Schengenom I.

Sorry
Že si chcem spraviť free ride som ti nemohol povedať skôr, pretože som mal ťažké chvíle a s tebou by nebola reč. No ale chcela si ísť silou mocou tiež aspoň na časť tohto úletu, tak si tu a ja som za to teraz hrozne vďačný. Že boli len dve hlavné mestá, ktoré som chcel vidieť vieš veľmi dobre, Štokholm a Lisabon, ostatné nech by vzal čert, keď si si ale kúpila letenku do Barcelony, bolo mi jasné, že to za dva týždne nedám a ak áno, tak len veľmi tesne. Nakoniec to dopadlo tak ako do dopadlo, tak ti teraz poviem ti čo pekného som pri tejto stíhačke zažil.

Som lama
Testuje sa až za pochodu, ťažko povedať, či je to pri ceste ako táto normálne, ale vzhľadom na to, že som chcel pôvodne vypadnúť len s kreditkou a zubnou kefkou, a stanom je vlastné skvelé, že vôbec je čo testovať. Takže hneď prvé hodiny riešim oblečenie, navigáciu, telefón, kufre a vôbec jazdu s plne naloženým skútrom. V Poľsku je mi jasné, že 130 frčať často nebudem, lebo mi s kuframi zadok pláve ako kubánske kyčle pri salse. Spotreba za 7, hluk a vietor cez limit, seriem nato, načo to hrotiť, mám voľno. Optimisticky sa aspoň snažím popárovať helmu s navi a telefónom, čo teda funguje len v určitej kombinácii a po rituále, že ani v kostole sa toľko nepomodlíš, ale je mi to prd platné, pretože po dvanástich kilometroch môj telefón a mp3 jednoducho umiera.
Umrel mi aj foťák a to ti poviem, to je zážitok na celý život, lebo som ho rozmlátil presne 5 minút po tom, čo som ti dal zbohom. Áno, fotky z našeho lúčenia sú jeho posledné. Akože mám pred sebou životný trip a zmastím si foťák ako lama, lama, lama, lama. Blbec. Kupoval som minerálku, spadol mi na zem, bolo po ňom v milisekunde, okrem skriveného kusu železa mi zostala baterka a karta. Šťastie v neštastí je, že objektív zostal celý a fotí stále skvele. Uff.
A som lama i preto, lebo na ceste z Vratislavi do Varšavy som stál na asi dvadsiatichdvoch odpočívadlách, od kufrov, cez telefón a svoje handry (furt mi niekde ťahá) a v tú chvíľu ma to nebavilo absolútne vôbec.

Moto
To BMW budí dojem. Ľudia sa obzerajú, pýtajú, zastavujú ma. Uvidíš sama, to na betón. Už v Poľsku na jednej z púmp sa pristavili dvaja a debatujú. Že či to brzdí dobre. Hell yeah, brzdí to ako kristus. A že odkiaľ som a kam idem. No z Prahy cez pobaltie do Stockholmu a po…, a Koľko to ide? Stojí? Má to tempomat? Zo všetkého boli hotoví, že s tým mám v pláne dôjsť až do Lisabonu som nestihol povedať, spadli by asi na riť. Ani nevieš ako to človeka povzbudí.
V Lotyšsku ale začal chrčať variátor. Dostal zabrať, diaľnica, teploty aj 38 po celý deň, po jazde bolo trochu cítiť gumu, no čo, snáď to nejaký kilometer ešte vydrží.
Drahá, ak sa ťa niekto bude pýtať, cestujeme na skútri. Je to BMW, to vidíš, má to 650ccm (to je jedno), ide to 180 a s celou našou spálňou to má asi 300 kilo. Zistil som, že na jednu nádrž ujdeme do pohody 200 až 250km. Vtipné mi je, že na vyhrievanú riť a ruky som si spomenul až v polovici cesty. Nie že by skôr nebolo treba...

Som šťastná lama
Ale inak ma to na tom skútri baví, bez toho by to nešlo, najmenší denný nájazd, ak nepočítam pauzy v Štokholme a v Paríži, bol nejakých 400km. Inak je priemer cez 600. Ešte aj v Paríži to bolo minimálne zo 200, pretože tam bola sranda.
Lenže je to masaker. Nie vždy je fyzicky možné spraviť tých kilometrov viac. Keď si spočítaš limity na rýchlosť, zastávky na tankovanie, sem tam prehliadka a nejaká tá turistika, zostane ti čas, za ktorý je čokoľvek nad 500km holý zázrak.
Vstával som o siedmej, ba i skôr, lebo som sa už nemohol dočkať. Končil kedy ako, často až okolo ôsmej. Zostal tak čas na hygienu, pivo, internet, nejakú socializáciu ale hlavne regeneráciu. Totiž hltať strojovo kilometre od vidím do vidím sa dá, lenže unavený by som z cesty nemal veľa, no, a ono zopár cestovných foto je nanič bez patričných spomienok. A potom je tu faktor tma a obsadené kempy. Do niektorých som vpálil doslova za päť sekúnd dvanásť (v Poľsku). Keď nemáš niečo zabeštelované dopredu, po ôsmej je už lepšie nájsť iba prvý strom, ktorý sa ti páči.

Timeline
Tri a pol dňa na dojazd z Prahy do Helsínk je blbosť, lebo chýba rezerva na úlety ako nákupy a trable s benzínom. Trochu ma mrzí, že som kvôli tomu Talinom iba prefrčal. Kupovať lístky na trajekt z Helsínk do Stockholmu dlho dopredu asi nebolo treba, trajekt bol nakoniec poloprázdny, každopádne stihol som ho LTT. No a plán stihnúť Štokholm, Kodaň, celý Benelux, Paríž, Lisabon, Madrid a Barcelonu za desať dní bola blbosť číslo dva. Ale nádherná blbosť! Už dávno som nebol tak motivovaný ako na to stihnúť to. Neuveríš, ale brutálne som sa snažil!
S tebou sa už ale plašiť nebudem. Ani za milión.
Aj keď bol plán predovšetkým nemať fixný plán, v Paríži mi svietila obrovská nádej, že to všetko nakoniec pekne stihnem, že Lisabon dám, že si splním sen, cieľ, zaplátam ješitnosť a čo ja viem čo všetko. Práve na ten “zbytok” mi ostábali iba štyri dni. Po predošlých nájzdoch brnkačka, vravím si, no ale veď počkaj, hovoriť hop kým nepreskočíš sa nevypláca.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE