Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty

Cesta z Piešťan do ruského mesta Vladivostok, so zastávkou pri jazere Bajkal a so zachádzkou k hraniciam Číny a Severnej Kórey. Cesta, ktorej cieľom nebol len samotný Vladivostok...

Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty

Kapitoly článku

Človek má svoje tajné želania, predstavy, výzvy. Sedieť doma nad mapou a snívať, alebo to riešiť ráznym rozhodnutím - IDEM.

Na začiatku bola len tá mapa a na nej prst, ktorý chodil hore dolu a v hlave niekoľko možností ako nato. Ono sa to zdalo jednoduché, stále na východ a som tam. Realita je ale trocha iná, keďže vzdialenosť nepustí a času nie je tiež moc na rozdávanie. Možnosti a varianty ako nato pribúdajú a hlava to nejako nestíha spracovávať.

K tejto realite ma delilo 10 mesiacov a ja zrazu ležím v piešťanskej nemocnici, práve počas kauzy CT prístroja a plán sa začína rúcať. Do konca roka nič neriešim, čo je snáď pochopiteľné.

Celé to nakoniec začína mať jasné obrysy počas zimy, niekedy v januári - februári 2015, začína príprava, ktorá spočíva v zisťovaní možností s jediným cieľom – Rusko, Primorský kraj, VLADIVOSTOK na brehoch Japonského mora.


A ako čerešnička na torte by bolo fajn navštíviť najvýchodnejší motozraz na svete v meste Nachodka a ako osobný tajný bonus dosiahnuť najvzdialenejší možný bod, kam sa dá prísť a to je ten, kde je možnosť nakuknúť do Severnej Kórey, aspoň ponad hraničnú čiaru, keď už nie osobne.

 

Pôvodný plán ktorý som mal v hlave ešte pred pár rokmi bol vyraziť na cestu z portugalského Lisabonu. Tento plán som ale počas plánovania zamietol, dôvod bol jasný...peniaze a čas. Možno si to niekedy zopakujem a vyrazím priamo z tohto mesta, ale na prvý pokus mi bude stačiť vyraziť aj zo Slovenska.

Ale pekne po poriadku:

Volám sa Noro, už som čo to prešiel po svete v rámci svojich možností a tento plán som mal v hlave už pár rokov, až som sa nakoniec dostal k jeho realizácii.

Na začiatku plánovania bolo samozrejme riešenie otázky o osadenstve na cestu a keďže som vedel, že nemôžem očakávať veľký záujem, tak voľba padla na kamaráta Tomáša ktorému som predostrel plán, na ktorý po mesiaci súhlasne prikývol - teda dobre, že ide aj on. A tak sme boli už až dvaja a tak to zostalo až do konca.

Základom bolo skĺbiť teraz už naše (nielen moje) požiadavky na cestu a na rovinu napíšem, že to nebolo vôbec jednoduché vyriešiť to vo dvojici, nieto že by sme mali vyhovieť napr. štyrom členom výpravy.

Najväčší problém bol samozrejme čas. Urobiť túto cestu štýlom stíhačky tam a späť nebolo tak celkom našim cieľom, aj keď nakoniec sa prejazd cez veľa miest Ruska niesol v znamení fotografie s názvom mesta alebo symbolom mesta. Napriek tomu ale niektoré dni tak napokon aj vyzerali ako zo stíhačky, ale toto sme naozaj nedokázali ovplyvniť, lebo čas bol neúprosný.

 

Pri plánovaní sme začali pekne od konca a to je, že sme si išli určiť deň kedy musíme byť bezpodmienečne doma a od toho sa všetko odvíjalo. Ten deň bol 1. september 2015 a v kalendári sme postupovali týždeň po týždni naspäť , až sme sa dopracovali k najbližšiemu približnému možnému dátumu odchodu 24. - 25. júla 2015, skôr to naozaj nepôjde. Takže ako počítam, tak počítam, máme chabých 40 dní, čo síce nie je zase tak málo, ale ideálne by bolo mať v zálohe ďalších 10 dní.

Pri pohľade na mapu bolo od začiatku jasné, že dať to celé tam aj späť v sedle motocykla za tieto dni je čistá utópia a už vopred som počítal s tým, že ak splníme cieľ a dostaneme sa do Vladivostoku, tak naspäť určite využijeme kvôli úspore času vlak. Takže ďalší bod na riešenie bolo zháňanie informácii o preprave nás aj motoriek vlakom z Vladivostoku do Moskvy.

Keďže Tomáš už túto tortúru vlakom z časti absolvoval (aj keď nie príliš oficiálnou cestou), čo sme v tomto prípade nechceli riskovať, tak sme začali zháňať oficiálne informácie priamo zo zdroja Ruských železníc, ktoré čuduj sa svete - majú svoje zastúpenie aj v Bratislave.

Na moje otázky ktoré sa týkali oficiálneho prevozu motoriek a nás, ma milá a ochotná slečna v spevavej slovensko - ruštine, odporučila na nákladné oddelenie Ruských železníc v Moskve, keďže ona z Bratislavy nevedela vybaviť takmer nič, ale zaželala našej ceste veľa úspechov. No asi vedela prečo to hovorí, o čom som sa presvedčil v priebehu nasledujúcich týždňov.

Povedal som si, no dobre a začal som pátrať tam, kam ma nasmerovala. Ale aby som čitateľov neunavoval nudným čítaním, skrátim to a uzavriem to tak, že v tomto bludnom kruhu som sa pohyboval počas januára - februára, pohadzovali si ma od Moskvy po Vladivostok ako horúci zemiak, e-mailový ping – pong, z ktorého som sa viac nedozvedel ako dozvedel, ma privádzal do vývrtky a čas bežal. Bolo treba riešiť aj iné veci nielen vlak.

Nakoniec nás štýlom Rusku osobitým uzemnili, že ani oni sami nevedia ako a čo bude, že sa pýtame veľmi skoro, keď je to polroka dopredu. Veď ani oni poriadne nevedia ako to bude dva dni pred odchodom vlaku, nieto teraz.

Zabili to vetou „nejako bude molodci“ .........

Takže po takmer dvoch mesiacoch som bol znovu na začiatku a v hlave chaos. Jediná informácia ktorú mi potvrdili bola, že ak budem mať lístok na vlak pre seba, tak tým pádom mám istotu, že aj motorka pocestuje. No super pomyslel som si, ale ako teda ďalej? Ono sa to ako vždy v Rusku nejako vyrieši, ale keďže náš včasný návrat bol alfou a omegou plánovania, tak do posledného dňa pred odchodom to bolo nepríjemné dúfanie. Spoľahnúť sa totiž nedalo vopred na nikoho a na nič.

A tak sme začali riešiť veci ostatného charakteru, ktoré už sme rutinérsky zvládli, keďže do Ruska sa vraciame prakticky každý rok. Víza dvojvstupové na 90 dní do Ruska, takisto dvojvstupové tranzitné cez Bielorusko, aj keď cesta naspäť je plánovaná cez Ukrajinu, ale ak by sa niečo zmenilo a nastal neočakávaný problém s prejazdom cez Ukrajinu, tak je lepšie mať na tranzit domov v zálohe jedno bieloruské vízum navyše, ako to obchádzať severnejšie cez Litvu.

Toto okolo víz sme poriešili mesiac pred odchodom a predtým nám zostávalo len urobiť nejaký zoznam vecí a náhradných dielov na cestu, ktorý sa každým dňom rozširoval, niečo v batožine zabrali aj rôzne prezentačné veci ako tričká, nálepky, pohľadnice, vreckové nožíky, svetielka a iné drobnosti, ktoré sú vhodným darčekom počas cesty a osvedčili sa už neraz..

 

Čo sa týkalo servisu motoriek, každý si riešil po svojom. Základný servis vopred doma bol vo výmene náplní a filtrov, reťazovej sady, ktorá sa cestou sama pripomenie, celkovej kontrole motorky. Nič strašné sa ale nedialo, žiadne veľké úpravy, išlo skôr o prevenciu.

Na pneumatikách sme sa zhodli vopred. Po skúsenosti cesty v roku 2014 do Murmansku a na Nordkapp som znovu zvolil Heidenau Scout K60. Jediná dilema bola či zobrať so sebou aj po jednej náhradnej pneumatike, t.j. jednu prednú a jednu zadnú, ktoré by sme si rozdelili a každý by niesol po jednom kuse. Nakoniec sme sa ale tejto myšlienky vzdali a verili sme našim novým pneumatikám, že vydržia aj bez nutnosti ťahať so sebou náhradné. Samozrejme lepiace sady, fľaky, náhradné duše, kompresor atď. vo výbave boli.

Pomaly sa blížil týždeň odchodu, nervozita stúpala a nás čakala posledná a o to dôležitejšia úloha, ktorá hraničila so zdravým rozumom a to bola tá už vyššie spomínaná vec s kúpou lístkov na vlak.

Keďže sme nemali žiadnu možnosť, ani žiadneho človeka priamo vo Vladivostoku, ktorý by nám dokázal na 100% zaručiť, že sa do daného vlaku dostaneme, aby sme stíhali byť doma načas, tak ako to bolo naplánované. Mali sme teda jedinú možnosť a to kúpiť si lístky ešte z domu.

Jediná poriadna informácia ohľadom kúpi lístka bola, že pár dní pred odchodom vlaku už lístok určite nekúpime, pretože sa chystáme cestovať koncom augusta a to v Rusku končia prázdniny a vtedy budú vlaky mesiac dopredu beznádejne vypredané. No super, takže jediné čo sme v danej chvíli mohli urobiť bola šialenosť kúpiť si lístok pre nás ako pasažierov ešte z domu a dúfať, že motorky sa povezú tiež s nami v nákladnom vagóne. Takže pozorne sledujem v ktorý deň sa začnú predávať lístky na nami vybraný vlak. Tento predaj začína najskôr 45 dní pred odchodom vlaku.

Keďže sme sa rozhodli cestovať naspäť vlakom ktorý odchádza z Vladivostoku 22. augusta, tak 8. Júla, hodinu po polnoci, sedím pri počítači na stránke Ruských železníc a čakám na začiatok predaja. Samozrejme v momente ako sa predaj začal mi celý systém zamrzol a asi na piaty pokus som sa dostal tam, kam som chcel.

 

S hrôzou som ale zistil, že počas tých asi 15-tich minút je polovica lôžok obsadených, tak som v panike bral čo prišlo pod ruku - jedno dolné a jedno horné lôžko v kupé pre štyri osoby a na druhý pokus sa mi to podarilo aj zaplatiť, nech sa páči 380eur eur horné + 420eur dolné lôžko, ba dokonca mi aj potvrdzujúca odpoveď mailom prišla. Spadol mi kameň zo srdca, už len tých pár kilometrov prejsť do Vladivostoku. Ale to bude malina.

Týmto tu sa celá naša príprava skončila a bolo na čase po polroku čakania aj vyraziť.

Sobota 25. Júla 1.deň

Pobedim - Trebatice - Piešťany - Žilina

 

Dátum bol stanovený na sobotu 25. júla. Po dohode sme začali našu cestu v Piešťanoch, keďže bývame každý v inej dedine, tak sme ako bod 0 určili symbol mesta Piešťany a po fotení sme vyrazili od sochy piešťanského Barlolamača pri Kolonádnom moste. Ostrý výjazd, je ale až od zajtra rána, dnešok bol trocha ako formalita, s pár desiatkami najazdených kilometrov. Dohadujeme posledné detaily, čo sme doma zabudli to nebudeme potrebovať.
Na začiatok sme si dali rozbehových 150 kilometrov.

Nedeľa 26. Júla 2. deň

Žilina - Krakow/PL - Kielce - Radom - Pulawy

 

Cestou do Poľska sa s nami v Martine prichádzajú rozlúčiť kamaráti z minulých výprav, ktorí o týždeň vyrážajú tiež do Ruska, ale iným smerom. Po tejto zastávke nám už nič nebráni pokračovať do Poľska, kde podvečer v Krakowe troška zle odbočujeme a po Tomášovom upozornení, že slnko by nám predsa len malo svietiť do chrbta nie do očí, to otáčame radšej predsa len smerom na východ, lebo ako nám píše ceduľa OSTRAVA 150 km, nie je náš dnešný cieľ. A tak si troška nadbiehame.

 

Nemáme žiadnu navigáciu a jediná naša mapa je mapa Ruska v mierke veľmi málo/veľmi veľa. V hlave mám mestá cez ktoré musím prejsť a to stačí. Do večera stratu dobehneme a celkom pekne premrznutí (na radu prišli aj nepremoky) okolo 22.00 hľadáme nejaké miesto na spanie.
Dnešný výkon bol 562 km.

Pondelok 27. Júla 3.deň

Pulavy - Radzyň - Damačevo/BLR - Brest - Minsk - Orša

Ráno, po rannej polievke pokračujeme Poľskom a o 11.00 už stojíme na hraničnom prechode do Bieloruska pri mestečku Domačevo, ktorý je asi o 50 km nižšie ako pôvodne plánovaný prechod Brest a po prvýkrát posúvame hodinky o hodinu dopredu.

Vrelo odporúčam tento prechod, keďže som mal možnosť skúsiť v minulosti aj prechod Brest, tak tento prechod bol úplne prázdny a aj s vypisovaním papierov atď. nám obe strany trvali maximálne hodinu. Dokonca bez zbytočného otvárania kufrov. Meníme nejaké tie eurá a sú z nás na chvíľu milionári, ale len v bieloruských rubľoch.

Celý deň pokračujeme Bieloruskom, dobré rovné cesty, kilometre ubiehajú, len tankujeme a vedľa cesty kupujem u bábušky čučoriedky o veľkosti malín (že by to bolo blízkosťou Černobylu?).


Mierne zvlnená krajina je zaplavená zeleným morom lesov, z ktorých svietia veľké ostrovy obrábanej pôdy a lúk s množstvom traktorov značky Belorus. Pohľad na bieloruskú krajinu vzbudí v pozorovateľovi pocit mieru, pokoja, ticha. Obchádzame Minsk.

 

Tomuto dvojmiliónovému mestu v roku 1974 vtedajší Sovietsky zväz udelil titul Mesto hrdina, čo predstavovalo najvyšší stupeň vyznamenania. Do večera stíhame prejsť celým Bieloruskom a vstup do Ruska si nechávame na ráno.

Dnes sme dali 810 km.

Utorok 28.júla 4.deň

Orša - Smolensk/RUS - Kubinka - Moskva - Vladimir

Ráno po 10 minutách jazdy sme na hranici s Ruskom, ktorá je otvorená. Nikto nás nekontroluje, tak len meníme eurá za ruble u miestneho veksláka čo sedí v oplieskanom Žiguláku a má lepší kurz ako vedľajšia kamenná zmenáreň o čom svedčí aj rad ktorý sa tvorí okolo jeho približovadla z doby ZSSR.

Pokračujem smer Moskva, ale sme asi len 100 km za Smolenskom, keď zrazu podo mnou zaznie rana, rachot a stojím. Moja novučičká reťaz si povedala, že stačilo 1500 km a porúčala sa. Tak som pozbieral po ceste to, čo nestihli okoloidúce kamióny rozdrviť (kryt reťaze, plastová schránka na náradie) a dumáme čo zlyhalo. Veľmi rýchlo zisťujem, že skrutkovacia spojka na reťaz nebude to pravé orechové, a začíname riešiť spájanie reťaze náhradnými spojkami ktoré vezieme so sebou...

 

Zrazu ale vedľa mňa stojí VW Transporter s prívesom a z neho ku mne kráča usmiaty chlap s otázkou „čo je s Africou?“ ..... Na moju otázku, že ako vidí zozadu z diaľky, že je to Africa, mi odpovedá s mojim prvým údivom, že on išiel oproti nás po diaľnici a videl ako tam stojíme pri Africe, tak sa otočil na najbližšom výjazde a prišiel sa spýtať či nám treba niečo pomôcť. Po mojom oznámení, že nevydržala spojka reťaze a montujeme druhú, prichádza druhý môj údiv, že on má so sebou novú bezspojkovú reťazovú sadu na Africu a že ak chcem mi ju predá za normálnu cenu.

Po zvážení tejto možnosti a predstave prípadných ďalších možných problémov so spojkou reťaze na jeho ponuku prikývnem a po 30 min. je všetko vymenené. Pôvodnú reťazovú sadu beriem do kufra, aby som ju nakoniec o pár tisíc kilometrov neskôr aj tak vyhodil.....

 

Sergej je pôvodom Bielorus z Brestu má v Moskve obchod s motorkami ktoré vozí zo západu. Dostáva za pomoc okrem mojich eur za reťazovú sadu aj naše tričko a po pár fotkách mastíme ďalej do Moskvy a ako sa ukázalo do parádnej búrky.

Po nútenej pauze na pumpe kvôli prietrži mračien prichádzame okolo 17.00 do Moskvy, ktorú prechádzame 2,5 hodiny v takom lejaku, že mi premokli aj myšlienky.
Večer spíme asi 200 km za Moskvou a po dnešku môžem byť rád, že sme vôbec urobili 595 km.

Streda 29. Júla 5.deň

Vladimir - Nižnyj Novgorod - Čekoksary - Kazaň

Ráno nás víta zase zamračené, tak na nič nečakáme, polo suchý - polo mokrý sadáme a ideme sa sušiť za jazdy smerom na Nižnyj Novgorod.

 

Toto mesto s 800 ročnou históriou je pravou metropolou Povolžia. V minulosti bolo toto mesto známe aj ako Gorkij. Preslávil ho sovietsky velikán literatúry a divadla Maxim Gorkij. Cesty sú tu o poznanie horšie ako v okolí Moskvy a veľmi preplnené, čo v daždi na nálade nepridá a zo sušenia moc nie je. Skôr je to nácvik ako na vojne – chemický poplach! pláštenky obliecť – pláštenky vyzliecť! Takto dookola celý deň, až sa k večeru po prechode rieky Volga dostaneme do mesta Kazaň.

 

Kazaň je už po stáročia centrom stredného Povolžia, kde žijú prevažne Tatári, Čuvaši a Marijci. Prichádzame k majestátnej rieke Volga ktorá je najdlhšia a na vodu najbohatšia rieka v Európe. Pramení v lesnej tíšine Valdajskej vrchoviny, asi 300 km na severozápad od Moskvy. Bohatou na vodu sa stáva, keď preteká lesostepným pásmom od Nižného Novgorodu, kde potom priberá dva veľké prítoky Oku a Kamu.

Tento veľtok teda prekračujeme a počasie sa umúdruje. Potme hľadáme miesto na spanie.


Dnešný výkon v daždi bol aj tak celkom dobrý 780km.

Štvrtok 30.júla 6.deň

Kazaň - Čelnyj Naberežnyj - Ufa - Ural

Dni sa začínajú podobať ako vajce vajcu, nič podstatné sa nedeje, kým dosiahneme aspoň čiastkový cieľ, ktorým je Bajkal, bude asi zážitkov pomenej. Dážď sa nás drží aj dnes, cesty sú ešte horšie ako včera a samé opravy a zdržovania. Ideme fakt pomaly a to obiehame kolóny kde sa len dá.

 

Prechádzame do Baškortostanu kde je hlavným mestom Ufa, ale asi 100km pred ním si po reťazovej sade povedalo aj palivové čerpadlo, že má dosť a vypovedalo službu. Na túto viac ako pravdepodobnú závadu som pripravený pre istotu 2krát a po 15 minútach s vymeneným čerpadlom pokračujeme.

 

Prichádzame do Ufy bohatého to mesta, kde sa všetko točí okolo ropy. Toto miliónové mesto je centrom a aj hlavným mestom Baškirska. V poobednej špičke, kde si hodinky posúvame nie o jednu, ale hneď o dve hodiny dopredu ideme krokom od križovatky ku križovatke. Mestom prechádzame pomaly, ale aspoň nejaká zmena prostredia to bola a prišla celkom vhod.

Na konci mesta ale už letíme s vidinou večerného chladeného piva niekde na Urale. Túto radosť nám ale na chvíľu oddiali dvojica miestnych výpalníkov v uniforme, ktorí na strategickom mieste na kopci, merajú dole v zúžení nezmyslenú 50-ku, cez ktorú sme prefrčali asi v 90-ke obaja. Zaujímavé bolo, že mňa nechali tak a Tomáša si stopli.
Aby videli, že akože držíme spolu tak som sa vrátil v protismere, začo som bol orgánom zgezovaný, že či sa u nás jazdí takto...

Na to som mu odpovedal, že po krajnici v protismere to je u nás dovolené. Policajt len vyvalil oči, ale nepovedal nič, keďže stredobodom jeho záujmu bol Tomáš, ktorého si ako ovečku do košiara už viedol do svojej Lady Samary. Tu mu k dnešným jeho narodeninám okrem gratulácie pustili aj video na ktorom si obaja krásne prášime cca. 90km/h. Pri tejto príležitosti mu bolo oznámené, že ako „inostrancovi“ a oslávencovi majú dnes akciu 1+1, t.j. 1000 rub. premňa + 1000 rub. pre kolegu.

Nakoľko oficiálna pokuta za „eto narúšenie“ bola 5000 rub. a od inostranca by ju aj tak nemohli zobrať v hotovosti, ale len vkladom v banke, Tomáš uznal, že zjednávať a strácať čas nemá zmysel, keď si bol vedomý priestupku a súhlasil. Vytiahol teda peňaženku, kde sa na neho usmievala iba 5000-rubľovka.... vo výpalníkoch sa zrazu prebudil obchodný duch a oznámili mu, že vydať majú len 2000 rub.

 

Toto všetko som sa dozvedel až neskôr večer po tejto výhodnej obchodnej transakcii, za ktorú som ho patrične pochválil. Ale nakoniec som sa s ním večer o pokutu podelil, keďže sme na jednej lodi a zapili sme jeho dnešné narodeniny naozaj už na tom Urale, aj keď o 3000 rub. ľahší.

Dnes pribudlo do denníka najazdených 662km.

Piatok 31. Júla 7.deň

Ural - Čeljabinsk - Kurgan - Makušino

 

 

Chladné ráno na Urale, tak sa príliš neponáhľame po večernej oslave narodenín, ktorá bola síce v norme, žiadne veľké ponocovanie, ale pospali sme si trocha dlhšie. Aj keď v Rusku som nikdy nefúkal, ani do čapice, tak radšej volím možnosť vyraziť o hodinu neskôr. Zatiaľ si obzerám na parkovisku kolekciu havarovaných nákladných vozidiel, ktorým kraľuje do tla zhorený autobus. Hold prejazd Uralom nebýva vždy prechádzkou ružovým sadom.

 

Pred ranným štartom sa pýtame miestnych kdeže je tá povestná hranica medzi Európou a Áziou, pretože som touto cestou išiel už dvakrát, ale raz to bolo ešte 50 km tam, a keď som sa znovu pýtal, tak už to bolo 80 km za chrbtom. Po dôvernej informácii, že tento medzník sa nachádza nejakých 30-40 km pred nami, a že ho určite nemôžeme minúť, ho po 120 km naozaj nachádzame na špinavom parkovisku, kde po neodmysliteľnej fotke pokračujeme už prakticky cez nekonečnú Sibír.

Názov Sibír pochádza z jazyka starých kočovníkov a znamená Spiaca krajina. Začína Uralským pohorím a končí 7 000 km na východ vrchmi na pobreží Tichého oceánu. Od severu na juh má Sibír 3 500 km a rozlohu viac ako 10 mil. štvorcových km a preto ju geografi rozdelili na západnú a východnú. Suroviny z týchto miest (železná ruda) boli použité napr. pri stavbe nových mostov medzi Budou a Pešťou, vyrobili z nich koľajnice v Buenos Aires, alebo poslúžili ako výztuž Asuánskej priehrady.

 

Obchádzame mesto Čeljabinsk ležiace na východných svahoch južného Uralu. Je jedným z hlavných priemyselných centier Ruska. V pohnutých časoch druhej svetovej vojny sa tu vyrábali povestné Kaťuše. Zaujímavosťou je aj pád meteoritu spred dvoch rokov. Traktorový závod vidno z diaľky minimálne 20 km. Niečo neskutočné - okolie dostalo naozaj zabrať, zdevastovaná príroda naokolo, tak radšej hltáme ďalšie kilometre z dnešnej porcie.

Tak ako bolo včera zima, je dnes teplo, premávka hustá ako dobrá držková, a vo vyjazdených koľajach by človek pri malom pude sebazáchovy mohol zapnúť aj autopilota, lebo ak raz vojdeš do tejto koľaje, tak skoro ťa nepustí.
Večer prechádzame okolo mesta Kurgan, odkiaľ síce vedie rovná cesta smerom na Omsk, ale keďže pred nami je malý výbežok Kazachstanu, a bez víz tade neprejdeme, točíme smer na sever na zbytočnú asi 300km obchádzku, cez ktorú sa budeme trmácať zajtra asi polovicu dňa.

 

V dnešný večer bol asi jediný v ktorý nás žrali komáre zaživa. Po iné dni to bolo v norme, ale dnes to boli galeje. Nájazdy tisícok komárov nedovoľovali prakticky žiadnu možnosť posedieť večer vonku. Jedine zatiahnuť moskytiéru a spať.

Dnes sme ukrojili z ruského koláča 659km.

Sobota 1. Augusta 8.deň

Makušino - Išim - Tjukalinsk - Omsk - Barabinsk

Aj tak sa ale budíme doštípaní od komárov, ktorí nás na počudovanie doteraz nejako obchádzali. Po katastrofálnom tankodrome vyrážame na cestu, ktorá miestami pripomína obrovské parkovisko z oboch strán. Kto môže obchádza to kade tade po lúkach a poliach. Síce sa tu naplno pracuje, ale frekvenciu vozidiel zjavne nestíhajú dočasné semofóry, pred ktorými sa tvoria kolóny dlhé aj 10 kilometrov.

Tu stretáme aj Nemca na Opli Frontera, ktorý bol nadšený, že niekto vie po nemecky viac ako slovo „Gitler“. Chlapík bol so svojim psom na výlete vo Vladivostoku a vracia sa domov. Jeho nálepka na aute BERLIN – VLADIVOSTOK – BERLIN mi príde ako pekná provokácia, keď všade visia plagáty „70 LET POBEDY“, Rusi si toto leto pripomínali 70 rokov od ukončenia II. Svetovej vojny naozaj na každom kroku. Snáď sa do svojho Berlína dostal bez ujmy na zdraví..

Po nekonečnej obchádzke sme poobede v Omsku, kde robíme len fotku pri tabuli OMSK a pokračujeme. Omsk je druhé najväčšie mesto na Sibíri a od Moskvy je vzdialené vyše 2500 km. Je tu najväčší závod na spracovanie ropy v Ruskej federácii. Čaká nás ale prejazd cez Barabinskú step. Táto viac ako 500 km dlhá oblasť sa rozprestiera medzi sibírskymi riekami Irtyš a Ob a jej dominantou je jazero Čany.

Podvečer zase hráme naháňačku s mrakmi, dobehnú oni nás, či im ujdeme? Ako vždy neušli sme a stojíme zase na pumpe a dumáme čo ďalej. Cesta dobrá, rovná, snáď to prejde, ideme ďalej. No došli sme len po najbližší motel, kde to vzdávame a priznávame prehru s mrakmi a skúšame šťastie s ubytovaním.

Nakoniec končíme v nejakej pivnici, ale aspoň na nás neprší.

Napriek všetkému máme dnes porciu 882km.

Nedeľa 2. Augusta 9.deň

Barabinsk - Novosibirsk - Kemerovo - Mariinsk

Ráno vychádzame z pivnice a z normálnej izby vychádzajú starší manželia Taliani, ktorým patrí vedľa parkujúca GS-ka. Boli na výlete v Južnej Kórey a vracajú sa po dvoch mesiacoch domov. Všetko chvália, sú nadšení z Ruska.

Lúčime sa a vyrážame, aby začal deň blbec. Ten začína pri najbližšom tankovaní, kde mi na pomerne modernej pumpe nevypne pištoľ a ja môžem byť rád, že som nezhorel aj s Africou. Všetko je od benzínu, po motorke tečie, kvapká na motor, výfukové potrubie, no zázrak, že ešte nič nehorí. To, že som od benzínu celý aj ja je v tejto chvíli nepodstatné.

Ideme radšej do susediaceho Kafe na nejakú polievku, kde mi radosť robí stojaca nabalená Africa s ruskou „ešpézetkou“. Rusi celkovo majú radi Africu, nedajú na tento stroj dopustiť. Pri týchto stretnutiach sa cítil Tomáš so svojím nemeckým jednobuchom akosi menejcenne.

 

Okolo obeda v parádnom daždi prichádzame do tretieho najväčšieho mesta v Rusku, do Novosibirsku. Tu ešte parádnejšie zablúdime a po 1,5 hodine sa nejako vymotáme z tohto 2-miliónového mesta. Je najväčším na Sibíri. V Novosibirsku majú aj „more“. Miestny tak nazývajú vodnú nádrž s hydroelektrárňou na rieke Ob – „Novosibirskoje vodochranylišče“.

Pri otázke kadiaľ máme ísť smerom na Krasnojarsk, nám miestny len nechápavo pokrčili ramenami. Najskôr sme tomu nerozumeli prečo, ale nakoniec nám bolo vysvetlené, že sa pýtame na mesto ktoré je vzdialené cca. 800 km a mnoho ľudí tam nikdy nebolo, preto ani nevedia kade tam ísť. Ono je to asi tak, akoby sa u nás v Piešťanoch niekto pýtal, kadiaľ ísť na už vyššie spomínaný Berlín. A tak si radšej posunieme hodinky o ďalšiu hodinu dopredu a ideme hľadať nejaké Kemerovo kam nás odporučili.

Tak si ideme smerom na to Kemerovo, hovoríme si, že to asi bude len nejaká dedina, keď v našej hyperpodrobnej mape je to len nejaká bodka. Táto dedina veľkosti našej hlavnej dediny na Slovensku, nás privítala neskutočným offroad objazdom mesta, cez les, po takej rolete na ceste, takých jamách, že zuby ktoré ma dovtedy len trocha boleli si hneď vypýtali Ibuprofén. Zážitok aký sa len tak nevidí. A to nás ešte poctila výdatnou sprchou obloha k večeru, tak bolo načase, aby deň blbec skončil.

 

Úplnou čerešničkou na torte, bola večer ponuka ktorá sa len tak neodmieta. Pri pohodovej debate s milým manželským párom z Kazachstanu, dostal Tomáš ponuku na návštevu Kazachstanu s možnosťou výberu niektorej z troch dcér za ženu, všetky študované, slušne vychované, anglicky hovoriace.
Tomáš samozrejme s pokojom sebe vlastným túto ponuku v tej chvíli diplomaticky zahral do autu, a na moju neskoršiu otázku, či si zobral aspoň kontakt na nádejného svokra odpovedal –jáááááj to som mal? Ráno si vypýtam....

Ale ráno bol potenciálny svokor, aj so zlatozubou svokrou už dávno preč, kým sme vstali a nádejné nevesty musia počkať na iného motorkára.
Ja si radšej posuniem hodinky znovu o hodinu dopredu na +5 hodín a týmto deň blbec skončil.

A skončil po 774 km.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.02
Známkováno: 54x

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist