Trans Euro Trail – Čierna Hora, Albánsko a trocha z Grécka. Júl-august 2019.

Po dni voľna som zas na TET. Presun do Grécka spestrila len kompa (2€), prechod hranicou totálne v pohode a len s mikročakaním.

 

A som v Grécku.

 

 

Tak nejako som predpokladal, že nejaké tie nespevnené cesty do odľahlejších kútov Grécka by mohli byť v lepšom stave ako napríklad v Albánsku.

Nemýlil som sa, dokonca odhrnuté, kvalitne uhladené, narazil som aj na taký ten cestný bager, čo robí už takú tu konečnú prípravu ciest.

Začala čistá pohoda a taktiež sa mi potvrdilo, čo som si myslel, keď som si prezeral TET Grécka. Trasa sa kľukatí po celom Grécku, nie je to ako prejazd, ale také motanie sa. Jazdilo sa fajn, len je to stále o tom istom, stále tie isté výhľady meniace sa len časom.

Prešiel som asi 80 km pomerne rýchlo. Bolo to pekné, ale nič extra. Mať tú trasu doma tak si idem s chuťou zajazdiť, ale chcem trocha aj cestovať a nie sa furt motať ako keby dookola.

Terén nenáročný, s kľudom zjazdný pre ťažké motorky a ako stvorené pre začiatočníkov. Jasné, sem-tam sa nejaká diera objaví, ale jedna diera za hodinu-dve nie je žiadna pohroma.

 

 

Takže ma to prestalo baviť. K tomu úmorná horúčava. Celá tá krajina sa dá vidieť aj z asfaltových ciest a je to rýchlejšie, cesty sú totálne prázdne, asfalt kvalitný...

Volím v navigácii cieľ niekde pri mori pod Olympom a končím s TET v tejto časti. Presun asfaltom.

No čo som nečakal, jak som začal jazdiť asfalt, horúci vzduch z rozpáleného asfaltu mi vial do otvorenej prilby jak keby mi niekto fúkal horúcim fénom do tváre. Bolo to na nevydržanie. Sklo hore=horúci fén, sklo dole=dusiť sa v prilbe. Doslova.

Mám krízu. Uvarený mozog. Fakt to bolo zlé.

Jak som prešiel mostom ponad rieku, neváhal som ani sekundu a stočil to k rieke. Voda bola neskutočne studená, ale potreboval som to.

 

 

Končím v kempe Olympos Beach. Dohadujem cenu za bungalov na 20€. Stan + motorka + človek by ma vyšlo len pár lacnejšie. A tak mám akú-takú posteľ. Akurát bungalov vyzerá ako psia búda.

More fantastické. Znateľne teplejšie ako na albánskej strane. Som jak vo vani a aj pomerne dlho. A super večera za 5€ priamo v areály kempu.

 

Ešte poznámka k prejdenej Gréckej časti. Ako som spomínal, všetko to bolo ľahko zjazdné, až na jeden úsek, kde to bolo doslova pre ľahké enduro. Čosi ako riečisko s kameňmi. Vstupovalo sa tam nejakou bránou do dvora pomedzi hospodárske ohrady. Ten úsek sa dá určite obísť, zas sa netreba báť, že sa nebude dať prejsť.

 

Plán na následujúci deň je napojiť sa na TET popod Olymp. To sa mi aj darí, ale je to podobne, ako predošlý deň, pomalé motanie sa, tak zas volím nejaké skraty asfaltom až sa konečne napájam na úsek, ktorý vedie priamo popod Olymp.

Nachádzam nezjazdný úsek a zas mám pocit, že je tá trasa len načmáraná v PC. Kadopádne obchádzku nájdem a pokračujem TET.

Síce popod Olymp, ale ten kvôli kríkom vidím málo kedy a cesta je blatová a vychodená dobytkom. Nič úžasné. Balast.

Mení sa to, keď sa napájam na asfalt a stúpam smerom hore. Nie som fanúšik preklápania motorky zo strany na stranu a to na asfalte, ale celkom sa mi to páči teraz. Čochvíľa sa odpájam z asfaltu a začína pekná nespevnená cesta.

 

 

Tá sa zas časom napája na ďalšiu cestu a klesá smerom dole.

Schádzam dole a sledujem okolitú krajinu a trasu v navigácii. Je mi jasné, že s TET končím. Krajina je pekná, ale kde oko dovidí, je to to isté. Príde mi to ako také bezcieľne motanie sa len kvôli tomu, aby som jazdil. A to sa mi nechce.

Takže pomaly dole a čakám na inšpiráciu, či ešte pôjdem k moru, alebo zahájim cestu domov s nejakými zachádzkami.

 

Stále dvíham oči k Olympu a vŕta mi hlavou jasne viditeľná cesta/chodník smerom hore. Nakoniec mi to nedá a zastavujem, aby som to preveril v mape.

Skutočne ju mám aj v mape a šplhá sa ďaleko do hôr.

Idem. Nemám čo stratiť. Skúsim kam to ide. Nevyjdem, vrátim sa. Nič sa nedeje. Čas mám dobrý.

Otáčam a pálim hore.

Začiatok je trocha náročnejší, ale zlepšuje sa to a cesta je tak príjemná, že občas kvaltujem aj trojku.

 

 

A hore sa mi otvára parádna cesta a nádhernom prostredí. Neviem pokiaľ dôjdem a vlastne ani kam idem, ale toto treba skúsiť.

 

 

Dobieham dve autá. Ukrajinského Forestra a nejaký malý Opel. Cesta to na Opel nebola, ale párik pôvodom z Lotyšska na to veľmi nedbal. Auto z požičovne. Akurát menili rozrazenú pneumatiku.

 

Netrvá dlho a som na konečnej. Hore je horská nocľaháreň a cesta už pokračuje len turistickým chodníkom.

 

 

Takže som na vrchole. Na vrchole Olympu. Skutočne dôstojný záver TET.

Zvláštne je, že tento výjazd nie je v TET trase a pritom to, čo som v rámci TET Grécka prešiel je len chabý odlesk tohto výjazdu na Olymp.

 

OK, ja som tu. Na mieste, kde kedysi sídlil Perún...

 

 

 

Zdržím sa dlhšie a potom už zas zjazd dole. Ruším more a cieľ je Rumunsko, kde si chcem prejsť nejakú tu chuťovku.

Trielim to asfaltom a v rámci prestávky zisťujem, že jeden bočný plast je nejako odtiahnutý od motorky. Asi sa uvoľnila skrutka, ale jak ju chcem dotiahnuť, vidím, že je to viac komplikované. Utrhla sa horná skrutka, ktorá drží nádrž. A na nádrži sedím ja a je na nej komplet bagáž, keďže motorka nemá podsedlový rám. Tie skrutky sú dve hore a potom je nádrž uchytená dole. Ale jak by som urval aj druhú hornú skrutku, asi si to všetko sadne na zadné koleso a to by v rýchlosti bol masaker.

Mylne sa domnievam, že skrutka je uchytená do nádrže, takže vybrať ju bude trocha náročnejšie. Ak by som dal dole sedadlo, videl by som, že skrutka do nádrže nejde a tá ulomená časť je prístupná.

A tak som v omyle, že to bude komplikovanejšia oprava a teda nehľadám žiaden servis, ale ruším Strategicu v Rumunsku a akýkoľvek ďalší pohyb po nespevnených cestách. Mením cieľ v navigácii na Domov.

Spím niekde v moteli v Bulharsku a ráno predsa len upravujem trasu. Nechcem diaľnicu, ale idem bežnými cestami smer Srbsko, Rumunsko a Maďarsko. Trocha sa pomotám, ale len asfaltom.

No, pomotal som sa riadne. Kdesi pri Dunaji ma to hodilo na trajekt, ktorý však odišiel pred hodinou a ďalší mal ísť o dve hodiny. Ale inak, cesta Srbskom popri Dunaji v Srbsko-Rumunskom pohraničí bola celkom nekonečná a zaujímavá.

V Rumunsku sa staviam na večeru a konštatujem, že asi po 11 hodinách som prešiel len nejakých 600 km. A to mám ešte 400 km domov a už sa mi ani nechce.

No večera pomohla, volím najrýchlejšiu trasu a po celkovo 18 a pol hodinách a 1006 km som doma.

 

Ta tak.

Koniec.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE