Opustil nás Ernest Korčák…

Začiatok jeho pretekárskej aktívnej dráhy siaha k roku 1949, keď s motocyklom NSU stál na štarte v Trnave. Napriek tomu, že sa stal neodmysliteľnou súčasťou rodiny okruhových športovcov, cesta k úspechom nebola vôbec jednoduchá. Oporou mu bola celá rodina – manželka, dcéra Viola aj synovia Zdeno a Vilo, všetci žili do slova a do písmenka motorkami. Pôvodným povolaním automechanik sa vyučil u p. Blažka, ktorého syn pretekal a to bola zrejme aj motivácia skúsiť to sám.
Prvý veniec si priniesol z Bratislavy, niekedy okolo roku 1955. Čoskoro prišlo obdobie jeho úspechov, ktoré mu vyniesli štyri tituly Majstra Slovenska a veľké počty vavrínov za miesta na stupňoch víťazov. V tej dobe bol aj účastníkom federálneho šampionátu, štartoval na medzinárodných pretekoch v Hořiciach, Těrlicku, Piešťanoch, Prievidzi a v Maďarsku, ale jeho TOP bolo 17. miesto pri Grand Prix ČSSR v Brne v roku 1970 a 18. v roku 1971.

Sedlal motocykle v triedach 125, 250 a 350 ccm, či už ČZ OHC, Jawy a Yamahy, často s vlastnými úpravami a vylepšeniami. Mechanikov mal synov Vila a Zdena, a práve Zdeno neskôr sám osedlal motocykle a s dobrými výsledkami jazdil M-SR.
Vyše tisícka štartov priniesla Ernestovi všetko, čo s tým chodí – stupne víťazov, ale aj poruchy a pády, viackrát s vážnymi zraneniami. Preto sa aj niekoľkokrát nechal v tej dobe počuť, že „táto sezóna je určite poslednou“, ale prišla jar, s ňou nové termíny a zase sadal do sedla motocykla. Akosi nedokázal bez pretekov žiť, prirovnával to, ako keby mu niekto chcel zobrať hračku.

Ako obľúbenú trať uvádzal bez uvažovania Kopčany. Síce bývajúci v Holíči, ale tu bol doma, pred kamarátmi, čo malo svoje čaro. Rád spomínal na súperov, ako Baláž, Mitošinka, Majorošovci či Srna.
Jeho posledným štartom boli preteky v Kněžpoli, kde mal vážnu haváriu. Napriek tomu s úsmevom spomína na miestnu partiu kamarátov, ktorí mu poslali domov „faktúru“ za predčasný zber jabĺk po jeho náraze do stromu. Po vyliečení sa už ale na štart nepostavil.

Oficiálnu rozlúčku s kariérou mal 17.6.1984 pri II. ročníku pretekov v Holíči, keď mu tisícky divákov pri čestnom kole tlieskali a ďakovali za nezabudnuteľné chvíle, ktoré im svojim účinkovaním na okruhoch počas jeho dlhej aktívnej kariéry ponúkol.

Motorky zostali jeho láskou do posledných chvíľ života, keď sme sa s ním mohli stretávať na pretekárskych podujatiach nielen ako s divákom, ale sprevádzal aj svojho vnuka Borisa na pretekoch MiniMoto.

Česť jeho pamiatke!