Alpy, levandule, azúrové pobrežie a kopa srandy

Piatok - odchod na vlak do Feldkirchu - 240 km

Keďže sa všetci (bohužiaľ) živíme prácou, maximálne nám vyhovovalo zvoliť na tranzit nočný autovlak a ušetriť tak dva pracovné dni. Vlak išiel v piatok z Viedne do Feldkirchu, odchod z domova sme zvolili o štvrtej poobede a s Martinom sme sa mali stretnúť u kamaráta Jula v Bratislave, ktorému týmto ďakujeme za fantastickú večeru. Oceňujeme o to viac, že všetky baby mal mimo domova a varil naozaj sám.
Čitatelia Jančiho nepoznajú, my však áno, takže v dohodnutú hodinu samozrejme nikto nestresoval s naštartovanou motorkou. Janči v kľude dorazil o trištvrte na päť s úsmevom na perách a otázkou kde sa ponáhľame. Všimol si totiž Mira ako nenápadne pozerá na hodinky. Miro nikdy nikam nemešká. Len keď je s nami:-). Sorry Miro, polepšíme sa.
Janči trval na tom aby sme mu naliali frťana, lebo on vie že vo Francúzsku je pol promile povolené. Nedal si povedať že R1 ešte nie je vo Francúzsku, ale hádaj sa so 110 kilami živej váhy v najlepšej kondícii. Takže vypil a mohli sme štartovať. Inak, táto pohoda mu vydržala počas celého výletu. Každé ráno sa mu zdalo, že máme v pláne nejak málo kilometrov a každý večer krútil hlavou ako je to možné že sme to išli tak dlho. Nuž, 300 kilometrov v Alpách nie je 300 kilometrov autom po ďiaľnici.

Večera u Jula nemala chybu, cesta do Viedne prebehla v pohode, autovlak sme po chvíľke našli, motorky naložené bez problémov. Len škoda tých obitých prilieb keď sme motorky tlačili asi cez tri vozne na miesto. Kupé vo vlaku je pre 6 ľudí, boli sme piati, na voľnom lehátku sme zložili veci a po pár plechovkách nejakého rakúskeho sajrajtu ktoré nazývali pivom, sme spali až do Feldkirchu. Každý motorkár asi tento spôsob prepravy nemusí, ale pre nás bol autovlak výborná voľba. Cestou naspäť pri odchode z Verony sme si to už nemysleli, ale o tom neskôr.

Sobota - Feldkirch - Fiesso 290 km

Ráno opäť všetko prebehlo hladko, okolo deviatej boli motorky vyložené  a mohli sme vyraziť.
Prešli sme nudnú časť cez Vaduz a Chur a blížili sme sa k Andermattu kde to začalo  byť zaujímavé. Konečne prvé passy!! FurkaPass bol super, pod Grimselom sme dali pivko a poviem Vám, toľko červených Ferari pokope nenájdete ani pred naším parlamentom.  No, tam možno áno, ale pred Švajčiarskym určite nie. Nasledoval Sustenpass a potom znovu Andermatt a cez St Gotthard do mestečka Fiesso. Garmin povedal že sme na mieste, hotel samozrejme nikde, tak hovoríme "Miro, zober Tomáša a skúste to nájsť". S Jančim a Martinom sme dali povinnú cigaretku a čakali. Po polhodine nám bolo divné, že chalani nevolajú tak sme ich prezvonili kde je problém. Miro zdvihol, hovorí: "Aký problém, všetko v pohode, celkom dobré pivo majú". No nezabite ho, čakali sme tam ako idioti a on si robí ochutnávku miestnych pív. Sadli sme na kone, našli hotel a do noci sme už ochutnávali spolu. Spali sme v hoteli Ristorante Baldi, ktorý bol síce najhorší z celého výletu, ale zase najdrahší:-). Nuž, Švajčiarsko.
Za mňa hovorím že sa oplatí prejsť všetky spomínané passy, každý je iný, ale všetky sú zaujímavé. Niektoré z hľadiska samotnej jazdy a niektoré zas ohúria okolitou krajinou. Švajčiarsko mal byť pôvodne len čistý tranzit, ale kamarát KIKO, ostrieľaný cestovateľ poradil, že by bola škoda ich nedať, keď sme už tam. Ďakujeme Kiko. A ešte, z mesta Chur sme išli cestou č.13, z ktorej sme sa napojili na bočnú cestičku (cez Versam) a na 19ku sme sa napojili zas až v meste Ilanz. Pekná cesta, odporúčam.

Nedeľa - Fiesso - Chamonix 410 km

Ráno sme zmaturovali pri automate na pumpe, strhlo nám kopu peňazí, chvíľu sme špekulovali či nám rozdiel niekedy vrátia a ak nie, čo budeme robiť. Ktorí zažili, vedia. Totiž, automat Vám strhne peniaze predtým ako tankujete a až neskôr Vám rozdiel príde na účet. Nakoniec prišli aj nám, takže tí Švajčiari asi budú bohatí z niečoho iného, nie z okrádania tankujúcich turistov. Škoda, chvíľu sme boli v eufórii že sme odhalili tajomstvo ich úspechu.
Nuffenen pass je pomerne nehostinné miesto, všade skaly a na vrchu sneh. Hore boli 3 stupne Celziové a my čo nemáme vyhrievané rukoväte sme trošku mrzli. Ja som si v duchu nadával že som si ich chcel dať dorobiť, ale nestihol. Upokojil ma Janči, že aj tak to nie je žiadna výhra, ani to vraj necítil. Keby vedel že celé vyhrievanie je len marketingový ťah, tak si vezme poriadne rukavice, nie tie letné dierkované. Hovorím mu: "Janči, ale intenzita vyhrievania sa dá nastaviť, ukáž kde sa ti to zapína". "Zapína??" Pozrel na mňa a ja som vedel, kde je problém:-).
Cestou do Martigny sme vedľa cesty našli super krčmičku "Restaurant Rothis Western City". Sadli sme že sa trošku zohrejeme a plynulou angličtinou sme si vypýtali čo kto chcel, kávu, grog a colu. Čašník spozoroval jemnú odchýlku od Oxfordského prízvuku a hovorí: "Chlapi, hádam môžeme aj po Slovensky":-). Nuž, angličtinu ešte asi dopilujeme.
V mestečku Sion som mal naplánované trošku kultúry, chcel som si pozrieť Château de Tourbillon a Valère Basilica. Chalani súhlasili až keď som prisahal že po tých 300 schodoch bude určite nejaký stánok s občerstvením. Našťastie hneď na malom námestíčku pod obomi pamiatkami jeden malý stánok naozaj bol a tak malé pivko padlo vhod. Tourbillon sme vzdali, ale vybehli sme aspoň na Valère Basilica, pozreli si mesto z vtáčej perspektívy a keď sme úplne hore zbadali vináreň, konečne sa svojej úlohy ujal aj Martin. Zavelil: "Sadnúť" a už aj diskutoval s čašníkom ktoré z miestnych vín by bolo vhodné ochutnať.  No povedzte mu že nie.
Cieľ cesty bol dnes v Chamonix, ale Martin navrhol využiť čas a dať si neplánovaný prejazd cez St Bernard. 
Bol to výborný nápad, pre mňa jeden z najkrajších úsekov výletu. Krásne tiahle zákruty, výborný asfalt, premávka nulová. Cestou hore nás dobehla partia asi dvadsiatich motorkárov a ten hluk stál za to. V Taliansku sme si v mestečku Etroubles chceli dať pravú taliansku pizzu, bohužiaľ, ani po hodine hľadania sme nenašli jedinú reštiku kde by v nedeľu varili. Malo nám to byť výstrahou. O týždeň, keď sme hladní blúdili Talianskom, nám došlo že to nebola náhoda. Takže sme dali malé pivo a tyčinky a hlad na chvíľu ustúpil.
Naspäť do Martigny znovu motorkársky orgazmus cez St Bernard a potom už priamo do Chamonix.
Tentokrát Gamin trafil, zhodili sme veci a Tomáš vydal pokyn namazať reťaze.
Martin má kardan, tak zatiaľ ponalieval.
Kričím na Jančiho "Áno Janči, namazať, ale reťaz!!!".
"Aha", pochopil Janči a neochotne nechal nalievanie na Martina.
Večer sme trošku posedeli a ochutnali miestne vínko. Ponúkli nám na výber tri druhy, zobrali sme si všetky tri flašky rovnaké. Keďže Martin, ako znalec vína, bol ešte v sprche, tak sme vybrali podľa našich kritérií. Jasné, cena:-).

Večer po tých fľaškách nás napadlo vyskúšať alkoholtestery a porovnať výsledky. Tak sme ešte posedeli na izbe a dorazili domáce zásoby ovocia. Samozejme že sme do Francúzska nevliekli plné igelitky sliviek, veď by sa pokazili. Doma sme ich spracovali aby boli vhodné na konzumáciu. Po každom poháriku sme si fúkli a potvrdilo sa čo sme všetci tušili.
Janči rýchlejšie spaľuje ako pije. Šťastný to človek:-).

Pondelok - Chamonix - Tignes 210 km

Dnes je v pláne dôjsť do Tignes. Je to nejakých 200 km, takže doobeda sme si vyšli lanovkou na Aiguille du Midi, odkiaľ je v dobrom počasí výhľad na Mont Blanc. Počasie je bezchybné, kocháme sa tam asi dve hodiny, chodíme z terasy na terasu a užívame si ten nádherný výhľad. Popíjame pivko, dáme cigarku, a keď nám dôjde že je prvý pracovný deň, chutí nám ešte viac. Polievka za 8 Eur tiež celkom ujde.
Zrazu vidíme šialencov navlečených v nejakých čudných oblekoch, vyzerajú ako netopiere a skáču strmhlav dole. Vám poviem, je to zážitok ich sledovať. Chvíľu sme sa rozhodovali, ale nakoniec sme zišli lanovkou. Nie že by sme sa báli vyskúšať ten netopierí oblek, ale mali sme spiatočný lístok, tak škoda ho nechať prepadnúť:-). 
Na medzistanici sme si ešte užili hodinku slniečka a potom už len cesta dole, sadnúť na motorky a frčali sme cez Colombiere, Aravis, Saisies a užívali si zákruty.
Krásny kraj, trošku mi pripomína Škótsko, neviem prečo, keď som tam nikdy nebol. Pred Tignes ešte zastávka v „reštaurácii“ Intermarché Super, nakúpili sme za dve škatule jedla a na parkovisku sme si dali fakt luxusnú večeru.
Tignes trošku pripomínalo mesto duchov, opustené lanovky, nikde nikto, len kľúče od izby prilepené v obálke na dverách. V noci bola kosa ako v Rusku, domáce ovocie sa už minulo pri ciachovaní alkoholtesterov, tak sme si nemohli pomôcť a spali oblečení.

Utorok - Tignes - Jausiers 290 km

Ráno Janči pripravil špagety s kečupom a mohli sme vyraziť opäť klopiť zákruty, po poradí: Col de l'Iseran, Col du Télégraphe, Col du Galibier, Col du Lautaret, Col d'Izoard, Col de Vars.
Kopce boli plné cyklistov, niektorí evidentne už v dôchodkovom veku, ale šlapali statočne. Klobúk dolu. Keď vyšlapali na vrchol, Janči im chcel ponúknuť cigárko, ale tvárili sa odmietavo. Neviem prečo.
Pred Col d'Izoard sme sa nejak stratili, chalani zle odbočili a ja som ostal s Martinom. Martin, čo sa ovládania mašiny týka, je o dva levely ďalej ako zbytok partie, tak si to išiel konečne užiť. Chcel som to využiť a zachytiť na kameru jeho bravúrnu naháňačku s dvomi GSákmi. Išli všetci fakt excelentne, Martin svoju nabrúsenú BMW ovláda tak, ako asi my nebudeme ani za 100 rokov. Stíhal som kamerovať len útržky z diaľky, keď bola za zákrutou dlhšia rovinka. Tešil som sa, že aspoň niečo mám zachytené a doma si to budeme môcť pozrieť. Nuž, ale poučenie do budúcna, keď chceš doma pozerať záznam z jazdy, buď si istý, že si kameru naozaj zapol.
Sorry Martin:-)
Večer sme zakotvili v Jausiers, ubytko v mezonetovom apartmáne Chateau des Magnans, dole bazén, vírivka a sauny, čapovali Heineken, no idylka. Cena pre 5 ľudí 80 Eur za noc. Presný opak švajčiarskeho hotelíka, tento bol pre zmenu najlepší a najlacnejší. Za kuchára sa prihlásil opäť Janči, a keďže špagety boli ráno, vedeli sme čo nás čaká. Samozrejme praženica. Tým bol jeho repertoár vyčerpaný, lebo na bryndzové halušky si kotlík nevzal.

Streda - Jausiers - Col de la Bonette - Menton 310 km

Dnes bude ťažký deň, k moru to bolo asi 260 km a predtým sme sa ešte rozhodli vybehnúť na Col de la Bonette, čo je tiež nejakých 50 km.

Bohužiaľ ten okruh okolo kopca práve asfaltovali, takže až na vrchol niekedy nabudúce. Ale aj tak sme si to užili. Chápete ten paradox, u nás je problém zalepiť diery na ceste prvej triedy a Francúzi si kľudne asfaltujú cestu ktorá nikam nevedie.
Národný park Mercantour je krásny, oplatí sa tadiaľ aspoň raz v živote prejsť. A následný prechod od Guillaumes cestou D2202 do Entrevaux a potom z Touet-Sur-Var cestou D28 do Beuil je proste bomba. Skaly lemujúce cestu majú červenú farbu, vytesané sú v nich tunely, dole tečie rieka, nádherná scenéria. Trochu nám idylku pokazil pohľad na ležiacu motorku v jednej zákrute, ale keď sme zistili že Janči je celý, odľahlo nám. Na otázku "čo si robil?", na nás pozrel a pokojným výrazom odvetil: „Som sa kochal... :-)“. 
Pôvodná trasa mala ísť z Guillaumes do Beuil priamo, ale táto obchádzka stála naozaj za to. Opäť Martinov tip.

Medzitým volali z apartmánu, kde sme mali o piatej byť, že kde sme. Lámanou angličtinou som tete vysvetlil že asi 5 hodín sme v sklze. Bola zlatá, do mailu hodila inštrukcie ako sa dopracujeme ku kľúčom a popriala šťastnú cestu.
Posledný úsek bol už trošku aj utrpením, cez Col-de-Saint Martin ešte v pohode, ale Col de Turini a následné serpentíny dolu do Mentonu boli nekonečné. Na vrchole Turini sme sa ešte zastavili najesť a doplniť tekutiny, takže dole sme už išli prevažne potme. Inak, podľa milióna fotiek v krčme na vrchole nám došlo, že sa jedná o trasu, ktorou sa jazdí Rallye Monte Carlo.
Do Mentonu sme dorazili asi o desiatej večer. Apartmán sme našli, kľúče tiež, motorky sme zaparkovali v garáži a vyrazili do víru nočného prímorského života. Miro mal na starosti kasu, zobral nejaké Eurá a ako králi sme sa posadili na terasu s výhľadom na mesiacom osvetlené morské vlny.
Prvé pivo v nás zasyčalo asi za tri sekundy, ale optimizmus nás prešiel keď sme zistili, že za tých 50 Eur čo Miro zobral si proste druhé pivo už nedáme. Vrátiť sa nám nechcelo, tak sme len smutne sedeli a čakali kto čo vymyslí.
Nikto to nepovedal nahlas, ale na betón viem, že všetci mysleli na to isté, „Miro, keď si nevzal peniaze, teraz to vybav...“. A Miro, vidiac akí sme zdrvení, vstal a išiel. Chvíľu diskutoval s čašníkom a o päť minút boli na stole štyri krásne chladené veľké pivečká. Oceniť tento výkon vie len ten, kto pozná Mirove jazykové znalosti a tiež ochotu Francúzov komunikovať inak ako rodnou rečou. Myslím že som to nespomínal, ale Mirova fukcia na cestách je vždy aj "tlmočník/prekladateľ". Neviem ako to robí, ale z každého svetového jazyka pozná práve toľko slovíčok a fráz, že vybaví čokoľvek.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE