Low-cost adventure trip

Motorkárska sezóna už prechádza do svojej druhej polovice, a ja premýšľam kam ešte ísť na pár dní. Prvá možnosť bola offroadová Ukrajina, ale nakoniec okolnosti mi zmenili plány, ktorým som bol nakoniec neskutočne rád, lebo ,,náhradný“ trip sa veľmi vydaril. Z pôvodne trojčlennej výpravy sme zostali nakoniec dvaja a tak si prehadzujeme správy s Paldesom a dohadujeme, čo by sme tak dali za 5dní bez nejakého luxusného míňania europeniažkov. Stačilo len vidieť kus zaujímavého sveta a od rána do večera jazdiť. Stanovili sme si trasu na cca 2000-2200km, no nepodarilo sa nám to, dali sme nakoniec takmer 2700 km. Prebiehajú prvé dohadovania a návrhy trasy. Ja som chcel Ukrajinu a Rumunsko, Paldes premýšľal dať “okolo Maďarska”, čiže aj Srbsko, Bosnu, Slovinsko a domov. Predsa len Ukrajina je obávaná divočina a veľa toho načítate s obavami, že sa tam kradne a polícia si tam robí čo chce. Nakoniec sa dohadujeme na trase UA, RO a cez H domov, pozrieť hlavne Transfagarasan, prípadne čo okolnosti ponúknu. Plán odchodu stanovujeme na piatok 5.9.2013 o 6,30 hod a príchod najneskôr v utorok 10.9. večer.

Low-cost adventure trip

Kapitoly článku

1.deň

Ráno už vstávam o pol šiestej, motorku som mal nabalenú vopred, už mi zostávalo dohodiť posledné veci a vyraziť. Samozrejme by som to nebol ja, keby som nemeškal. Ale vždy si vravím to čo na VŠ ,,akademických 15 minút sa toleruje“. A tak miesto dohodnutých 06,30 v Bzinciach vyrážam pred pol len z Brezovej. V tolerovaný čas prichádzam k Paldesovi, ten už má motorku skoro pred domom. Lúči sa s rodinou a vyrážame smer TN, kde ideme po tú najdôležitejšiu vec, ktorú som vtedy ešte ako dôležitú časť tripu vôbec nepovažoval, a to komunikátor. Našťastie mi ho bez problémov požičal kamarát a vzhľadom na absenciu 2,5-lky imbusu v mojej výbave, montujeme tú zázračnú vec až u nášho kamaráta v Kriváni v motoreste, kde sa ako vždy zastavujeme na jedlo. Odtiaľ už smerujeme po hlavnom ťahu, na Rožňavu - Košice - Ubľu. Cesta prebieha fajn, bez problémov, len s jedným varovaním na opatrnosť od ,,síl mocnejších“ a to mojím skoro neskorým dobrzdením, šmykom a takmer pádu. O 17-tej sme už na Uble. Dali sme si ešte občerstvenie a pokec s motorkármi z východu, ktorí nám vraveli ako všetci - bez úplatku to nepôjde… My sme sa však rozhodli, že ideme radikálne bez úplatkov.

Postup na hranici bol nasledovný: Slovenská strana : pasová kontrola v búdke, nahlásenie kilometrov a stav paliva v nádrži, kontrola od colníka. Ako doklady bolo treba pas a technický preukaz od motorky. Ukrajinská strana :  to je o inom. Na začiatku je rampa, tam je tetuška, pýta sa, či sme tu boli, kam a čo ideme, či niečo prevážame. Potom prišiel vojak, dostal od tetušky lístoček s razítkom, opýtal sa to isté a posunul nás ďalej. Na ďalšom stanovisku bol vojak a colník, znova tie isté otázky, dali sme im doklady s lístočkom, po prehrabaní sa v kufroch nás poslali do búdy, kde nás nahrávajú v systéme, kontrolujú pas a pýtajú sa znova to isté. Keď toto prejdete, máte ,,vyhrané“, potom už iba na konci hraníc vojakovi pri rampe odovzdáte llístok s razítkami a ste na Ukrajine. Celý tento proces nás stal veľa adrenalínu, zapotili sme sa tam a celí nervózni sme čakali, čo sa spýtajú. Na prekvapenie od nás nechceli žiaden úplatok, nič nehľadali, proste pohoda - lahoda.

Za hranicou nás čakala facka, cesta sa zmenila, príroda, domy, ľudia no proste všetko. Dávame si pozor, nechceme prísť do kontaktu s ,,pandúrmi“ a tak rýchlosť, plné čiary a stopky zodpovedne dodržiavame. Dokonca sa kvôli plnej čiare vlečieme celá kolóna za staručkým smradľavým Zilom 5 kilometrov. Nik nepredbieha, asi vedia prečo.

Ubytovanie sme mali zabezpečené v “Motoreste U Leva” na začiatku dedinky Pilipec. Trasu som si vytlačil, bolo to ,,len 120 km“ od hraníc, takže myšlienka že to dáme za maximálne 1,5 hodiny  bola omyl. Samozrejme na UA cestách značenie moc nevídame a tak míňame odbočku v ,,Perečíne“ no a na blízkej pumpe po doplnení benzínu sa pýtame ako do Volovca. Všetci nás posielajú cez Mukačevo, že tam je lepšia cesta, no my tú časť nemáme vytlačenú a v hlave listujem že to bude riadna obchádzka. Ideme teda smerom podľa ,,google“, pumpár vraví že je to moc rozbitá cesta, ale aj tak ideme po svojom. Odbočku sme našli, len Palo mi hlási, že zámok by nám bolo vhod na motorky. Vedeli sme že večer o 18-tej nič nenájdeme, ale šťastie stálo pri nás. Zastavil som s potrebou vymeniť si sklíčko na okuliaroch za číre, v tom zbadám na ľavej strane svietiť ,,Magazin“. Palo tam hneď nabieha a kupuje reťaz so zámkom. Bola to náhoda, lebo majiteľ bývajúci dva domy vedľa si odtiaľ dačo potreboval zobrať a my sme v tom prišli. Platíme 46 ,,šušnov“ ako Palo nazval každú inú menu okrem nášho Eura a valíme ďalej. Je už tma, v obci žiadne osvetlenie, vodiči a chodci opití, jamy horšie ako na tankodrome a naša priemerná rýchlosť nepresahuje 50 km/h. Cestujeme prakticky stále v stupačkách a hľadáme čo najmenšiu jamu. Dúfame, že nevletíme do nejakej miestnej ,,trhačky náprav“. V interkome debatujeme, či toto je to pravé dobrodružstvo alebo nie. Po ďalších 20 km adrenalínu sa zhodujeme že JE.

Od 17.30-22.30 sme prešli 120 km, neskoro v noci prichádzame do cieľa prvého dňa.  Leonid nás už očakával a večeru už zohrievali viackrát. Po zložení si vecí na izbu ideme dole do reštaurácie, Natálka nám spravila ,,šašlík“, ktorý bol naozaj famózny. Leonid prišiel s fľašou vodky a začal ulievať všetkým hosťom vrátane esbéeskára. Po chvíli sedíme už za jedným stolom a debata Rakúsko-Slovensko-Ukrajinská začala.

O 23.00 sa poberáme spať. Čudovali sme sa, že prečo oni končia tak skoro, ale pri pohľade na ich hodiny bola polnoc. Čudujeme sa, že asi dačo nie je v poriadku, ale neriešime, aj tak sme unavení.

Samotná noc bola riadne chladná, ráno kolegovia z Čiech a Moravy hlásia že -1°C. Nedá sa nič robiť, musíme valiť, schádzame pobalení na raňajky, ktoré sme si dohodli na 8.30 ráno. Natálka nám pripravila po dohode palacinky s tvarohom. Vlastne všetko, čo nám priniesla bolo fantastické. K tomu bylinkový čaj - no paráda. Na záver platíme za ubytko a stravu dohromady každý po 20 €, fotíme sa s Leonidom, dávam si svoju nálepku na jeho sklo a fičíme.

Prejdených 662km.

2.deň

Po odjazde od Leva, sme prekvapení, že koľko nádhery sme včera nevideli, keďže sme to celé prešli za tmy. Iba vieme, že cesty boli v katastrofálnom stave, ale to okolo nás veľmi očarilo. Zastavujeme sa v Koločave, v známej ,,Četníckej stanici“. Palo si dáva kávu a ja točený ,,kvas“. Pozeráme trasu, ako sa dostať dolu na Tyachiv, potom Solotvyne, Rachiv (stred Europy) a späť na hranice s RO. Pozeráme mapu na google, že koľko je to kilometrov, no navrhovaná trasa bola podľa slov miestnych neprejazdná na 200 kg motorke. Tak sme zvolili miernejšiu, hlavnejšiu cestu. A dobre sme spravili, lebo cesta druhej triedy bola aj tak za Koločavou 20 km len šotolina s mega jamami, tak si neviem predstaviť aká musela byť tamtá ,,žltá turistická“, keď domáci ukazovali hlboké koľaje od traktorov. Na trase Koločava-Drahovo-Dulovo-Taychiv, nevravíme nič iné ako ,,kua tá bola, kua táto ešte horšia, kua vyhni sa tomuto, kua pridaj, kua toto je týranie strojov, kua drž plyn ono to ide“ a v obciach, keď sa podarí nesledovať cestu tak ,,aká pekná dievka, a znova, aká pekná dievka, hmm pekná devčica“.

Keďže sme prežili cesty druhej triedy, napájame sa na hlavný ťah až do Rachiva. Rýchlosť sa rapídne zvýšila a my po 200 km Ukrajinských ciest prekračujeme konečne na neuveriteľných 90 km/h! Cestu do Rachiva spríjemňujú divokí vodiči, sem - tam pandúri, sem - tam jamy. Zrazu mi  v Solotvyne zabliká auto a ja neviem prečo. Pozriem na palubovku a vidím hlásenie chyby od mojej Zuzičky. Hneď zastavujeme, všetko funguje, vypínam motor a znova štartujem. Bez citeľných problémov. Pre istotu volám do servisu a vravia mi, že je to len všeobecné hlásenie, diagnostiku treba spraviť prepojením konektorov, ale že ak svietia svetlá, tak čerpadlo je OK. Vraj to má spoločné relátko, tak asi dáky kal vo filtri od menej kvalitného ukrajinského benzínu. Musím priznať, riadne sme boli zaskočení a ďalších 200 km idem s malou dušou, čo sa môže stať.

Keďže sme boli len kúsok od stredu Európy a obaja sme už  v jednom (neďaleko Kremnice) boli, tak prečo nepozrieť aj ten druhý. Je to hneď pri ceste do Rachiva. Typická  turistická atrakcia - stánky, malá reštika, penziónik, pamätník, no proste všetko tak ako má byť. Fotíme aj my, míňame dáke ,,šušne“ na suveníroch a  pozeráme s vyplazeným jazykom na krásnu mladú domorodú nevestu a na  jej družičky okolo. Po miernom rozdýchaní sa odvážime prehodiť nohu cez sedlo a valíme na hranice.

Chvíľu ich hľadáme, lebo na mape to zaznačené je, ale tu v realite ani jedna tabuľa. V Solotvyne sa pýtame asi 3krát, až to aj tak nájdeme intuitívne. Na hranici už známy postup: závora a vojačik, ktorý dá lístok, potom ďalší vojačik, potom pasová kontrola s tetuškou,  závora s vojačikom, prejazd cez most a už len pasové na RO strane. Vitajte v Európskej únii. Samotná pasová kontrola na UA bola adrenalín, devčici nešlo načítať naše pasy cez scaner. Nechápeme my, nechápe ani ona prečo. Alebo že by nechcela?... Nevieme, stále sme jej vraveli, že včera na Ubli bolo všetko ok. Dáva nám teda razítko a na našu otázku či je vsjo ok odpovedá: neviem, uvidíte. Za nami sa už vytvorila riadna fronta nervóznych rumunských “afročachtičanov”, ako ich náš spoločný známy nazýva a tak sme radi, že celý tento administratívny postup máme za sebou.
V colnom pásme nás ešte privíta párik psíkov s malými šteniatkami, aby sme vlastne vedeli, že sme v RO. Čo náš čakalo za hranicou sme nechápali.  Zrazu znova iný svet, cesty bez jám, celkom veľké a pekne spravené mesto. Zastavujeme na pumpe, natankujeme plnú nádrž, kupujem ešte čistič na benzín a platím kartou. Dávame si pauzu, s Paldesom rozhodujeme čo ďalej, prepočítavame trasu koľko kilometrov by sme mali dať podľa hrubého plánu,  koľko času sme stratili na UA, a koľko ešte snáď potiahneme. Dohodli sme sa na Baia Mare-Dej-Reghin-Sovata. Tak znel plán, ale bolo nám jasné, že to nedáme, lebo to bolo cca 330 km a hodiny ukazovali 16.30.

Prekvapuje nás, že aj nami zvolená trasa, je plná zákrut. Cesta do Baia Mare bola cez dáky kopec, kde sa rozcvičujeme v zákrutách a zvykáme si na normálnu cestu. V Baia Mare sme prekvapení pekným mestom, cestami, a super semaformi, ktoré ukazujú čas, koľko bude svietiť červená a koľko ešte zelená. Je to fakt super vychytávka, keď vidíte, že budete stáť ešte 90 sekúnd a tak v kľude vypíname motor a potom včas zapíname bez obavy zdržovania seba i ostatných. Po vymotaní sa z mesta valíme po ceste prvej triedy, kde rýchlosť stanovujeme na ,,maďarských 120 rovina“ . V obciach bola aj tak pre osobné autá  70-tka. Zrazu za hodinu spravíme toľko kilometrov, koľko v UA za dve. Všetky cesty boli nové, vplyv EU tu poznať, aj na značení, všetko je podľa európskych štandardov.

Trasa ubieha síce rýchlo, ale čas tiež. Už sa stmieva a dohadujeme sa, že nájdeme dáke ubytovanie. Po prejdení mesta Dej sme si povedali, že od 19.00 začneme hľadať ubytko. Zrazu nikde nič nebolo, to na čo sme boli zvyknutí v oblasti Baia Mare tu nebolo. Pár obcí míňame bez možnosti ubytovania. Zastavujeme pri jednom parkovisku s viacerými  hotelmi, ale vravíme že luxus je pre nás obyčajou. O pár km ďalej vidíme šikovný penziónik, ba skôr ubytovňu. Všetko je novo vybudované, domáci pán vybehol a ukazuje nám, že či chceme spať. My prikyvujeme a pýtame sa na cenu v Euro. Ukazuje 17 pre oboch, taktiež odpovedá na našu otázku ,,Sprechen Sie Deutsch?“..Ja, ja no problem...Tak vravím ,,ich gehe Zimmer schauen“. Môže byť, všetko je čisté a útulné, aj keď skromné, ale hlavne majú ,,životodarnú“ Wifi.Ubytovávame sa, kupujeme od pánka dve pivá s nádejou, že si pokecáme ako na UA. To sme ešte nevedeli, že v RO sú ľudia dosť odmeraní. Nič iné ako variť si sťa ,,český turisti“ nám nezostáva, ale veď sme tak aj plánovali...

Prejdených 401km.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.80
Známkováno: 25x

Motokatalog.cz

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist