Low-cost adventure trip

3.deň

Ráno vstávame skôr, samy sa čudujeme že už sme tak skoro hore. Odísť sa nám znova darí dačo po ôsmej ráno s vidinou, že dnes dáme Transfagarasan. Cesta Beceal-Reghin-Targu Mures-Sighisoara prebieha rýchlo, málinko sa zamotávame v Targu Mures, kde si užívame aj zápchy, aj kolóny. Zdržali sme sa asi tak 35 min a možno viac, avšak centrum mesta bolo naozaj krásne. Všetko okolo zase divočina.Pokračujeme smer Brasov. Cesta prvej triedy ubieha naozaj rýchlo, no nenudíme sa. Každých 40 km, sa mení charakter krajiny. Od pahorkatinových ,,prérií“ cez rovinaté ,,a lá Maďarsko“ až po krásne hory. Cestou sa zastavujeme na nutný obed. Stojíme pri dákej reštike, no riadne luxusnej a upravenej. Vbehnem dnu - veľká sála pre cca 250 ľudí. Je tam dáka udalosť, asi 30 ľudí obeduje. Ja tam však nabieham v motorkárskom, dole schodmi v crossových topánkach robím rozruch, že všetci prestali jesť. Tetušky čašníčky sa pýtam základne vety,, Sprechen Sie Deutsch, English?...a  takisto pay with card, Euro?...Odpoveď bola ,no,no, card no, Euro da...tak sadáme, dobehne mladý počerný čašník. Nevie ani kecnúť ,,po našom“. To čo je v ponuke menu je všetko iba v rumunštine a tak odhadom a náhodným výberom objednávame. Trafili sme, aj porcie parádne veľké. Ideme platiť, keď zrazu mladý vraví že Eurom nie. Donesie účet 43 rumunských šušňov, vlastným kurzom prepočítavame na 9 € aj dačo. Vravíme mu že 10 € , no on nevie ani kurz. Dávame mu 10 €, je to OK  a do vrecka mu Palo prihodí ešte 1€ za ochotu. Len pre neho... Úsmevne prikyvuje a vraví, že aj on má motorku, nejakú Yamahu, ale že sa vytrepal a celý bok si odrel...No my už naskakujeme čo najrýchlejšie na motorky, aby si to tetuška vrchná s tým Eurom náhodou nerozmyslela.

Chceme obísť Brasov, cieľ bol Bran a tak hľadáme nejakú skratku. Za mestom Rupea odbočíme vpravo skratkou. Tu sme si užili malé ,Deja vu“, kde táto bočná cesta bola ako na UA. Po ceste cez dedinky mi Palo hlási, že mi dačo z falošného výfuku trčí, že ako keby toaleťák. Mrkol som na to a vedel som, že je ,,zle“. Zastavujeme a to čo vidím ma prekvapuje... valí sa odtiaľ pena, lebo mi praskol spray na opravu defektov. Rýchlo rozoberám, vyťahujem odtiaľ náradie, snažím sa to vyutierať a vyumývať kým to nezaschne. Darí sa nám a tak pokračujeme do Branu. Cesta sa už výrazne mení. Začínajú hory, cigáni zbledli - predsa je tu viac roboty a to pre nich veľmi nie je. Po  Sinca Nouä sa dostávame cez hory do Zarnesti a smer Bran. Tu už bola krajina krásna, z roviny rovno do hôr, podobným našej Fatre a pri Brane už to bolo vyššie ako Tatry.
Prichádzame do Bran-u. Vidíme značný turistický ruch, veľa turistov, stánkov... Presne to, čo nemáme radi. Zastavujeme a fotíme si  z diaľky občasné Draculovo sídlo. Zastavuje pri nás iba KTM so švajčiarskymi číslami a pod prilbou na nás po nemecky prehovorí Ind. Prehodili sme pár slov a fičíme smer Transfagarasan. Cesta cez Transalpinu, resp. Passo de Bran, ako mi mapa vravela bola famózna. Už od Sinc-e ideme len zákruty a tieto 2,5 hodiny si riadne užívame iba jazdy po kopcoch a krásnych zákrutách. Fotíme, či už zastavíme, alebo ako ja zvyknem- počas jazdy.Prekonávame mesto Campulung, kde pokračujeme na Curtea de Arges a smer cesta Transfagarasan, alebo známa 7C. Už nás nič neprekvapuje, na dobytok sme zvyknutí, na psov tiež, i keď prekvapivo ich som nejako veľmi nevnímal ako sa vravelo. Dokonca aj v miestnej televízii riešili tento problém. Po ceste do Curte-y debatujeme o tom, čo sme ešte nevideli. Vravím Palovi, že asi už len prasce sa pásť. No nemal som to vravieť, vychádzam zo zákruty a v kounikátore počujem “pozor svine”. No a dve krásne svinky asi 250 kg v priekope sa pasú. Smiechom sa ideme popučiť.
Po odbočení na cestu 7C za mestom Curtea sa nám naskytol neskutočne krásny pohľad.  Vedeli sme, že ideme dobre a že nás čaká jedna s najkrajších ciest. Problém bol len v tom, že sa rýchlo stmieva  a časť pod priehradou ideme už za šera. Priehradu prechádzame už po tme. Dúfame, že nájdeme nejaký dobrý penzión. Už bola tma, poriadna zima, ale hlavne adrenalín, keďže niektoré zákruty sa nám podarilo skoro ,,prepáliť“... Nakoniec sa ubytujeme v kompexe ubytovní tesne pod horou u staršieho pána, ktorý odchytáva všetkých okoloidúcich. Cena 10 € za noc, ani nezjednávame. Trošku veľa na to čo ponúkal, ale podporíme miestnych podnikateľov v hoteliérstve.  Samozrejme boli nedôverčivý, po ,,našom“ nevedel, iba som si kázal že chcem uterák, lebo som nemal a bolo dorozprávané.

Prejdených 501km.

4.deň

Ráno znova vstávame skoršie. Internet tu nemali, tak sa nám fotky nepodarilo odoslať.  Balíme sa a odchádzame smer priesmyk.To, čo za nádhera nás čaká sme netušili. Celý priesmyk si vychutnávame za východu slnka a jasnej oblohy. Niečo neskutočné, cez prilby si kričíme, aké je to krásne, fotíme ako blázni, točíme aj video. Na vrchole sa ešte kocháme výhľadmi. Mne sa veru aj točí hlava s tých výšok, Palo sa mi len smeje... Prechádzame tunelom, ktorý spája severnú a južnú stranu priesmyku. Na druhej strane je parkovisko s motelom a reštauráciou a stánky so suvenírmi. Tie obchádzame, ideme o zákrutu nižšie a fotíme, natáčame sa, znova fotíme. Každý sme si dali severnú stranu dvakrát a znova si vychutnali tú krásu.

Pod horou kupujeme ešte suveníry a valíme smer Sibiu s vidinou dnešného cieľa - mesto Oradera. Cesta už je zrazu rovinatá. Ideme aj po novej diaľnici a charakter krajiny sa nám zase neskutočne rýchlo mení. Takto znova vidíme a spoznávame nové. Počas putovania na kúsku diaľnice a po ceste prvej triedy sa dohadujeme, kadiaľ ísť. Na mape, ktorá má mierku 1:800 000! vidím že smer Alba lulia- Zlatna-Abrud-Campeni sú hory. Je jasné že pôjdeme tadiaľ, už len správne trafiť v Albe na smer Zlatna a znova môžeme vidieť úplne niečo nové.

V Albac-u sa dávame smerom vľavo na Stei a potom do Beius. Príroda znova krásna, ľudia znova o inom. V obciach vidíme cigánske osady, cítiť čudný zápach. Taká zvláštna zmes a taktiež vidíme aj staré schátrané fabriky nechané napospas času. Je otázne, že či fabrika na spracovanie bauxitu podobná tej v Žiari nad Hronom skrachovala. Minuli sa zásoby, či nebolo odbytu na hliník? Alebo znova politika európskej únie?  Všetko otázne, avšak jedno je jasné, že kraj týmto utrpel, národ ochudobnel a životná úroveň poklesla.
Máme čas, do Oradery je blízko a tak si dávame obedovú kemping pauzu, kde dohadujeme ďalší postup. V Beuise to dáme skratkou vpravo cez hory, kde sa potom napojíme na hlavný ťah Oradera-Cluj Napoca.  Nápad to to bol skvelý a nakoniec zisťujeme, že sme dobre urobili, pretože v tom úseku vidíme to, čo sme ešte nevideli. Krajinu som nazval ,,hobitín“. Iba domčeky a krásne pahorkatiny s množstvom prepadlísk, v skalách množstvo dier.. Tu isto žili trpaslíci alebo hobiti, lebo je to ako kraj so známej ságy Pána prsteňov. Nestíhame sa vynadívať a aj ma trochu mrzí, že som nestihol spraviť  žiadne fotky, lebo bolo zamračené a popŕchalo, takže foťák som nechal v kufri.

Je tesne pred dažďom, dážď visí na vlásku a my už sme zmierení s myšlienkou na nepremok. Po prvýkrát za celý trip vidíme klasické autobusové zastávky. Prvú na začiatku obce a tú druhú na jej konci. A tak v nej už aj sedíme a obliekame sa do nepremokov.  Začalo intenzívne pršať.  V meste Alesd sa napájame na cestu 1 či E60 a valíme za dažďa do Oradery, kde by sme sa chceli ubytovať. Jazda v lejaku, po hlavnom ťahu plnom kamiónov má svoju dávku adrenalínu. Nakoniec sa nám podarí ubytovať sa v jednom drahšom penzióne v mestečku Osorhei blízko pred Oraderou. Mladík, čo tam pracuje hovorí aj ,,po našom“, pýta si 17 € za noc, Palo to zjednal za 17 aj s raňajkami. Je to tu veľmi pekné, čisté, ako keby typicky Rakúske, ale i mierne drahé, keďže si  za jedno pivo pýta 2 €... Nevadí, zase podporíme cestovný ruch, hlavne je že tu majú wifi a my môžeme hlásiť správy z ciest našim blízkym.

Prejdených 484km.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE