Okolo Španielska 3/3

Vyprahnutou Andalúziou putujeme do mesta Tarifa, aby sme videli Afriku. Nevideli sme nič úplne jasne, ale evidentne sme videli, že Európou svet nekončí. Pekné serpentíny k Tarife sme prešli dva krát a vynechali sme najjužnejšiu časť Anglicka. Gibraltar sme museli minúť, po tom kľude pôsobilo hekticky už len obísť ho. Naša cesta dnes končí v historickom meste Ronda. Lepšie povedané v predraženom kempe pred ním. Mesto križuje kaňon a je megaturistickou atrakciou (autobusy plné poliakov), čo mu trošku uberá na atmosfére. Ďalším putovaním sme videli ešte dve mestá postavené v rovnakom štýle ako Ronda, teda architektonická výnimočnosť je tu najmä podtrhnutá niekdajším významom mesta.

Dnes vyrážame na cestu skoro ráno. Po pár kilometroch však natrafíme na cestu vo výstavbe, a obchádzka má 70km po národnom parku veľmi kľukatými cestičkami so šírkou pre jedno auto. Nestretli sme nikoho, všadeprítomné krásne výhľady nám z tohto omylu robia príjemné ráno a napokon na tej istej odbočke pod Rondou už blúdim správnym smerom. Najkrajšou časťou Andalúzie je cesta A348, tiahne sa úpätím najvyššieho pohoria Španielska. Najvyšším vrcholom je Mulhacén s výškou 3478m.n.m. Celé pohorie však na mňa nespravilo dojem takej majestátnosti ako Picos de Europa. Všadeprítomné kaktusy a obrovská vodná nádrž kde sa napájame na doporučenú cestu od motorkára v Cortegana. V Lanjaróne je cesta kvôli pretekom uzatvorená a tak miestny moto policajt mi hovorí kadiaľ sa tam napojíme najbližšie a praje šťastnú cestu. Debata prebieha v každého rodnej reči a s dobrou náladou.

A348 je najkľukatejšia cesta široko ďaleko, nová cesta je postavená na tej starej a tá stará je tam stále viditeľná. Z okolitých vyprahnutých kopcov na nás pozerajú kaktusy, je vyše 40°C tempo 100+ a náklony od kufra po kufor. Z Mitasiek e07 Dakar dezénu neuniká a držia stopu až po okraj kedy pri posledných špuntíkoch na prednom kolese (vtedy zadná je dávno za okrajom) sa stáva nestabilnou kvôli posunu ťažiska dozadu. Pravdou je že cestovať sa dá na akejkoľvek motorke, ale na GS je to skutočná zábava. Pohodlie pre dvoch, nie je prehnané ale primerané. Dostatok úložného miesta, čo tam nezmestíte to vám netreba. Jazdné vlastnosti dovoľujú vychutnať si jazdu v každom momente, oproti Varaderu na ktorom boli Rusi pôsobí ako ľahká robustná motorka aj napriek plnému naloženiu. Preto mám GS rád. Z kľukatej cesty mierime opäť ku pobrežiu. Najväčšou nevýhodou tohto krásneho úseku bol záver pri meste El Ejido. Katastrofu pre oko tvoria nikde nekončiace plochy skleníkov na pestovanie lacných paradajok. Smrad tiahnuci sa popri ceste, getá pracovníkov bez mien a občianstva nás nútia ujsť čo najďalej. Dnes sme chceli spať pri mori, ale pri inom ako je tu. Vinníkov tohto optického hnusu nájdeme v zrkadle, kde nie je dopyt nie je ani ponuka. Slnko pomaly zapadá a ja pridávam, napájame sa opäť nechcene na diaľnicu, tempo 140 a rýchlo preč odtiaľto. Po necelej hodinke a 100km motorka prestala ťahať a ozýval sa zvuk podobný prasknutému Y-zvodu. Voľnobeh nedržal. Prišli sme po najbližší hotel pri diaľnici, zaplatili si nocľah a snažil som sa prísť závade na koreň. Výfuk bol v poriadku, nechcel som si priznať, že mohlo v teplotách 45°C v tieni odísť tesnenie pod hlavou alebo podpálený výfukový ventil. Ďalšou zastávkou sme beztak mali naplánované Alicante, kde kde bývajú naši kamaráti. 200 kilometrov sme prešli na jednom valci. S polovičným objemom dokážeme ísť 100km/h bez pocitu trápenia motora. Pekný domček v ktorom žili Jozef s Luciou sme použili ako základňu, večer grilovačky a chytanie gekonov, cez deň sme riešili more a pivo. Ako dovolenka z katalógu. Bol to zvláštny pocit zrazu neriešiť kam dnes pôjdeme a tie rána také nezaslúžené. Z chytania gekonov tu vznikla činnosť „zgekonkovať sa“, môžete večer využiť namiesto alkoholu. V BMW servise mi povedali len toľko, že oprava bude trvať tak týždeň až 10 dní a cena okolo 1500€ až viac. Lúčim sa s nimi a prehodnocujem čo ďalej. Možno lietadlom späť a po motorku prídeme neskôr. V tom moju beznádej vyriešil Jožkov sused, ktorý mi povedal, že kto má dobrú motorku, chodí do servisu ku Carlosovi. Pred dverami servisu ma vítal vysmiaty starší pán, povedal som mu kto nás poslal a že máme problém. Popri tom ako sa ma vypytoval odkiaľ a kam ideme za pomoci tlmočníka, sme spolu zmerali kompresiu oboch valcov, endoskopom skontroloval priestor valca. Povedal, že do piatku objedná ventily, cena opravy okolo 600€. Všetky údržby a opravy som na motorke doteraz robil sám, až do teraz. V piatok na obed mi Carlos odovzdáva opravenú motorku.

Ten takmer celý týždeň s kamarátmi sme strávili pekný čas, ale už pár dní nás to ťahá ďalej cestovať. Motorku štartujeme okolo siedmej, hneď po raňajkách. Výber trasy je jasný, more mať na pravoboku po celý deň a malými cestičkami lemovať pobrežie takmer až niekde k mestu Taragona. Vyhýbať sa veľkým a väčším mestám. Cestou sme navštívili Parc Natural del Delta de l'Ebre, kde s prekvapením zisťujeme že tu pestujú ryžu. Malé dedinky sú spojené vodnými kanálmi na zavlažovanie a malými cestičkami, po ktorých sme sa nakrátko potúlali. Deň končíme v prímorskom kempe, kde o Slovensku ešte nepočuli, a nikto tam zo Slovenska ešte nebol.

Bola to posledná noc v Španielsku, dnes prejdeme Andorru a budeme nocovať  niekde vo Francúzsku. Španielsko je za nami, cieľ sme síce zdolali ale cesta domov bude pokračovať opäť po malých cestičkách. Vítajú nás južné Pyreneje, pohorie ktoré sa stalo mojím najobľúbenejším za túto cestu. Vždy malá premávka, kvalita asfaltu je zväčša výborná. Pri porovnaní s Alpskými pasmi tu panuje božský kľud. Popri tom, ako naberáme nadmorskú výšku, okolie začína vyzerať opäť menej vyschnuto a plné života. Prestali sme vídať kaktusy a Aloe vera, o ktorom som si až do teraz myslel, že je len klbko tvrdých a hrubých listov. Kvet Aloe Vera vyzerá ako malý stromček, veľmi pekný a vkusný stromček z pomedzi dužinatých listov vyrastie na sklonku života rastliny, potom uschne a odhnije.

Andorra je malý štát zasadený do vysokohorského terénu Pyrenejí, ktorý má okolo 75 000 obyvateľov. Prevažne to tu hučí turistickým ruchom a rušiť sa miestny obyvatelia v nedeľňajší čas obeda nechajú len v úplnom centre rovnomenného mesta. Stavby nápadne pripomínajúce Alpskú architektúru opúšťame prudkým stúpaním na Pas de la Casa (2403 m.n.m.). Obliekanie do všetkého čo máme, tunajších 12°C pôsobí mrazivo, keďže ešte pred chvíľou sme sa varili v 40°C. Po chvíli prekračujeme hranicu s Francúzskom a končíme v malebnom historickom mestečku Mirepoix. Kempy sa hľadajú čoraz ťažšie, ale podľa mapy Mischelin stále verím, že kde je historická dedinka alebo mesto, bude určite aj kemp. Ten nachádzame hneď za mestečkom.
Ranné trhy Mirepoix prinášajú mnoho turistov a mix vôní pre našinca tak nevšedných. Následne cez rozkvitnuté levandulové polia ktoré nám lemujú cestu už po zbytok dňa. Pokračujeme na Point du Gard, slávny akvadukt pravdepodobne z roku 19 pred Kristom. Močíme nohy, fotíme a hor sa na úpätie francúzskych Álp. V tomto momente som začal veriť, že už musíme zmoknúť, pretože dovolenka na motorke 21 dní bez dažďa predsa nemôže existovať. Krásne som sa mýlil, za večerného slnka parkujeme v kempe v Alpských borovicových lesoch pri horskom potoku.

Skoré ráno, jedno z posledných dovolenkových, vyrážame smerom ku Švajčiarsku, už len rýchlo Ženeva a dookola Ženevského jazera. Posledná noc niekde opäť v kempe okupovanom zväčša karavanmi. Ráno už len ťaháme do Frankfurtu nad Mohanom. Kultúrny šok po návrate do reality sme prežili a za ďalších 1500km koncom augusta sa mi rozsypalo ložisko zadného kolesa.
 

Celú cestu sme absolvovali pohodovým tempom s denným nájazdom 300-400km. Zväčša v rámci dopravných predpisov, jediné miesta kde pridávam sú zákruty pre ktoré predsa jazdíme. Kolízia nastala takmer jedna kedy horkokrvný Španiel si myslel že motorka má brzdnú dráhu človeka. Rokmi som sa už naučil šoférovať za druhých a tak ku kontaktu nedošlo, dokonca chlap v aute ani nezmenil smer jazdy. Náklady som nepočítal, ani neviem koľko kde stál benzín.
Všetkým čitateľom prajem veľa šťastných kilometrov a koho táto cesta inšpirovala, dodávam odporučenie na záver. Nabudúce by som sa totiž aj ja vydal juhom Francúzska, prejsť celé Pyreneje, následne Sever smerom na západ až po Portugalsko. V Portugalsku treba vidieť útesy a vnútrozemie ktoré sme nestihli podľa predstáv. Juh Španielska je pekný po pohorie Sierra Nevada - vnútrozemie s kaňonmi a červeným pieskom.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE