Balkán Tour 2010

Štart bol naplánovaný na 16. mája. Počasie bolo hrozné, už dva týždne pršalo a predpovede neveštili nič dobré. Večer pred odchodom posledný telefonát s Pauliem, ruší cestu kvôli počasiu. Nebol som nadšený, ale rozhodol som sa ísť aj sám.

Nedeľa 16.mája 2010

Trasa: Trenčianske Teplice - Štúrovo – Debrecen – Vámospércs – Carei 
   Vyrážam ráno o šiestej. Našťastie neprší, je iba zamračené. V Trenčíne dávam plnú nádrž, vybehnem na diaľnicu smer Trnava. V Piešťanoch však začína mrholiť, na Červeníku už musím zastaviť a obliekať nepremok. Trochu naštvaný pokračujem ďalej, ale čím bližšie som k hraniciam, dážď sa stupňuje. Cesta po diaľnici bola hrozná, silný dážď a ešte silnejší bočný vietor, no pár krát som mal na mále. Nechtiac som to zobral stredom Budapešti, no čo, aspoň si znova pozriem pekné historické centrum mesta. Po krátkej obhliadke pokračujem na Debrecen, po ceste tankujem a začínam sa dopovať redbullom. Samozrejme pri mojom šťastí som zle zapol nepremok na nohách, takže po ceste skúšam teplotu vody v mojom privátnom bazéne. Na hraniciach na mňa pozerajú ako na blázna. Po otázke maďarskej colníčky, kam mám namierené, dostáva odpoveď, vyslúžil som si iba nechápavé pohľady. Dokonca sa prišli pozrieť aj kolegovia, že či naozaj idem iba na štvrť litri. 
   Hneď za hranicami začala typická rumunská vedľajšia cesta, plná záplat a dier. Bolo už asi šesť hodín večer, tak som sa začal obzerať po nejakom lacnom penzióne. V tomto daždi sa mi teda do stanu nechcelo. Nakoniec po hodine hľadania idem do penziónu v meste Carei, za 18ečiek dvojposteľová izba s TV, ale hlavne motorku mi dovolili dať do nejakého skladu [poloha 47,67266; 22,45453]. Aspoň bude pod zámkom cez noc. Urobil som asi 650 km a mám toho dosť. Zaspávam nad mapou a plánovaním trasy na ďalší deň.

Pondelok 17.mája 2010

Trasa: Satu Mare – Sapanta – Borsa – Borca – priehrada Lacul Izvorul Muntelui 
   Vstávam asi o pol šiestej, až po chvíli som si uvedomil že je vlastne o hodinku viac.
Celú noc pršalo, kontrolujem aktuálnu situáciu, neprší. Pre istotu pozerám rumunské správy, na túto oblasť hlásia iba prehánky. Začnem baliť, nahodím veci na motorku, rýchle presso na recepcii a asi o ôsmej vyrážam, smer Satu Mare. Tu dotankujem a rýchlo si píšem na papier prejazdové miesta a číslovanie ciest, keďže moja navigácia skončila. Pozná iba hlavné prejazdové cesty v Rumunsku.
   Za Satu Mare idem na Livadu a odbočujem do hôr na Sapantu. Cesta je miestami tankodrom, kde sa dá ísť max. 50tkou, miestami je celkom v pohode. Vychutnávam si krásne výhľady na krajinu, cestu si užívam ako sa len dá. Konečne okolo jedenástej prichádzam do Sapanty pred veselý cintorín. Vonku vidím asi 5-6 endúr. Pozdravím a pýtam sa prvého mladíka odkiaľ je. On že s Ostravy. Chalani sa vybrali na týždňovú cestu po horách. Majú topografické mapy v navigácií, takže doslova vedia o každej poľnej cestičke. Spoločne pozeráme cintorín, fotíme, pokecáme o morkách a asi po hodinke sa lúčime. Enduráci smerujú do hôr, ja kupujem nejaký lapač prachu na pamiatku a idem pozrieť ešte miestny kostol.
   Po chvíli nasadám a pokračujem na Sighetu Marmatiei a ďalej na smer Bicaz. Cesta je miestami potiahnutá novým asfaltom, miestami rozbitá. Sú to vedľajšie cesty, takže sa ani moc nečudujem, veď ani u nás sú nie moc udržiavané. Čo ma milo prekvapuje, ľudia sú všade veľmi ochotný. Keď sa pýtam na cestu, ochotne sa snažia pomôcť. Je to pravý opak toho, čo som čítal v niektorých cestopisoch.
   Blíži sa večer a ja prichádzam k priehrade Lacul Izvorul Muntelui. Uvedomujem si dve veci. Do Bicazu nestihnem prísť, tak musím hľadať ubytovanie skôr a že musím ubrať s plánovania. Tak ako je na balkáne zvykom, že domorodci majú na všetko čas, aj cesta ubieha pomalšie. Od rána v sedle a mám sotva 400 km za sebou.
   Cesta okolo priehrady sa kľukatí a ponúka nádherné výhľady na široké okolie. Balzam na dušu. Nachádzam malý penzión skoro na konci priehrady. Pýtam sa na cenu. 15ečiek sa mi zdá dobrá cena, tak ostávam. [poloha 47°00`23.62" ; 26°05`36.03"] Majiteľ je veľmi zhovorčivý, dovoľuje mi motorku skovať na verandu pri vchode. Bude pod dozorom a nebude na ňu prípadne pršať. Vybaľujem veci a skúmam izbu. Celkom fajn zariadená, myslím že u nás by stála tak 30ečiek. Idem do reštaurácie na kávu a niečo pod zub. Majiteľ si hneď prisadne, zjavne má chuť poklábosiť. Náš rozhovor bol naozaj na „úrovni“. On ovládal šesť jazykov, ruštinu však nie. Ja viem ako tak rusky a veľmi chabo anglicky. Po ochutnávke miestnej samohonky začíname obaja veľmi dobre rozumieť. Dozvedám sa, že 20.rokov žil v Amsterdame a za zarobené peniaze postavil penzión a hotel v niekde v okolí. Upozornil ma, že v Rumunsku kradnú iba kočovný cigáni a nech si dávam pozor v Srbsku, vraj tam sa kradne všade.
   Poradil mi dobré jedlo, musím povedať že kuchyňa v penzióne je fakt dobrá. Priemerná cena za hlavné jedlo bola 11 lei, čo je asi 3 eurá. Káva stála 3 lei.
   Pozerám ešte predpoveď počasia, neveští nič dobré a idem spať. Dnešná trasa mala asi 400 km.

Utorok 18.mája 2010

Trasa: Bicaz – Bicazký priesmyk – Gheorgheni – Sighisoara – Brasov – Fagarasský prechod 
   Vstávam ráno o šiestej, pozriem von a slabo mrholí. Pobalím veci, dám v reštaurácií kávu, rozlúčim sa s majiteľom a vyrážam na hlavný cieľ mojej cety v Rumunsku, na Bicazský priesmyk. V meste Bicaz sa musím opýtať na cestu, pýtam sa kvetinárky ale nerozumiem jej ani slovo. V tom zastavuje auto a asi 50. ročný chlapík príde ku mne a ponúka mi pomoc. Ukazujem mu na lístku napísaný smer, ochotne mi vysvetlí odbočku a pokračujem plný očakávaní ďalej. Cesta je celkom slušná, občas nejaká diera, zvyšok záplaty, ale už sa nad tým nevzrušujem, už som si zvykol. Zrazu sa predo mnou objavuje pohorie a nádherné scenérie. Cesta sa kľukatie, samé ostré zákruty, nádherná príroda. Užívam si to aj napriek silnejúcemu dažďu. Zastavujem na odpočívadle a robím fotky. Okolo mňa nespočet drevených stánkov, pripravených na odchyt turistov, väčšina je ešte zavretá. Darmo, komercia dorazila aj sem. Pokračujem, cesta je stále rovnaká, ale prírodné scény stále krajšie. Znova zastavujem, fotím vysoké skalné bralo s veľkým krížom na vrchole. Cestou prechádzam malým tunelom. Po zjazde dole konštatujem, že keď kvôli ničomu inému, kvôli tomuto sa oplatilo sem ísť a určite viem že sem prídem znova.
   Zrazu sa napojím na hlavný ťah a zaplátaná cesta sa mení na novučičký asfalt, lepší ako naše diaľnice. Asi 100 km si užívam širokú cestu, idem aj 120tkou. Vždy pred mostom alebo železničným priecestím treba ísť riadne na brzdy. Tieto úseky totiž nový asfalt nevideli aspoň 20.rokov. V Sighisoare pozerám starobylé kláštory, nefotím však kvôli silnému dažďu. Pokračujem na Brasov, kde mám v pláne pozrieť akože Drakulov hrad. V skutočnosti je to len atrakcie pre turistov, čo nemá s Drakulom nič spoločné. Po príchode pred hrad som zostal znechutený množstvom turistov a gýčovitosťou. Ani nevyťahujem foťák a idem ďalej na Fagaras. Odbočku som našiel na prvý krát. Cesta po chvíli stúpa, úmerne s tým však silnie dážď. Asi po 30km skoro narážam do spadnutých skál na ceste. Ledva ich obídem. Pokračujem ďalej a zrazu betónové zábrany cez cestu. Skúšal som okolo nich prejsť, ale neúspešne. Neviem či bola cesta zavretá len teraz, alebo či je trvalo uzavretá s tejto strany.
   Pred cestou som sa o tomto nedočítal v žiadnom cestopise. Rýchlo vyťahujem mapu a prehodnocujem trasu. Vraciam sa späť na hlavnú cestu, pokračujem na Sibiu a stáčam to na juh na Pitesti. Cesta v daždi a v kolónach kamiónov bola strašne únavná. Okolo 18 tej večer tesne pred Pitesti začínam zháňať nocľah, po prvých pár zastaveniach v penziónoch a moteloch zisťujem, že to bude problém. V Rumunsku totiž v penziónoch márne čakáte, že sa dá platiť kartou. Mal som síce hotovosť v EUR, ale urobil som obrovskú chybu, mal som 200Eurovku. Zameniť ich je nadľudský výkon. Nakoniec sa mi podarí zohnať motel, kde sú ochotný ma ubytovať, dokonca aj schovať motorku. Peniaze mi vraj zmenia večer, keď príde majiteľ. Hovorím si, aká neskutočná ochota. Pochopil som, keď mi oznámili cenu – 30Eur. Nuž, bol som dosť unavený a premočený, tak som to zobral. Izba naozaj stála za tú cenu, u nás by stála rovnaká izba porovnateľne. Mokré veci znášam do kotolne, kde sa mi ponúkli, že sa mi vysušia. Dávam kávu, študujem mapu, ešte pozriem v TV počasie a idem spať.
Dnes som urobil niečo cez 400 km.

Streda 19.mája 2010

Trasa: Pitesti – Craiova – Vidin – Kula – Zaječar – Belehrad – Trenčianske Teplice 
   Ráno vstávam okolo šiestej, pozriem von a stal sa zázrak – neprší. Rýchlo balím, hodím do seba rannú kávu a vyrážam. Konečne bez premokov. V Pitesti som behom chvíle, trošku blúdim, nakoniec mi taxikár ukazuje cestu. Konečne som von z mesta a upaľujem na Craiovu. Celú cestu sa mi tlačí na chrbát nejaký rumunský kaskadér s autobusom, pritom väčšinou idem 120 tkou. Vchádzam do Craiovi, celkom pekné mesto, hlavne čisté. Rýchlo sa prekľučkujem stredom mesta a smer hranice. Asi po 20 km si všimnem, že mi dochádza benzín. Hovorím si, na hranice cez 100 kilákov, dúfam že to vydrží. Cesta na hranice ide po dobrých cestách, krížom cez rozľahlé roviny. Kam sa pozriete, len rovina a v diaľke nejaké kopce. Vychutnávam si cestu, je to paráda. Pohľad na stav benzínu ma však vyvedie s kľudu. Už 30 km idem na rezerve a pumpa nikde. Uberám s plinu na 80tku, nech to menej žerie. Stále žiadna pumpa, začínam byť zúfalý. Až teste pred hranicami stará ošumtelá pumpa. Zastavujem, hneď pribehne asi 70. Ročný dedo, že mi natankuje.
   Ukazujem mu, že nie, natankujem si sám. Pýtam sa či sa dá platiť kartou, že nie, platba iba v Lei. Krása, vyťahujem posledných 21 lei, dostávam 4 litre benzínu, pochybného pôvodu. No čo už, v Bulharsku dotankujem. Prístav nachádzam rýchlo, je dobre značený. Zastavujem pri mýtnici a kupujem lístky na trajekt cez Dunaj. Platím 3 éčka za motorku, 3 za osobu. Zrazu príde dôležitý colník, pýta si pas. Dávam mu pas, začne po mne hulákať, nech si dám dole prilbu. Asi sa mi sníva, toto zažiť v dnešnej dobe. Po kontrole sa staviam do rady, behom 10 minút som na trajekte. Tu stretám vodiča dodávky s blavy, trochu kecáme. On smeruje do Grécka. Asi po 20 minútach sa vyloďujeme v Bulharsku, platím 3 ečka ani neviem za čo a pokračujem na Zajecar.
Cesta parádna, dlhé rovinky, väčšinou lesom. Horšie je, že celá trasa žiadna pumpa. Zase idem na rezervu. Až tesne pred hranicami v mestečku Kula je pumpa a dá sa platiť kartou. Tankujem plnú a kupujem mapu Srbska. Hranice sa zrazu vynoria po krátkom miernom stúpaní. Začína birokracia. Najprv všetky doklady ukázať pri prvom okienku. Niečo sa im nezdalo v pase, pozerajú ho dosť dôkladne.
   Dostávam USB kľúč a mám ho dať k vedľajšiemu okienku. Zase kontrola pasu a ideme pozerať batožinu. Hlavne ich zaujíma alkohol a cigarety. Konečne dostávam doklady a USBčko a putujem k tretiemu okienku. Tam odovzdávam USBčko, znova kontrola dokladov a konečne som voľný. Pokračujem na Porecin. Cesta je pochmúrna, cesta nič moc. Začína riadne pršať, obliekam nepremok. Zrazu cesta prehradená, vidím že opravujú most. Drzo prídem k robotníkom a pýtam sa či ma pustia. Pustili ma bez problému, idem po moste bez asfaltu. Paráda, idem ďalej a znova tá istá situácia. Zase ma púšťajú, tentokrát sa prepletám pomedzi roxory. Hovorím si už musí byť koniec. Žiaľ mýlim sa. Znova rozbitý most, zase ma púšťajú s upozornením nech sa držím na pravo. Prechádzam most a predo mnou tunel. Pomaly ním prechádzam, dostávam nechcenú sprchu s tečúcej vody zo stropu. Mám to za sebou a asi po piatich kilometroch znova rozkopaný most. Tentoraz neprejdem, je v ňom asi dvojmetrová diera bez betónu. Prúser. Tesne pred mostom bola odbočka do nejakej dediny, tadiaľ sa vraj dostanem za most. Cesta široká asi meter sa stále kľukatila a stúpala vysoko do kopcov, nikde ani živej duše. Zrazu sa asfalt stratil a pokračoval som po poľnej ceste. Zrazu sa objavila osada asi piatich domov. Pýtam sa bezzubého starca, vraj mám ešte kúsok pokračovať. Asi po piatich kilometrov čistého endura znova začína asfalt. Poviem Vám, krvi by ste sa vo mne nedorezali aký som mal pocit. Už som len čakal kedy ma tu niekto ovalí po hlave. Ak by sa mi tu stalo niečo na motorke, v živote ma tu nenájde nikto. Nakoniec po 30 km obchádzke, hodine strachu a tvrdého endura sa dostávam na cestu, ktorá ma mala priviesť na hlavnú cestu. Prechádzam okolo prevráteného kamiónu [neviem čo robil na tejto ceste]a konečne hlavná cesta. Konečne dorážam do mesta Porecin. Prší, za sebou mám neuveriteľnú cestu, po ceste som nevidel jediný penzión. Mám toho plné zuby, rozhodujem sa čo ďalej.
Do Podgorice to nestíham, volám na Slovensko aké je počasie. Rozhodujem sa možno unáhlene, ale otáčam to na diaľnicu na Belehrad a rozhodujem sa potiahnuť až na Slovensko po dialnici. Mám za sebou asi 400 km a pred sebou asi 800. Navigácia ukazuje príchod o druhej ráno. To sa dá. Belehrad na mňa nijako nezapôsobil, chaotické špinavé mesto. Zaujala ma akurát televízna veža. Hranice do Maďarska prejdú rýchlo, kupujem matricu a ťahám smer Budapešť. V noci už ale doľahá únava, tak zastavujem každých 60 km. Tesne za Budapešťou polícia odklána premávku zo smeru blava na Komárno. Spadla im diaľnica. Cesta s Komárna bola dlhá a musel som ísť pomaly kvôli únave. V Štúrove pumpa zavretá, Šaľa to isté, až v Galante otvorené. Zohrievam sa pri káve asi hodinu a ťahám ďalej na Trenčianske Teplice. Domov som dorazil ráno o šiestej. Za sebou 1200 km. Takú somarinu už v živote neurobím, bol to z mojej strany nezodpovedný ťah.    Na podobnú cestu sa určite ešte vyberiem. Hlavne Rumunsko stojí za to ho riadne preskúmať. Určite sa budem vyhýbať Srbsku, táto krajina na mňa pôsobí depresívne. Musím skonštatovať, že sa mi nepotvrdili absolútne hlášky typu „stráž si v Rumunsku veci...“. Ľudia maximálne ústretový a pohostinný. Dovolím si tvrdiť, že mnohokrát ústretovejší ako na Slovensku. Ostatné foto je na www.moto-way.eu

Moje náklady na cestu:
- ubytovanie – 63 EUR
- najazdených asi 3000 km
- náklady na benzín cca. 120 EUR
- priemerná spotreba 3,2 l/100km
- motocykel Yamaha 250YBR 2008

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE