Tip na výlet, Slovensko- Poľská horská rýchlovka

Prvý deň

Nabaľujem motorku, prvý krát idem testovať moje ,,domatech“ kufre, ešte som s bočnými nejazdil, tak som zvedavý čo to bude robiť moto pri záťaži. Vyrážam teda 8.30 miestneho času, smer NM, tam sa napájam na D1 a davaj smer ZA. Cestovnú rýchlosť si po dohovore so  Zuzou (V-strom 650) ustaľujeme na 130tke a keď zafúka, tak mierne uberám. Cesta je bezproblémová a ani v ZA sa nezdržujem, až na miestneho ,,podnikateľa“ na svojom SUV Porschátku, ktorý si to kľučkujem medzi autami ako na bicykli, a skoro ma zostreľuje. Pred Terchovou vidím tabuľu ,,cesta uzavretá, prejazd pre účastníkov Janošíkovských dní“. V hlave sa mi premieta scéna, ako si budem dohadovať povolenie na prejazd, a tak s malou dušičkou pokračujem do Terchovej, ale keďže je skoré doobedie a stánky sa budujú, tak prechádzam bez problémov. Ako mám vo zvyku, za Terchovou v Zázrivej dávam smerovku vľavo. Je tam ,,skratka“ do Oravskej lesnej, cestička úzka a nebezpečná vzhľadom na stálu ťažbu našich lesov. Na ceste odporúčam odbočiť na hotel Zázrivá, kde garantovali na ceduli ,,najkrajší výhľad“ a on tam fakt bol.

Po malej regenerácií a doplnení výživových doplnkov pre moje rekonvalescenčné  telo pokračujem v ceste. Smer je jasný Oravská lesná- Oravská priehrada- Trstená- PL hranice a smer Zakopané. Zastavujem iba pred hranicami v obci Vitanová na jedného diétneho pstruha. Po prekročení hraníc ma hneď privítal výhľad na Poľskú stranu Tatier, a ja si to s úsmevom mašírujem do Zakopaného, kde ma úsmev prechádza, keďže ako vždy, plno turistov, stánkov s lízankami a pod.. Tankujem, plná nádrž 16,5l dve mapy k tomu a 22 Európskych koruniek,, chce sa mi smiať nad cenou.
Pri konci Zakopaného odbáčam doprava, so snahou priblížiť sa čo najviac k Tatrám. Darí sa mi to, po pár kilometroch sa mi naskytujú krásne výhľady na krajinu. Cesta je typicky horská s kvalitným asfaltom a ja poctivo prekračujem všetky rýchlostné limity. Zastavujem a fotím, tá príroda je tam krásna.

Trasa už pokračuje Zakopané- Jarczysko- Cyhrla- Czarna Gora- Niedzica- Haligovce.
Prichádzam do Haligoviec pomerne skoro, mám ešte hodinu čas, tak sa motám po okolí, v obci Veľký Lipník vidím autobus kdesi na kopci ako ide, o chvíľu som tam aj ja, a kochám sa pohľadom. Zastavujem na vrchole pri búdke, kde ujko predáva suveníry a ako doplnok tam má kozenky, ovečky a veľkého dunča, ktorý každého pocestného privíta ,,hladovým pohľadom“ aby ste mu dačo hodili. Vravím mu ,,kamoško doktor mi kázali diétu prísnu, marhuľu alebo suchý rožok ty jesť nebudeš“. Po občerstvení, pokračujem dolu do doliny a snahou prejsť hranice, len...Len znova turisti a zákaz ma núti sa otočiť a ísť späť. Tak naspäť smer Červený kláštor, prechádzam na druhú stranu Dunajca, kde sa motám a kochám se.

Druhý deň výletu

Ráno po raňajkách plánujem trasu. Mám kúpené dve mapy, no jedna mi je tak na dve veci práve (netrafil som región). Pred deviatou ráno vyrážam smer Stará Ľubovňa a čo najrýchlejšie do PL.

Trasu do ďalšieho mesta prežívam ako tak, no už hľadám v mape dáke cesty/necesty, v meste Kryvnica už mi dochádza trpezlivosť, prišiel som jazdiť a nie pozerať po turistoch ako kupujú plyšákov a pohľadnice známym. V tom ruchu a kolónach, už pozerám na mapu, ktorú som si zakúpil včera a hľadám čo najtenšiu možnú trasu. Už to vidím, tenký pásik z Czyrna do niekde ku Czarna. Odbáčam preto z hlavného ťahu na Berest a v ňom už doprava. Vchádzam do Czyrnej, a plánovaná cesta je samozrejme neoznačená, ale na mape je to dobre zakreslené. Tak naslepo idem cez les. Pravidlá mám jasné, tak aby som prešiel bez komplikácii. Cestička je ukážková lesná, pár mini-brodíkov, dáka veľká mláka asi tak 30 čísel. A tak si robím antikoróznu vrstvu a ďalej po prachu iba nabaľujem ,,priezlu“ na moto.

Keďže nemám mapu tak idem späť na Slovensko, v pláne že na prechode z Medzilaboriec si niekde v PL kúpim už miestnu. Plán je to dobrý, ušetrím času a som v istote. Tesne pred hranicami mi ešte cestu spríjemňujú opravy ciest, i keď pochybujem o tom, lebo značené to nebolo a predo mnou je kus štrkovej cesty.

Za hranicami si to už valím na Svidník, cez Stropkov do Medzilaboriec, cesty sú prázdne v obciach ani nohy. Všetci sú asi zalezený vo vnútri, policajtov taktiež nevidno a tak zase volím moje turistické tempo, obec 70-80 a mimo do 120. Po prejdení hraníc, mňa čaká znova príjemný šok, tá krajina a tá cesta! Luxus, nikde nič, lúky, ovečky, lesy, slnko svieti a ja sa znova usmievam s myšlienkou ,,ale je tu krásne“.
Zatiaľ nemám presnú mapu, v mojej SR-ČR avšak kúsok PL mám, no aj tak v Cisnej tankujem plnú za luxusných 1,33€ a kupujem mapu Biesczcady. Škoda, že nemám čas to tu pobehať, a tak volím oblúk cca 150km. Za pumpou kúsok rovno do Dolźyca, kde sa cesta rozpája, a ja pokračujem vľavo popri horskej riečke Solinka až do Bukowiec. V ňom si dávam mini odbočku k Jeziero Solinskie, ale bolo to zbytočné, bo zase samý čvachtajúci a opaľujúci sa ľudia.

 Je pokročilá doba a ja mám na cestu späť do Haligoviec málo času a veľa stránok na mape. Hľadám a listujem vhodnú trasu, aby som sa dostal do Svidníka a  znova rýchlovkou späť do kempu. Volím voľbu kompromisu, preto po lepšej ceste z Bukowiec- Polanczyk- Berezka- Baligrod- Hoczew- okraj Lesko- Tarnawa Górna- Komańcza- Dukla- Svidník.

Cestu si vychutnávam, aj luxus, aj zákruty aj ,,droga rozjebana“, vše ako má byť. Trasu mi spríjemňuje jedna pani na Mazde 6, dáka mamička a dosť sa ponáhľala, drží si štandard obec 90kn/h, mimo 110km/h. Miestami tie zákruty fakt valila, a pritom ako profesionálne! Po pár kilometroch sa naše cesty oddeľujú, a ja pokračujem na hranice. To čo nastalo potom sa len tak nevidí. Masívne opravy ciest, ale keďže je víkend tak sa nerobí. Semafory, polka cesty spravená druhá sa robí. Ale nie ako u nás, vyfrézuje sa 6cm aby sa nepovedalo, tam sa bralo až na ,,dno“, odskok bol miestami až 30cm! Takže, ďalších 20km si idem iba po takýchto úpravách a princíp funguje nasledovne: semafor, čaká sa 10-15min, a potom ideš 5km po zúženej ceste a znova. Nebaví ma to čakať v horku, vyhnúť sa dá, idem aj na červenú. Miestny to riešia rovnako a tak nastávajú komické situácie na ceste, no vyhnúť sa dá vždy, teda skoro.


Semafory končia v Komańcza, kde zbadám smer Dukla. Voľba to bola dobrá, ale odporúčam iba autám SUV, a prípadne naším ,,cendurám“. Dôvod bol jasný, značka 10km droga nespevnená, hrby. Pre osobné autá sa tu dá ísť tak max. 40tkou, ja volím štýl 100-110 a tak akosi prelietavam nad tými nerovnosťami. Takto prichádzam do Dukly, odbáčam na Svidník, a s malou dušičkou si to preplietam medzi dvomi búrkami. Večer prichádzam do kempu so 590km pod zadkom. Doprajem si diétne pivko (len 11tka), rybie filé a zaspávam mŕtvy.

Cesta domov

Ráno sa zobúdzam o 5ráno, veď 7hodín spánku je veľa a navyše oproti včerajšej noci, kde bolo asi 10°C, bolo teplo. Raňajky si dávam diétne ,,konzerva mandariniek a Bebe kekse“, kecám ešte zo ,,susedom“ čo je tam z rodinou a obdivuje, že s takým ,,hebedom“ sa nebojím jazdiť. Pôvodný plán cesty bol, až kdesi do ČR, ale po zhliadnutí milióna obcí ma prešla chuť a volím krajšiu voľbu cez SR. Štartujem, no nádrž sa ozýva a keďže naši severský susedia majú lacný benzín a ja mám mnoho času, tak volím cestu okolo Jezioro Czorsztyńskie a späť na Starú Lubovňu. Za SL smer BJ v obci Plavnica odporúčam ísť vľavo do Torysy. Cesta ide okolo VP Javorina, cesty sú tu relatívne dobré, nulová premávka a krásne prostredie.

Od Torysy si do smerujem ku Spišskému hradu. Z hradu si to dávam okľukou cez Spišské Vlachy do Spišskej Novej Vsi. Odtiaľ cez tú najkrajšiu cestu na SR, ktorú som objavil, nik ju nepozná a keď tam stretnete motorku, tak to cudzinca, a keď auto, tak miestny. Tých 26km čo  prechádzam je motorkársky orgazmus, len si predstavte ísť stále v náklone, len striedať ľavá- pravá- ľavá- pravá a tak stále dookola, až sa vám točí hlava.

Trasa Štítnik- Jelšava- Hnúšťa- Hriňová je tiež niečo neopísateľné. Motorka už mi ide sama, mám za sebou 1200km, a akosi si to valím automaticky, už ani neviem aká zákruta bola za mnou a čo som predbiehal, teda ak bolo čo. Neskorý obed si doprajem v motoreste, konečne niečo čo môžem jesť a tu to majú. Človek až po nútenej diéte zistí ako sa nedá zdravo najesť v reštikách, a tu si konečne doprajem to čo smiem.

Vzhľadom na tropické teplo, ktoré sa už nedá vydržať a tá facka, ktorú vám príroda dopraje po zídený z hôr, rozhodujem sa pre rýchlovku domov. Nič iné ako po hlavnom ťahu do ZV- Žarnovica- Veľké Pole- Partizánske- Bánovce a skratka cez TN Teplice do TN a rovno domov na Brezovú. Teplo bolo neznesiteľné, a ani pri 130tke necítite ani to najmenšie ochladenie. Jediné osvieženie bola voľba cez Veľké Pole, kde sa ide kus cez les, a navyše je tam nový koberček natiahnutý. Je to síce bezpečnejšie, no na predchádzajúcom tankodróme v zákrutách som sa aspoň nenudil.
Večer po 12h jazdy prichádzam domov, na tachometri 1615km, motorka povinne zaprášená, milión pasažierov na plexi. Spotený, unavený, otlačený parkujem Zuzu, pohladím ju na nádrži so slovami ,,ďakujem a někdy přistě“.

Po 3dňoch som spáli cez 3nádrže ohnivej vody, celý výlet mňa stál 100€ palivo, a 35€ ubytovanie a jedlo. Nabudúce si zoženiem ubytovanie, buď ako som plánoval pôvodne na východe, alebo priamo v PL v Bieszczad-och a pojazdím si to tam poriadne, po šotolinkách, no nie už sám. Na jazdenie po offíku s ťažkou moto radšej dvoch, ľahšie sa to dvíha a riešia sa tak aj dané problémy lepšie....

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE