Alpy, levandule, azúrové pobrežie a kopa srandy
Text: miNo73 | Zveřejněno: 19.1.2017 | Zobrazeno: 36 451x
Je zima, vonku leje, čítam si cestopisy na webe a hovorím si, prečo nie? Čo mi bráni napísať pár riadkov z nášho výletu? Jednak ako splátku tým, ktorí boli inšpiráciou pre nás pri plánovaní a jednak preto, aby sme si aj po čase pamätali kde sme vlastne boli. A aj keď sme neprešli nič nové, možno Ti prídu vhod naše skúsenosti s autovlakom, alebo sa inšpiruješ pekným kúskom trasy ktorú si ešte nešiel. Alebo sa niekto, ako my, rozhodne pre kúpu motorky. Boli sme vo Francúzsku, hlavným cieľom bolo prejsť Route des Grandes Alpes (RDGA), popri tom sme prešli veľa iných krásnych ciest. No kým začnem o Alpách, asi by bolo vhodné povedať ako to celé začalo. Aspoň v skratke. Ak to nechceš vedieť, nevadí, túto kapitolu kľudne preskoč.
Kapitoly článku
AKO TO CELÉ ZAČALO
No ako? Ako každý dobrý nápad, na pive, u nás v miestnej krčme. Miro, športový referent nášho spolku mi zrazu asi pri druhom (čítaj šiestom) pive hovorí: "Počúvaj, idem si kúpiť motorku". A vraj veľkú. Nie že by dovtedy žiadnu nemal, naopak. Vlastnil čierny skúter s obsahom motora dva deci a aj na ňom čosi prešiel. A predtým malý Italjet, brutálne načipovaný hádam aj na 8 koní:-)
A nejazdil len okolo komína, na malom prskolete obišiel Chorvátsko a na tom väčšom Albánsko. A ako správny drsňák, žiadne Goretexové oblečenie, žiadne plánovanie, len postaršia bunda, tenisky od Vietnamcov a 10 ročný Garmin prilepený páskou niekde k plexisklu.
Parťáka mu robil syn Tomáš, ostrieľaný motorkár, na svojej červenej YAMAHE.
K tomu Garminu, zlé jazyky síce tvrdia, že sa práve kvôli tomu stratili v Maďarsku, ale pravdu nevie nik...isté je, že dnes už nedávajú obidva mobily do jedného tankvaku:-)
No ale k tomu pivu. Keďže ja už som mal tiež spomínané dve pivá v sebe, s ľahkosťou som prisľúbil, že pokiaľ si motorku kúpi on, tak aj ja. Kedysi som motorku mal, ale to som bol ešte slobodný. Po svadbe, keď som zrazu pri rozhodovaní mal len 49, kým manželka 51 percent hlasov, som o ňu prišiel. O motorku, našťastie, nie o manželku. Kúpili sme za ňu obkladačky do kúpeľne a asi ešte nejaké plienky. Presne už neviem. V každom prípade je to jedno, to bolo pred dvadsiatimi rokmi.
Ráno som si našu dohodu samozrejme nepamätal, lebo po našom rozhodnutí sme si dali ďalšie pivá, myslím že znovu dve. O to viac ma prekvapilo, keď asi o týždeň Miro volá, "Poď so mnou, ideme mrknúť motorky". Miro je muž činu, dve návštevy predajne a bolo jasno. On má život ľahký, je taký rozhodný typ. V reštike si z jedálneho lístka vyberá podľa pravej strany (tam sú ceny), rovnako to urobil aj s motorkou. KAWASAKI Er6 bola jasná voľba, hlavne keď práve na ňu mali zľavu.
Kamarát Pali, ktorý bol s nami ako poradca, vysvetľoval čosi o dvojvalcoch a štvorvalcoch, snažil sa upozorniť na rozdiely medzi kardanom a reťazou, ale pre nás smrteľníkov to bolo ako keby hovoril po čínsky. Predajca keď počul o Mirových cestách, o Albánsku a plánoch na Alpy tak chvíľu skúšal predať mu čosi pohodlnejšie, alebo aspoň nejaké doplnky, ale márne. Nakoniec sa Miro nad sympatickým chalanom zľutoval a kúpil aspoň turistické plexi (kto pozná Er6, vie že má výšku asi 6 cm). Tým investície do motorky skončili, Miro by pri svojej skromnosti nepotreboval nič viac ani pri ceste na severný pól.
No a mne nezostalo nič iné ako doma vysvetliť, že v súčasnej neistej situácii na finančných trhoch je najlepšia investícia nová motorka. Manželka síce neuverila, ale pochopila že chlap čo v krčme sľúbi, dodržať musí, inak je odpísaný. Takže za pár dní som išiel pre nový malý Strom.
PRVÉ VÝLETY
Motorky sme mali, pár jázd okolo komína sme absolvovali a tak sme si povedali že sa pozrieme do Rumunska.
Ja som dovtedy nemal žiadne skúsenosti s takouto cestou, tak som to logicky nechal na Mira. Ten na minútu pozrel do mapy, objednal ubytovanie a išli sme. Boli sme traja, Miro, Tomáš a ja. Cieľ cesty klasika, Trasalpina a Transfagaraš. Nevyšlo to podľa predstáv, myslím že naša začiatočnícka chyba spočívala v zlej mierke mapy. 
Aby si rozumel, prejsť za deň v kľude a pohode 10 cm na mape sa nám zdalo ako pekný poldenný výlet, s dostatkom času na pivečko, dobré jedlo a oddych niekde na lúke. Avšak v reále, 570 km zahrňajúcich obidve spomínané horské cesty, navyše veľká časť v daždi...no trošku toho bolo moc.
Poučili sme sa, druhý rok Bosna a Čierna Hora bol už výlet o inom. Dostatok času, denný nájazd do 300 kilometrov, plánovanie sa proste vyplatilo. Super výlet. Krajiny sú to prekrásne, ľudia sú tam pohostinní. Dodnes spomíname na obdivuhodné výtvory prírody, pohorie Durmitor, Kotorský záliv, kaňon rieky Tara, ale aj na výtvory človeka, napríklad pumpárku, zmrzlinárku...:-). Samozrejme spomienky sú čiste platonického charakteru. Kto vie, ako smrdia motorkárovi nohy po celodennom jazdení, pochopí, že iné ani nemohli byť.
PRÍPRAVA NA CESTU
No a takto sme sa dostali k výletu o ktorom som vlastne chcel písať. Boli sme už osvedčená štvorica, spomínanú Bosnu s nami absolvoval aj náš kamarát z neďalekej Moravy. Martin je kamarát z lyžovačiek a ostrieľaný motorkár a keď sme mu ponúkli nech sa k nám pridá, neváhal.
Na tomto výlete sme sa ako každá partia vyprofilovali a každý už mal úlohy jasné.
Mne prischlo plánovanie, kompletný návrh trasy, zabezpečenie ubytovania a nakŕmenie navigácií. Čiže, keď sme niekde blúdili, alebo v penzióne nemali čapované pivo, tak to bola moja chyba.
Miro mal na starosti marketing, rozumej zabezpečiť tričká a urobiť nám patričnú reklamu. Bohužiaľ, sponzorov nám to neprinieslo. Nevadí. Na cestách sa staral o bank, aj keď, asi nie dobre, keď sme ho každý tretí deň museli dopĺňať:-).
Martinove schopnosti sa mimoriadne hodili počas cesty, je totiž znalec vína a výber večere bol vždy na ňom. Navyše, dokonale ovláda teóriu relativity. Vie, že 15 Eur a 15 Eur je rozdiel. Večeru za 15 Eur nám zatrhol, ale sedmičku vína za rovnakú sumu povolil:-). Ako hovorím, všetko je relatívne. Aj ceny. Preto sme sa na Martina plne spoľahli s výberom jedla a pitia, nedovolil míňať na hlúposti, ale držal sa hesla "Hlad je prezlečený smäd:-)".
Navyše je z nás najlepší jazdec a má dosť precestované, takže pri plánovaní dával tipy na zaujímavé úseky a pekné vyhliadky.
Tomáš nemal na starosti v príprave nič, to viete, on je tá nová generácia mladých ľudí ktorí bývajú u rodičov, majú kompletný servis a nič nemusia riešiť. To si človek zvykne:-) Ale čo už, ani my sme asi neboli iní.
O to viac sa nám zíde potom, počas ciest. Nebyť jeho, asi by sme reťaze nikdy nenamazali , gumy nedofúkali, motorky ani prilby neočistili. V tomto je pedant a za malé úplatky pomôže aj nám. A navyše, nepije, väčšinu cesty drží dietu, takže ho berieme so sebou radi, je super keď sa konzumácia troch rozpočíta na štyroch:-).
CIEĽ CESTY - Francúzsko!
Dohodli sme sa že náš cieľ bude Francúzsko a začalo klasické plánovanie. Po večeroch čítanie cestopisov (ďakujem všetkým, ktorí si dali tú námahu ich písať, dnes už viem, čo to obnáša), pridávanie špendlíkov do google mapy, hľadanie ubytovaní s najlepším pomerom cena/výkon, však to každý pozná. Vždy keď som to na 90% mal a poslal chalanom na odsúhlasenie, poslal nejaký tip Martin a mohol som to prerábať. Nakoniec ale tieto korekcie boli veľmi prospešné, Martin už vo Francúzsku predtým bol a dal tipy na pár naozaj pekných miest.
Medzitým, niekedy v zime, sme sa na pive zišli s kamarátom a ten keď nás počul, hovorí: "Idem s Vami". Žeby tá hrdzavá JAWA zázrakom štartovala? To nie, ale on že si ide kúpiť novú motorku. Brali sme to s rezervou, veď opäť sme mali obligátne dve pivá v sebe. Ale on to myslel vážne!
Išlo to rýchlo, Janči nikdy nemá čas, poveril nás, nech mu niečo vyberieme, pošleme sumu a číslo účtu a on to uhradí. Nakoniec sme ho nahovorili aspoň na motosalón, nech vidí čo kupuje. Bol z toho veľký Strom, dokúpili sme prilbu a oblečenie a bol pripravený na cestu.
Možno inšpirácia pre tých čo tri roky prechádzajú fóra aby zistili ktorá motorka je najvhodnejšia na cestovanie, porovnávajú parametre a keď nakoniec kúpia, tak ďalšie tri roky zisťujú zas na tých istých fórach čo si treba zobrať na víkend do Chorvátska, či dvoje trenky stačia alebo treba viac....týmto sa nechcem nikoho dotknúť, len dať tip že sú ľudia ktorí to zvládnu aj jednoduchšie. Nakoniec, tiež patrím k tým, čo dlhšie premýšľajú a ticho závidím Mirovi a Jančimu ako rýchlo sa dajú veci vyriešiť.
Inak, Janči doteraz fakt netuší ako sa tá jeho mašina volá. Koľkokrát sa mi odvtedy stalo, že zdvihnem mobil a ozve sa: "Prosím Ťa, sedím na pive, dám ti kamoša, chce vedieť akú mám motorku".
Do odchodu zostávali asi dva mesiace, ale nakoľko v pláne bolo 11 dní a vyše tri tisíc kilometrov, rozhodli sme sa že Jančiho musíme trochu "zabehnúť". Vzali sme ho na výlet, za deň prešiel skoro 400 kilometrov, spadol len dva krát, večer nám vynadal že sme chuji, ale zvládol to a bol prijatý. Aj tak som pre istotu do trasy vložil slučky ktoré môže vynechať, ku cti mu slúži že nakoniec s nami prešiel poctivo všetko do posledného kilometra.