nechal nás na terase.
Tak zas sme hlad presvedčili, že nie on, ale smäd je dôležitý. Mali sme dosť času, tak sme si ľahli na terasu a dve hodinky zdriemli. A potom, stále hladní, ale aspoň oddýchnutí, sme sa vydali smerom na Lago di Garda, kde už variť musia, no nie?
Za prvé, večer už siesta nebude a za druhé, je to turistická destinácia, tak snáď...
Na veľké jazero sme dorazili niekedy po siedmej, odstavili motorky a prvé čo sme urobili bola kontrola najbližšej reštaurácie. Super, mali jedlo! Ale niektorým sa tam nepáčilo, vraj samé hamburgery, hranolky a podobné rýchle občerstvenie. Vraj, nájdeme aj niečo lepšie.
Tak sme sa prešli, pred reštikou, ktorú sme si vyhliadli, bol asi 20 metrový rad hostí. Čakali kým sa uvoľní stôl.  Tak zas ďalej. Medzitým sme sa okúpali, nech si to jazero môžeme odfajknúť ako navštívené. Janči nechápal prečo sa tak dlho vyzliekame, keď sme potom vo vode len päť sekúnd. Miro mu to vysvetli: "Máme to napísané na tričku, tak preto, inak by som sa taký hladný na nejaké Lago vy....".

Po kúpaní nás čakalo neuveriteľné šťastie. Krásna talianska pizzeria, skoro prázdna. Vyvesený jedálny lístok veštil kulinárske hody. Tak konečne. Pohodlne sme sa usadili a počkali na čašníka. Ten nám oznámil, že bez rezervácie vopred nás neobslúži. Chvalabohu že nerozumel čo sme mu odpovedali. Aj keď, myslím že pochopil aj z neverbálnej komunikácie.
Neostávalo nám nič iné ako vrátiť sa do bistra, ktoré sme odmietli na začiatku. Boli sme zúfalí, ale tešili sme sa, že dáme aspoň hamburger a hranolky. Usadili sme sa, čašník nechodil, pochopili sme. Samoobsluha. Tak sem si zašli objednať a už nás ani neprekvapilo, keď sme sa dozvedeli že kuchár práve odišiel. Vraj siesta:-).
Dodnes netuším, kedy vlastne majú Taliani tú siestu. Podľa mňa, Ona nemá pevný čas, Ona proste chodí všade s nami.
Dali sme obligátne pivko, prečkali náš prvý dážď a vybrali sme sa do Verony na vlak. Dorazili sme večer, hodinu pred plánovaným začiatkom nakládky motoriek. Nakladacia rampa v tme, nikde nikto. Pýtame sa chlapíka v reflexnej veste kde máme ísť. Odpovedal taliansko-rusky, že FINITO. Motorky sú vraj naložené, vlak je preč. "Ako preč, kde preč? Kto to tu organizuje???" Že vraj ON. A že finito. Ukazujeme lístky, ťukáme na hodinky, ale on stále že finito a máme ísť preč. Držali sme Jančiho aby ho nazabil, nepotrebujeme skončiť v talianskej base. Veď keď nedajú jesť turistom, tak väzňom už určite nie. Skrátim to. Išli sme na to diplomaticky, našli zodpovednejšieho pracovníka talianskych železníc a nakoniec sme hladní, unavení, ale šťastní sedeli na peróne:-). Že sme si motorky museli zgurtňovať sami a svietiť si pri tom mobilom sme pripísali na vrub rozdielnemu prístupu k povinnostiam u germánskych a románskych národov. Vo Viedni Vám to nedovolia ani keby ste chceli.
Že staničná reštaurácia je zatvorená sme brali akosi automaticky. Automat na bagety, čo zhltol mince a napísal že ďakuje, sme už ani nekomentovali. Obsluhujúci vo vlaku nám predal po jednej plechovke piva a oznámil že to boli posledné čo vo vlaku má. Ešte nás stihol potešiť, že máme v kupé už jedného cestujúceho a už bolo aj po komforte cestovania. Nakukli sme, v tme nebolo vidno nič, len biele zuby. Aspoň že nechrápal.
Ráno sme ho vyspovedali, študent z Nigérie, školu má vo Viedni. Blysli sme sa vedomosťami, jasné, Nigéria. Poznáme toho futbalistu čo mu tiahlo na 50 a po každom góle krásne tancoval pri rohovej zastávke. Aha, to je vraj Roger Milla z Kamerunu. No, a my sa urážame keď si nejaký Američania pletú Slovensko so Slovinskom, však. Už sa nebudeme.
Z Viedne nás čakala už len povinná jazda domov, sprcha, potešenie manželiek a drsný návrat do bežného života.

Štatistika a nejaké tipy

Aj keď cesta bola naplánovovaná fakt podrobne, nejaké presné štatistiky nečakaj. Po naštartovaní motoriek sme prestali sledovať čas aj kilometre.
Ale čosi sme si predsa len zaznamenali. Takže:
Výlet trval 11 dní, prešli sme odhadom 3000 km na motorkách a asi 1200 km vlakom. Podrobná cesta je v mape, kto chce, pozrie a zistí. GPX súbory sú tiež k dispozícii, ak by niekto chcel.

Ubytovanie sme mali od 16 po 33 Eur za osobu a noc. Dalo by sa aj menej, ale keď ste piati, nedá sa vždy nájsť ideálna ponuka. Zajednávali sme vopred cez Booking, okrem Mentonu vždy s možnosťou storna do posledného dňa.
Viem, viem, nie je to dobrodružstvo keď na mototripe spíš v posteli ako nejaký snob. Nad motorkárovou kotrbou má byť len obloha, alebo v krajnom prípade plachta stanu. Ale to vieš, nemáme už dvadsať, snáď nám motorkársky boh tento rozmar odpustí:-)
Ceny benzínu si nepamätám, veď načo, keď treba tankovať, na výber aj tak nemáš a cisternu ťahať za motorkou je blbosť.
Vlak sme zajednávali asi 2 mesiace vopred cez tickets.oebb.at. Oplatí sa tam vytvoriť konto, lístky máš potom online na svojom účte, keby niečo. Je to na prvýkrát trošku komplikované, ale dá sa. Totiž, zvlášť objednávaš motorky a zvlášť potom lehátka. Motorka stojí rovnako aj do Feldkirchu aj z Verony, 53 Eur. Lehátko do Feldkirchu je za 49 a z Verony za 59 Eur. Nie je problém ani neexistujúca motorka (Jančiho prípad, kedy sme lístok kupovali skôr ako motorku), zadaj vymyslenú ŠPZ a potom pri nakládke to vysvetlíš.
Náklady na cestu sú naozaj individuálne. Platené úseky asi ani neboli, diaľnice sme nevyužívali, náklady na benzín si vie každý približne spočítať. Vo vlaku je na výber za rôzne ceny sedadlo/lehátko/lôžko a výber jedla a ubytovania závisí od náročnosti cestovateľa. Dá sa lacno aj draho. My sme volili asi ten zlatý stred.
Najkrajší úsek je ťažko vybrať, ale pre mňa z prejdených passov asi St. Bernard, údolia v národnom parku Mercantour, tiež cesta popri Cormet de Roselend. Výborné jazdenie je prejazd z Francúzska do Talianska cez Colle della Maddalena. Úchvatné sú spomínané úseky cez červené skaly (cez Daluis a Rigaud). No a samozrejme Verdon.
Fotil som na mobil, jednak z pohodlnosti a jednak kvôli tomu že môj foťák nevie zaznamenať GPS súradníce. Mobil áno. Kvalita síce horšia, ale fotky sa takto lepšie triedia.

Záver

Napriek náročnej pôstej nedeli, občasným drobným zádrhelom a malým pádom to bol parádny výlet.
Každých pár kilometrov nám padla sánka nad nádhernými scenériami, prešli sme nespočetné množstvo horských ciest, videli sme Mont Blanc v počasí bez jediného mráčku, kúpali sa v mori a popíjali pivko na azúrovom pobreží.
Vychutnávali sme si cigárko a grilovali steaky uprostred rozkvitnutých levanduľových polí, ochutnávali  miestne vína, večerali na parkoviskách.
A to všetko v kľude, pohode, bez stresov. Nikam sme sa neponáhľali, neriešili či prídeme poobede alebo neskoro večer alebo či vôbec prísť niekam stihneme.
Boli sme partia tolálne odlišných jazdcov, od začiatočníkov, cez bežný priemer, až po vyjazdených skúsených matadorov. Vekovo to takisto bolo pestré. Od mladíka, ktorému tečie mlieko po brade, až po tých, ktorým už v Sociálnej poisťovni namiesto druhého piliera poradia, nech si mince odkladajú radšej pre Chárona:-). Napriek tomu nikto nikoho nenaháňal, nikto nestresoval, každý bol schopný sa prispôsobiť a v kľude si vychutnať dovolenku.

Nedajú sa opísať všetky zážitky, niektoré som musel vynechať, niektoré sa ja pozabúdali a niektoré som určite poplietol.
Isté je, že pre nás to bol TOP výlet, ktorý sa bude ťažko prekonávať....ale uvidíme čo tento rok prinesú Dolomity.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE