Trans Euro Trail – Čierna Hora, Albánsko a trocha z Grécka. Júl-august 2019.

MOTTO:

Ľudia hľadajú iné svety všemožnými prístrojmi až za hranicami našej galaxie. A pritom stačí ísť do hôr.

 

 

Volím najrýchlejší presun diaľnicou. Za nejakých 13 hodín spravím len cca 920 km. Cieľ bol kemp pri rieke Tara, k tomu mi chýbalo asi 1,5 hodiny, ale po tme a za hmly...

Ráno sa ide lepšie a pred obedom som na vstupe do Čiernej Hory, pri začiatku trasy TET(smer zo severu). Trasa začína trocha zvláštne, za výstupom z Bosny a Hercegoviny, ale ešte pred vstupom do Čiernej Hory. Tak bacha. Treba ísť po pečiatku vstupu do Čiernej Hory, ale neprechádzať ďalej a vrátiť sa naspäť, na TET trasu. Policajti s tým nemali problém, len som im povedal, že idem po hentej inej ceste.

Trasa začína asfaltom, postupne prejde na nespevnenú cestu. Občas prekvapí odbočkou z „cesty“ na turistický chodník, ale furt je to pohoda. Aspoň pre mňa. Možno sa trocha pokúsim aj zhodnotiť trasy (ich náročnosť), ktoré som prešiel, len každý nech si vo finále spraví záver pre seba, podľa svojich schopností a možností. Ja už začiatočník nebudem a sedlám relatívne ľahkú motorku... Ale dám nejaké info.

 

Takže, začína to pekne.

 

 

 

Dokonca trasa vedie cez lúky, kde sa nechtiac odpájam od trasy a spätne ju hľadám. Pre mňa je to však balzam na ego. Baví ma to veľmi, len tak blúdiť po lúkach...

 

Čoskoro sa dostávam na tú hlavnú cestu, ktorá vedie cez Durmitor. Asfalt. Ale prostredie skutočne nádherné. Už som tu bol kedysi autom, takže sánka mi už nepadá, ale predsa som sa pozabudol a prešvihol som odbočku. Takže „cúvam“ a napájam sa späť na trasu. Ak by sa niekomu stalo, že to prešvihne tiež a povie si, že sa nevracia, veď aj výhľady z asfaltu sú pekné, čo skutočne sú, tak chyba. Treba sa držať TET.

Tá odbočka je do totálne iného sveta. Úžasného sveta. Stratený a nádherný svet. Kto tam nebol, treba ísť. Neoľutuje.

 

 

Dávam pauzu pri pozemku, ktorý je vyčistený od kameňov. A je to riadne veľký pľac. Ideálne na stan. Vošlo by sa tu ich aj 200.

 

 

Ono na Balkáne mám problém nájsť miesto pre stan, všade sú rozsypané kamene. Toto je vyčistené, jemná hustá tráva, bez hovien od dobytka a všade vonia materina dúška. Mám totálnu pohodu. Žiaľ nestanujem, deň iba začína.

 

Od tohto momentu začína jazda v skutočne nádhernom a rozmanitom prostredí. Po hodine-dvoch mi je jasné, že si nebudem schopný túto trasu pamätať. A ani si ju nepamätám. Zachraňujú to jedine fotky.

Zostal len dojem. Už počas jazdy som vedel, že sa tu budem musieť vrátiť. Budem musieť. A s radosťou.

 

 

Náročnosť trasy hodnotím ako pohodovo zjazdnú, ale objavili sa neskôr aj úseky s väčšími šutrami a vracákmi v stúpaniach, kde by som radil neísť s ťažkou motorkou (u mňa je to 200+ kg a navyše asfaltová výška podvozku...). Paradoxne, pár minút potom, čo som to takto zhodnotil, stretávam na lúke partiu Srbov na 2x nová AT, XT660Ténéré, CRF 250 L a, a litrový V-Strom.

Krútim hlavou, gúľam očami, pýtam sa ho, čo tu na tej motorke robí. Len sa usmieva. Akurát mu z nej čosi odpadlo (tuším dokonca nejaký snímač čohosi), ale konštatujú, že môže ísť ďalej.

-To priateľka chcela niečo pohodlné ako ľadvinka, tak kúpil toto. Ale že má skúsenosti v teréne, že on to dá. Minimálne jeden z nich tú trasu už šiel, takže vedia do čoho idú.

Takže, ako som spomínal, každý podľa toho, ako sa cíti.

 

Plánujem prespať niekde v stane a dostávam od Srbov tip na miesto pri jazere, kde by sa dokonca malo dať aj ubytovať. Že v noci je v týchto výškach zima a je lepšie mať nejakú strechu nad hlavou. A to jazero je blízko TET trasy, ale nie je ho vidieť a dokonca ani nie je nijako označené. Je 18 hodín a mám to tak asi tak na dve hodiny. To je tak akurát, po 20-tej sa už citeľne zvečerieva.

 

Ešte upozornenie na trasu, tá sa všelijako krúti po lúkach, mám sa striktne držať čiary v navigácii. A skutočne. Trasa je zvláštne nalinkovaná, treba ju hľadať, občas nie je nijako viditeľná, treba sa držať doslova čiary v navigácii, doslova na metre. A tak prechádzam pomedzi políčka a čerešnička bola, keď som šiel komusi cez dvor. Len nejakých 5 metrov od vchodu do domu.

Podotknem tu ešte, že pastierske psy hrozivo brešú, ale všetky boli uviazané. Síce dosť na krátko a len nejakými povrazmi. To asi nevedia, čo sa dá spraviť s povrazom. Som si spomenul na nášho psa, trvalo by mu asi tak minútu aby získal slobodu.

 

Prejazd horskými lúkami a pasienkami. Kone, dobytok, jazdecky príjemná a „hladká“ trasa. Fakt pohoda.

 

Minul som odbočku k jazeru, asi po dvoch km som sa spamätal a vrátil sa. Bolo načase. Začalo byť už šero. Hľadám hotel a nič nevidím. Hneď z kraja je nejaký obchod a asi sa tam dá aj najesť. Chlapec na mňa máva a teta ma túžobne hypnotizuje. Ale opodiaľ vidím čosi ako tiež reštauráciu a dokonca priamo pri jazere. Odolávam a pokračujem k druhej reštaurácii.

Pýtam sa na ubytovanie a ľudia majú nejaký chaos a čosi riešia. Anglicky vie len jeden mladík a to asi tak, jak ja thajsky. Ale je im jasné, že chcem nejaký nocľah.

Dievča donesie kľúče. Od chatky-domčeka opodiaľ. A že neplatím nič. Je to chatka ich známeho a je teraz prázdna, môžem tam prespať. Zadarmo.

Nechápem. Dal by som im aj 20€, aj viac, som predsa len na exkluzívnom mieste (pre mňa teda určite). A oni nechcú nič.

Tak predsa. Som v relatívne chudobnej krajine a v horách. Ľudia sú to ľudskí.

Aspoň si chcem objednať nejaké jedlo a oni že už nemajú nič. Mám pochybnosť, či je to vôbec reštaurácia. Asi nie. Každopádne, chcel som stanovať, takže nejaký proviant mám.

 

Chatka pri jazere len pre mňa. Sedím na terase. Vedľa stádo oviec.

 

 

Sedím do tmy a ešte dlho potom. Fyzicky som aj unavený a rád by som už šiel spať, ale psychicky mám totálne jasnú, čistú, sviežu myseľ. Vychutnávam si ten stav. Odolávam spánku ešte dlho.

Prvý deň TET za mnou.

Skutočne, už po prvom dni som si nevedel poriadne spomenúť na trasu. Zostal ale silný dojem, navyše s perspektívou, že ak by bola možnosť a k tomu nejaký predlžený 4-dňový víkend, oplatilo by sa prísť si túto trasu prejsť tam a späť za dva dni (+ 2 dni presun).

Prešiel som potom ešte pekné trasy aj v Čiernej Hore, aj v Albánsku a aj v Grécku, no názor na trasu prvého dňa som nezmenil a navyše možnosť, že by sa to takto dalo spraviť za 4 dni – proste, ak budem mať možnosť, prídem.

 

Druhý deň začína riadne prudkým zjazdom. (no, V-Strom to dal smerom hore, fakt poklona)

Povrch kamenistý, aj vracáky ostré, ale hlavne klesanie je brutal.

 

 

Väčšinou idem so zaradenou jednotkou a na oboch brzdách. Brzdím motorom do istoty, nechcem riskovať, že uvarím niektorú brzdu. To by dopadlo zle.

Prejazd asfaltom a zas do lesa. Ale to už je len prejazd lesom. Síce šotolina, ale v lese. Zas na asfalte a zas do lesa a tu je to už klasická lesná cesta z ktorej je ďalšia takmer neviditeľná odbočka a stále len lesom.

Nie som veľmi spokojný. Prejazdy lesom nemám rád. Pokiaľ si idem zajazdiť enduro do lesa, je to OK, ale jak cestujem, chcem vidieť krajinu, nie les. Nevidím rozdiel jazdiť lesom na Slovensku, Ukrajine, Rumunsku, či v Čiernej Hore...

Prichádza klesanie. Vľavo prudký svah lesa. Vpravo prudký svah do priekopy. Cesta široká tak na jedno auto a polovica z nej vyhladená po dažďoch, druhá polovica rigol od vody. Prudké klesanie. Vyšiel by som to aj opačným smerom, ale je vlastne sucho. Za dažďa to musí byť masaker aj pre ľahké enduro. Klesám trocha s obavami. Ak klesám, môže sa stať, že zas budem stúpať. A to klesanie je na hrane. Stúpanie môže byť tiež.

A aj bolo. Síce bolo bezpečné v tom zmysle, že nehrozil pád do priekopy a cesta bola relatívne široká, ale stúpanie prudké a tak trocha blatisté. Vlastne som stále hrabal. Vracáky som si netrúfal prejsť bez zastavenia, nemal som istotu, že jak trocha naklopím motorku a pritom furt hrabem, že mi neustrelí zadné koleso.

Takže, tak trocha stres a aj nespokojnosť. Fakt že, na ľahko, len si zajazdiť enduro – paráda, ale cestujem naložený, sám, bez výhľadov, v lese..., slušne povedané, nebavilo ma to.

 

Aspoň že som si mohol trocha pohodičky dopriať.

 

 

Najhoršie bolo za mnou a už to šlo len lesom bez ťažších prejazdov. Klasický les. Tu som si všimol, že trasa občas nesedí a idem inakiaľ. Ale iná možnosť ani nebola, aj keď sa zdalo, že trasa ide cestami, ktoré už vlastne neexistujú. Mám podozrenie, že tvorca trasy je šiel buď veľmi-fakt veľmi dávno, alebo ju proste načmáral v PC podľa už neaktuálnych máp. Podobný dojem som mal aj z Grécka...

 

Pod rozostavaným diaľničným nadjazdom sa napájam na asfalt. A z toho lesa som tak trocha rozladený, takže študujem mapu, ako to vlastne pokračuje.

Vyzerá to na ďalší prejazd lesom a to asi kaňonom a potom šplhanie do výšky nad 1700 mnm. Ak tam bude riadny stupák a zas po blate, to teda ani náhodou. Odmietam. Nemám na to chuť. Nachádzam obchádzku, pokračovať po asfalte a potom cyklistickým chodníkom do hôr a tam sa napojím zas na TET. Je to len pár kilometrov, čo vynechám TET trasu.

 

Zvažujem, jak som na tom s benzínom. Mal by som mať dosť po Albánsku hranicu, ale asi len s malou rezervou. Problém je, že ďalšia benzínka je po hlavnej v Podgorici, kam vlastne mám prísť horami, alebo po asfalte opačným smerom asi 25km. 25km tam a 25 km späť, to je hodina zdržanie, ale idem do istoty a idem tankovať do toho protismeru.

 

S obchádzkou som si to nerozmyslel a tak stúpam do hôr cyklistickým chodníkom. A je to pekné.

 

 

Vychádzam do sedla a napájam sa späť na TET trasu. Možno som tou obchádzkou prišiel o nejakú tú peknú panorámu, ťažko povedať. Na les som fakt nemal chuť a pekná cesta bola aj teraz. Neľutujem ani na sekundu.

 

A od tohto bodu začína ďalšia úžasná časť Čiernej Hory. Klesanie do údolia k jazeru, stúpanie späť do hôr prudkými výjazdmi, kde cesta bola kamenistá, s voľnými kameňmi a nakoniec prudký zjazd po aspoň 100 rokov nepoužívanej ceste. Ten zjazd bol pre mňa dosť náročný hlavne kvôli tomu, že to šlo úbočím kopca a pred slnkom sa nijako nedalo skryť.

Stretávam Nemca na nejakej zvláštnej motorke. Spredu vyzerala ako HP2, boxer to nebol, celá oplastovaná jak nejaké KTM, vyzerala jak pozváraná v garáži. Šiel v protismere. Prehodili sme pár slov, ale na tom slnku to bolo fakt mučivé. Varoval som ho pred lesom, ale zjavne si myslel svoje. Chápal som ho. Tiež by som tak reagoval. Ja som ho upozornil a každý máme svoj život. Akceptujem. A možno ho les baví jazdiť aj s kuframi...

 

Niekde pred albánskou hranicou neodolám volaniu rieky s priezračnou vodou a norím sa do nej. Zbabrali to len cigančatá, čo prišli očumovať. Dokonca to prvé, jak liezlo do vody pár metrov nad mnou, si sadlo na kameň a zjavne si odpúšťalo prebytočné tekutiny. Znechutený som bol v momente von z vody.

Čas som mal dobrý. Kalkulujem, že by som mohol stihnúť odskočiť si k moru a potom späť. Dnešný cieľ bol kemp v Albánsku, v dedine Boge (Alpine Boge Resort sa to asi volá). Už som tam 2x bol, je to istota.

Takže vyrážam smer more ešte v Čiernej Hore. V diaľke však vidím blesky a búrku. Prehodnocujem. Fakt mi to vychádza, že by som to stihol, ale v Boge budem až okolo 21-vej. Po tme. Sprcha, jedlo... všetko na rýchlo. Ruším more, smer priamo Boge.

 

 

Do Boge vedie úzka asfaltová cesta. Neponáhľam sa, idem opatrne, hlavne v neprehľadných zákrutách. Veľa Albáncov jazdí ako, no, nakopať ich niekam. Z jednaj zákruty vyletí auto a zjavne má čo robiť, aby nepreletelo cez cestu do priekopy. Ak by preletelo, jeho vec, fakt by ma to netrápilo. Len ak by som bol o sekundu rýchlejší, nemal by som šancu. Zvalcoval by ma. Vyrovnal to tesne predo mnou. Žiadne brzdy by mi nepomohli. Nebol by ani čas sa vyhnúť a ani kam sa vyhnúť. Stačila sekunda. - Píšem to len preto, kto v Albánsku ešte nejazdil, pamätaj, Albánci jazdia jak hovädá.

 

 

Ešte sa trocha vrátim k Čiernej Hore. Jak som už smeroval do Albánska po hlavnom ťahu, stopuje ma policajt. Samozrejme, už som sa videl, jak cálujem. Hlavný ťah, cesta rovná, široká, kvalitný asfalt a furt 60-tka (asi 60, určite tak nejako) a plná čiara. To bude cesta slúžiaca na prevádzku motorových vozidiel asi, ale len ako podporný prostriedok na plnenie štátnej kasy. Inak si tú plnú čiaru a zníženú rýchlosť vysvetliť neviem. A neviem si predstaviť ani motorkára, ktorému ide motorka viac ako 60 a do protismeru vidí aspoň 2 km, že nič nejde, a ten motorkár sa vlečie podľa príkazu. Takže, mali čo mať na mňa.

„Naštartoval“ som sa, samozrejme, motor ani nevypínam. Len poliš dlho rieši auto predo mnou a mne sa už varia, no, oné, proste teplo od motora. Tak nakoniec vypínam motor.

To už poliš ide ku mne.

Jak vidím ten jeho ksicht, spolu s výškou, váhou, vek..., ten chlapec v civile trávi voľné chvíle v kúte pod pavučinou a je ticho. No jak na seba dá uniformu, borci z MMA traste sa.

Mne vnútorné otáčky stúpajú...

Dám dole prilbu a snažím sa o úsmev aspoň číslo 3 a zvolám na neho univerzálne „haj“.

Blesk mu preletel hlavou. Svitlo mu. Vysekal zo seba niečo v zmysle, že je nie Čiernohorec, cudzinec, že všetko Ok, môžem ísť, no problem.

Poďakoval som sa mu úprimne a s úľavou a ďalej som sa snažil držať vhodné otáčky motora pre 6-ty rýchlostný stupeň.

Pekné, že chápu, že nie je treba buzerovať ľudí, aspoň tých, čo k nim chodia míňať peniaze. Ukrajinský milicionári by sa mohli čosi priučiť.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE