Rumunsko 2015 úplne inak.

Môj prvý skutočný moto výlet do Rumunska.

Rumunsko 2015 úplne inak.

Kapitoly článku

                O Rumunsku bolo toho napísaného naozaj veľa.  Prejazdené je motorkármi celé a kompletné. Prečítal som snáď každý cestopis ktorý je venovaný Rumunsku od r. 2012 keď som si po dlhých rokoch znov kúpil motorku.  Dlho som rozmýšľal, či mám napísať aj ja svoje skúsenosti z moto výletu do Rumunska, uvažoval som či viem dať niečo viac – dať nové fotky, opísať nové veci, dať nové impulzy. Asi nič z toho v mojom príspevku nebude, určite tu však napíšem úplne iný a nový cestopis. Iný tým – že je môj, mnou napísaný, mnou prežitý, mnou doslova vychutnaný. Motorkári ktorí do Rumunska chodia (možno) ako ja do susedného okresu toto asi čítať nebudú, ak aj áno, iba sa pousmejú. Veď oni už toho prekonali a prejazdili oveľa viac, zaujímavejšieho, vzdialenejšieho.  Im tento cestopis venovaný nie je.

Čo vlastne tu chcem ako hlavnú myšlienku napísať je povzbudenie pre tých, ktorí ešte v Rumunsku neboli, ktorí zbierajú odvahu tak, ako som ju niekoľko rokov zbieral ja. Venovaní je ľuďom ktorí možno váhajú, majú obavy, nie sú si istí, či je to správne rozhodnutie. Ľuďom, (aj) motorkárom ktorí tak, ako ja mnoho krát počúvali a počujú vety typu: „načo do Rumunska, čo tam vlastne chceš vidieť, tam sú kočovní cigáni, túlavé psy, tam ťa okradnú, zbijú....zjedia“. Rumunsko, tak ako som mal možnosť vidieť a zažiť ho ja, je úžasná krajina kam sa budem rád vracať znova a znova. Má úžasnú prírodu,  zákutia, krásy ktoré mi doma nemáme. Máme iné, to áno, no také akú sú tam, my nemáme. Niektoré opíšem, niektoré som zachytil na fotky ktoré pripájam. Vy, ktorí váhate, rozmýšľate – čítajte a inšpirujte sa.

Keď som v r. 2012 kúpil motorku BMW 650 GS, r.v. 1998 (Lízinku), po najazdení pár km doma ma to začalo ťahať čím ďalej tým viac do diaľok, chcel som vidieť iné krajiny, spoznať ľudí v nich. Veľmi ma zaujali cestopisy z Ukrajiny, no vzhľadom na súčasnú bezpečnostnú situáciu som cestu tam odložil zatiaľ na neurčito.  Avšak keď som uvidel prvé fotky z Transfargarašu, povedal som si – tam raz musím ísť.  V r. 2013 som úplne náhodou spoznal veľmi príjemných ľudí zo severorumunského mesta Tautii Magheraus, bol som pozvaný na sympózium v ich meste ktoré sa konalo v júni 2014. Spojil som cestu tam s moto výletom na ktorom som plánoval prejsť Transalpinu a Transfargaraš. Pokúsil som sa dať dokopy paritu motorkárov, aby som nešiel sám. Prisľúbilo sa mi 5-6 podobných nadšencov ako som ja, ktorí mali motorky ale v zahraničí ešte neboli, no postupne čím viac sa blížil čas odchodu, pod rôznymi zámienkami ktoré boli viac či menej uveriteľné, svoju účasť odriekli. A tak som dva dni pred odchodom zostal sám. Dlho som uvažoval, rozmýšľal. Dovolenka bola naplánovaná, peniaze vyčlenené, očakávania neskutočné. Rozhodol som sa - a išiel sám. Prvý krát v zahraničí, prvý krát pre mňa tak ďaleko na motorke, bez navigácie iba s mapami. Toto by bolo na samostatný cestopis. Napíšem len toľko, že prakticky celý 10 dní stále pršalo, v horách zima, viditeľnosť minimálna. Prešiel som iba Transalpinu, viac som nezvládol. No pevne som sa rozhodol, že v r. 2015 pôjdem znova a užijem si to.

Od jari tohto roku som intenzívne plánoval, čítal čo sa prečítať o Rumunsku dalo, utvrdzoval som sa v tom, že na motorke do Rumunska rozhodne pôjdem. Znova som oslovil pár kamarátov, niektorí sa rozhodli pripojiť. Z dôvodu rôznych príčin a viac či menej očakávaných faktorov sme sa rozhodli že dňa 31.júla 2015 vyrážame. Trasa bola dohodnutá – Transalpina a Transfargaraš, popri tom čo cestou príde. Strava vlastná, nocovanie v stanoch, cesta maximálne 5 dní aj s návratom. To preto, lebo jeden z nás musel proste byť doma do 4. augusta. Toto sme vedeli od začiatku, tomuto sme sa prispôsobili. Mňa ešte na poslednú chvíľu zaskočila jedna veľmi príjemná vec – 30. júla mi zavolal Dušan s ktorým som bol v jednaní už niekoľko týždňov a povedal mi, že teda ak naozaj chcem, aby som prišiel a motorku mi predá. Sadol som na autobus, vycestoval do Košíc, tam som si kúpil pred pár týždňami vyskúšanú motorku. Cesta na nej domov, cca 200 km bola takou rozcvičkou na to, čo ma malo v najbližších dňoch čakať.  

 

Účastníci moto výletu Rumunsko 2015, (ja) Ľuboš + Suzuki DL V Strom 1000 (premenovaná na Szuziku), Peter + Kavasaki 750, Robo + Kavasaki 800 sme sa stretli ráno o 09.00 hod. pred mojim panelákom, dohodli detaily výletu, orientačný smer. Proste nasadli a vyrazili. Plní očakávania, adrenalínu, nádejí a predstáv.

Predpoveď počasia bola viac ako priaznivá, počas celého výletu sme ani raz nezmokli, naopak bolo neskutočne miestami až na nevydržanie horúco. Vyrazili sme z Brezna, smerom na Rimavskú Sobotu, odtiaľ cez hraničný priechod Kráľ smer Maďarsko. Tak ako sme aj očakávali, presun cez Maďarsko bol málo zaujímavý, jednotvárna krajina okolo diaľnice, nič zaujímavé. V r. 2014 som sa rozhodol vyhnúť diaľniciam pri ceste do Rumunska, trpko som to oľutoval. Rýchlosť cez obce obmedzená často na 30 km/h mi cestu riadne predĺžila. Mal som síce možnosť vidieť pre mňa neznámy maďarský vidiek, no rešpektujúc jeho určité zaujímavosti, ma ničím zvláštnym neprekvapil. Preto sme sa rozhodli tohto roku do Rumunska a aj cestou naspäť využiť diaľnice, proste Maďarsko prejsť čím skôr. Cez Miškolc, Debrecen sme sa dostali k hraničnému prechodu Bors, ním sme spolu s množstvom iných motorkárov prešli do Rumunska. Prešli sme mesto Oradea, pokračovali po ceste č. E60. V tejto časti Rumunska, blízko nami prechádzanej medzinárodnej cesty je v horách niekoľko dedín kde bývajú potomkovia slovenských osadníkov, ktorí tento kraj v troch vlnách v minulosti osídľovali. Mám telefonický kontakt na dvoch mojich priateľov odtiaľ, no ako na potvoru ani jeden práve nebol doma, aj oni dovolenkovali. Nič to, tento kraj navštívim na budúce, určite.  Kdesi, ani sám neviem kde, Peter našiel vedľa cesty, doslova pod cestným mostom miesto na prespanie. Okolo 19-nástej sme zaparkovali motorky, v blízkom motoreste sme si dali pár pív od smädu, na lúke rozložili stany. Dôležité bolo to, že vedľa tiekol potok s chladnou vodou v ktorej sme sa po celodennom potení vyumývali, z vnútra sme sa vydenzifikovali prinesenou moravskou slivovicou a unavení sme v stanoch prenocovali. Ja som spal ako drevo (a vraj som ho aj celú noc akože pílil) no Robo sa ráno posťažoval, že sa nič nevyspal, že celú noc nám nad hlavami jazdili kamióny. Ráno, keď sme balili veci, prišla k nám delegácia miestnych domorodcov, vyslaných pravdepodobne zo susednej osady aby s nami nadviazali priateľské vzťahy. Bolo to päť rumunských cigánskych detí tak, ako si ich u nás doma mnohí predstavujú – špinaví, otrhaní, hladní, niektorí bosí. Ak toto raz bude ich matka čítať tak pre ňu  pár slov – že sú chudobní to by som pochopil, ale prečo im aspoň v potoku nevyprala, prečo ich nepoumývala, tak toto už pochopiteľné nie je. „Samozrejme“ že od nás pýtali peniaze. Nič nedostali. Nejde o to, že by som pár Lei či Centov neoľutoval, no tak by som len podporil ich lenivých rodičov.

Po zbalení vecí sme nasadli na motorky a pokračovali po ceste č. E60 smer mesto Huedin. Nestihol som nafotiť, no nafotili iní – jedno veľké fuj nevkusu, prečačkanosti, vystavovaniu bohatstva na obdiv. Také sú tam domy na jednej ulici. Ich majitelia zjavne ráno do práce nevstávajú, teda nie do tej poctivej. Údajne patria nejakým rómskym oligarchom ktorí zjavne nevedia, ako ešte by vystavili na obdiv svoje bohatstvo a tipujem že asi aj moc. Ďalšia vec ktorá ma v tomto meste prekvapila bola skutočnosť, že keď sme sa zastavili na hlavnej ulici a v páľave som si sadol do trávy pod strom v parku prišiel ku mne miestny občas označený nejakou visačkou a ma vehementne presviedčal. O čom presne neviem, no pochopil som, že na ten trávnik môžu chodiť akurát tak psy, no turisti hľadajúci trošku tieňa nie. Nič to, nasadli sme išli ďalej. Po diaľnici č. 1 sme Cluj – Napoca. Ja, ako nepísaný vodca skupiny som si včas nevšimol odbočku na novú diaľnicu č. A3, vošli sme do mesta, zázrakom sme sa cezeň premotali a pokračovali smer Turda (tu je úžasná soľná jaskyňa – tak snáď inokedy), ďalej do mesta Sebes ktoré je východiskom na Transalpinu. Transalpina ja veľmi pekne a zrozumiteľne vyznačená na informačných tabuliach, súdim že sme neboli prví ktorí tam išli a potrebovali sa orientovať. Na konci mesta Sebes je veľmi slušný obchod tipu LIdl (neviem presne ako sa volá) kde sme si doplnili zásoby jedla a hlavne pitia. To bolo v horúčave prepotrebné.  Čakal nás jeden z našich cieľov –  cesta č. 67C. Rozmýšľam ako ju opísať, skúsim len krátko – krása. To sa opísať ani nedá, to treba zažiť. Zo začiatku čosi ako naša Čertovica, či Donovaly, no postupne sa nadmorskou výškou ráz cesty a krajiny menil, na takú, akú my doma nemáme. Aspoň nie takto prístupnú a zjazdnú aj na motorke. Tu počas jednej z oddychových prestávok si Peter všimol, že mi čosi tečie po motorke, v oblasti zadnej vidlice a kolesa, typoval to na brzdovú kvapalinu. Zbledol som, zastavil sa mi tep aj dych a nastúpili pre takúto situáciu asi najčastejšie myšlienky typu – čo si tu teraz počnem, takto ďaleko od domova, bolo mi toto treba, koľko ma to bude stáť peňazí, kto a ako ma odtiaľto odtiahne, nenechajú ma tu kamaráti samého uprostred hôr ap. Keď Robo s Petrom videli výraz moje tváre, domysleli si čo mi práve prebieha hlavou. Jedného z nich napadlo, aby som pozrel do zadného kufra či sa mi tam čosi nevylialo. A ajhľa, pivko z domova nevydržalo a z plechovice vytieklo. Motorka bola v poriadku. Rýchlo sa zistilo o čo ide, vysadli sme na motorky a pokračovali. Robo s Petrom sú oveľa lepší jazdci, tak išli dopredu, občas na mňa počkali. Podvečer sme zišli z hlavnej cesty na lesnú, našli sme si pekné miesto na kempovanie na brehu potoka, rozložili stany, prvý a vlastne aj posledný krát sme si založili oheň, čosi dobré zjedli, do rána sa krásne vyspali. Zhodli sme sa, že ja som intenzívne (a celkom úspešne) celú noc odháňal medvede ktoré by sa eventuálne chceli presvedčiť, ktože to prišiel do ich rajónu.

Ráno sme pobalili veci, sadli na motorky a pokračovali smerom do mesta Novaci. Táto časť Transalpiny je najkrajšia, dostali sme sa nad úroveň lesa, nová asfaltka zvádzala k vychutnaniu si jazdy aj vo väčšej rýchlosti. To Robo s Petrom aj využili, na vrchole sa otočili a jednu z najkrajších častí cesty si prešli znova. Toto si treba prejsť, to sa nedá opísať. Fotky trošku čosi naznačia, no realita je oveľa krajšia. Mali sme neskutočné šťastie na krásne počasie, ja keď som v r. 2014 túto cestu prechádzal husto pršalo a bola taká hmla, že som si doslova na koniec predného blatníka nevidel. To bolo viac trápenie ako jazda, v jednej chvíli som sa oproti seba stretol i iným motorkárom tak, že sme sa skoro prilbami zrazili. Ale teraz to bolo iné, proste krásne. Aj kvôli tomuto sme sem prišli, hovoril som niekoľko krát.       Z Novaci sme pokračovali po ceste č. 67 smer Horezu, potom po ceste č. 73C do meste Curtea de Arges. Toto bolo posledné väčšie mesto pred Transfargarašom. Preto sme tu nakúpili v obchodíku vedľa cesty nejaké zásoby a pokračovali po ceste č. 7C k nášmu druhému cieľu, horskému prechodu Transfargaraš. Bolo už poobedie, tak sme pomaly aj popri ceste hľadali miesto kde by sme prenocovali. Robo s Petrom, tak ako stále počas tejto časti cesty išli vpredu, v jednej chvíli sa vrátili a povedali mi, že boli až pri priehradnom múre priehrady Vidraru a tam je kempovanie ťažko možné. Vrátili sme sa spolu do kempu ktorý sme videli vedľa cesty, v smere jazdy v pravo, strmá cesta dole k potoku. Tam sme sa aj rozložili, najedli, spravili pár fotiek a prenocovali. Výber mieste sme neoľutovali, lebo na druhý deň sme sa zhodli, že ďalej po ceste by bolo kempovanie zložitejšie a hlavne v pribúdajúcou nadmorskou výškou bolo v noci určite chladnejšie.               

Prejazd cez Transfargaraš. Čo napísať, neviem. Dochádzajú mi slová. Veľa som toho nenajazdil, takže neviem porovnávať.  Mnohí iní ktorí porovnávať vedia napísali o tomto prechode veľa krásnych slov. Najvyšší vrch, je to Fargarasan, je vysoký cca 2500 metrov n/m, horský prechod je vo výške okolo 2100 metrov n/m (orientačne). Teda my sme boli vyššie ako je najvyšší štít Nízkych Tatier – Ďumbier, ten mám 2045 metrov n/m. A ak sme aj neboli vyššie, tak porovnateľne vysoko, nebudem sa tu hrať s pár metrami n/m. Cesta hore a aj dole úžasná, krásna, neopakovateľná. Zas a znova napíšem iba – to treba vidieť, to sa dá opísať ťažko. My sme prechádzali v smeru z juhu na sever, pod vrcholom je cestný tunel, ten nás vyviedol na severnú stranu s parkoviskom v ľavo a trhoviskom v pravo. Tu by som odporučil neisť na parkovisko, ale popri spomínanom trhovisku cestou hore prejsť cca 200 m v pravo, tam je odstavná plocha kde motorky bežne parkujú. Hlavne je ta tam vyhliadková plocha, na ktorú prakticky každý aj tak ide. A je zadarmo, nie ako parkovisko.

Z vyhliadky sme sa nekonečne dlho pozerali, fotili seba aj prírodu. Toto bol výhľad ktorý som mnoho krát v minulosti obdivoval na fotkách ktoré nafotili iní, závidel som im, dúfal že raz to uvidím osobne aj ja. A teraz som tu, jeden zo snov sa mi splnil. Naplno som si túto chvíľu uvedomoval a vychutnával. Tak toto doma skutočne nemáme, hovoril som viac krát. Keďže nás čas súril, sadli sme na motorky, vychutnali si zjazd z vrcholu, cesty, zákruty. Všetko čo, čo severná strana Transfargarašu ponúka cestovateľom. Tu sa na chvíľu zastavím a vzdám hold ľuďom ktorí (a nebolo ich málo) rovnakú cestu ako my, oboma smermi prešli na bicykloch. Tak toto je fakt sila. Na to nemám.

 

Za mestečkom Cartisoara sme odbočili na cestu č. E68 smerom na západ a nabrali kurz domov. Smer Avrig, Sibiu, AlbaIulia, Turda (teraz po diaľnici obchvatom okolo Cluj – Napoca), Huedin. Niekde pri ceste cca 100 km pred hranicou s Maďarskom sme si vedľa cesty rozložili stany a posledný krát nocovali v Rumunsku.  Cez hraničný prechod Bors sme vošli do Maďarska, pokračovali smerom na Debrecen. Tu som ako vodca totálne zlyhal, prehliadol som obchvat mesta, vošiel do jeho centra – a boli sme stratení. Teda nie úplne. Na jeden z mnohých svetelných križovatiek, keď som už naozaj nevedel kde sme a kadiaľ domov som kývol na vedľa stojaceho chlapa na vyblýskanom veteráne zn. Panónia, zavolal som na neho: „Miskolc, Budapešť“. Usmial sa, kývol aby sme ho nasledovali a vyviedol nás domorodými miestnymi cestami na diaľnicu. Aj takto mu ďakujem. Tu sme sa podľa predchádzajúcej dohody ešte z domu rozdelili. Peter s Robom mastili domov, ja som sa tak, ako vlani rozhodol dve noci stráviť v kempe v Hajduszoboslo. Obaja v poriadku večer došli domov, poslali mi sms. Ja som sa vykúpal v termálnych prameňoch, dosýta sa konečne vyspal, dobre najedol kvalitného maďarského jedla a 6. augusta v pokoji a pohodlí podvečer prišiel domov.

Čo dodať na záver? Moje a nie len moje predstavy a očakávania sa naplnili. Zhodli sme sa s Robom a Petrom, že v r. 2016 znova určite do Rumunska pôjdeme, znova prejdeme Transfargaraš a Transalpinu, možno v opačnom smere a čosi ešte pridáme. Petra, ktorý veľa rokov jazdil motokros náš výlet tak nadchol, že si splnil dlhoročný sen a kúpil si pred pár týždňami cestovnú BMW GS 1200. Všetkým ktorí váhajú, ktorí sa na moto výlet do Rumunska odhodlávajú vrelo odporúčam aby dobre naplánovali, zvážili. A potom jednoducho na motorku sadli a previezli sa. Áno, aj ja som zvažoval, aj ja som naberal odvahu. No neľutujem.

Náklady (ja): benzín cca 160,-€

Ostatný výdavky: cca 40,-€

Najazdené: cca 2300 km.

Pocity: neskutočné

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.43
Známkováno: 30x

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist