Gruzínsko, Gruzínsko a trocha z Turecka. August 2018.

Cestopisy z Gruzínska? Fantázia. Videá z Gruzínska? Fantázia. Gruzínsko musí byť off road-ový ráj. Ó, vysnený Kavkaz. A navyše jaskyne Kudaro 1 a 3 sú v Gruzínsku. Takže nie je čo váhať. Idem.

Akurát, že mám jednu nie veľmi vhodnú vlastnosť. Na cesty nerobím takmer žiadnu, alebo len mizernú prípravu. Proste ma to nebaví vŕtať sa v kde-čom a byť naviazaný na nejaký ten plán. Nestačí len dôjsť do Gruzínska a potom prebrázdiť v stupačkách Gruzínsko? Žiaľ, už teraz viem, že nie. Z môjho pohľadu nie. „Farebné“ cestopisy, čo som o Gruzínsku čítal a „farebné“ videá, čo som o Gruzínsku videl, sú viac farebné, ako mnou zažitá realita.

Prvá zlá správa je, že jaskyne Kudaro 1 a 3 sú v Južnom Osetsku. Síce len nejakých 4-5 km za „hranicou“ a síce na mojej pomyselne plánovanej trase, ale vstup do JO je úplne z opačnej strany. Ako keby som chcel ísť z Berlína do Žiliny cez Cheb, ale do Chebu by bol vstup cez Brno. Navyše ma zo slovenskej ambasády v GE dôrazne upozorňujú, aby som na JO zabudol. Dobre, nejako bude. Uvidím na mieste.

Vyrazil som. Plán je dostať sa čo najrýchlejšie do Gruzínska a potom v stupačkách improvizovať tak, aby som spravil nejaký vhodný okruh.

Ale ešte sa po pár km musím zastaviť a vyzdvihnúť náhradnú radičku. V poho. Akurát na prvej križovatke cítim, ako nejaký blbec páli plasty. No po pár 100-metroch, keď zastavím, nejako je toho smradu viac. To mi preblesne hlavou, že buď som sa k tomu blbcovi priblížil, alebo mi horí od výfuku nejaká sťahovacia páska na nových, ešte predtým nevyskúšaných moto taškách.

Odpoveď B je takmer správna. Akurát, že horí celá ľavá taška, od výfuku. Nie len smradu, ale aj dymu plno.

Antireklama: Dosť dôkladne som to riešil a vyberal vhodné bočné kufre/tašky. Aby mali vhodný tvar, objem a nechcel som ich vešať na žiaden prídavný rám, ale priamo na motorku. Nekúpil som ľahkú motorku preto, aby som na ňu potom navešal ďalšie železo. No a podarilo sa. Mototašky Oxford P60R. Vhodný tvar na 690 Enduro, dobrý objem, vode odolné a hlavne (a to hlavne) s nejakou tepelne odolnou tkaninou Firetex. Nebude problém s výfukom (podľa reklám). A ešte k tomu v akcii. Kúpil som, namontoval, ale to „spolužitie“ výfuk-taška sa mi nezdalo, tak som pre istotu medzi ne strčil 10 mm keramickú vatu. Pre istotu. Inak, styčná plocha vlastne ani nebola, ale vata je istota, ak by taška trocha sadla.

Takže, do tašky prepálená diera, prepálený nepremokavý vak vo vnútri a náhradné tričká, čo boli hneď na rane, sú takmer v plameňoch.

Doplnená antireklama na Oxford P60R: Tašky boli deklarované ako plne nepremokavé. Hej, houby. Nepremokavé sú vaky, vkladajúce sa do tašiek.

A v reklame bolo vyzdvihované, že vnútra tašiek sú červené, takže ak v taške niečo hľadám, ľahko to nájdem, lebo vnútra sú červené, nie čierne.

Houby. Alebo to má fungovať tak, že si uložím veci do kufra a jak príde dážď, zastavím, všetko preložím do nepremokavých vakov a tak strčím do kufrov? Kto by to robil? Samozrejme, už doma všetko strčím do nepremokov. Ale tie sú čierne. Extra čierne. Ale vďaka červeným vnútram kufrov tie čierne nepremokavé vaky ľahko nájdem, povedali by asi vymetači mozgov.

Riešim, čo a ako ďalej. Ľavý kufor je nepoužiteľný. Ešte som len nahrial motorku a už som došiel. Nálada horšia než zlá.

Dobrá duša sadá do auta a ide mi kúpiť nové tričká. Vyberám všetko z ľavej tašky a strkám to do vaku za sedadlo. A to som sa tomu chcel vyhnúť, mať za sebou naskladanú „vežu“. Už tam mám nádrž na 10 litrov paliva.

Vyrážam po druhý krát. Strata času asi 2,5 hodiny. Dnes som chcel dať aspoň 1000 km. Ten čas bude chýbať...

Prvé tankovanie po 400 km. Dobrzďujem na benzínke a pedál zadnej brzdy ide na „zem“. Zovrela mi brzda? Veď som pred dvomi dňami menil brzdovku! A na diaľnici? Veď som vlastne ani nebrzdil!

Odpadla mi nášľapná plôška z brzdového pedálu. Ostal len kýpeť. Brzdiť by som síce vedel, ale pri kritickom brzdení hľadať pedál, nič dobré. A terén? Detto. Hľadám plôšku na zemi, na príjazde. Nenašiel.

Antireklama: Objednal som aj náhradný brzdový pedál. Takže by nebol problém. Ale objednal som ho asi len týždeň pred odjazdom. V poho, Touratech deklaroval, že ho majú skladom. Ak bude treba, odskočím po pedál do Popradu.

To hej. Ale skladom v Holandsku. Doručenie 7-10 pracovných dní. To som sa dozvedel až po potvrdení objednávky. A o 7 pracovných dní ja už budem tam kdesi, preč. Tak som objednávku zrušil a vyrazil bez náhradného pedálu.

Nie je na čo čakať. Plôšku potrebujem, idem to riešiť hneď, schádzam z diaľnice. Po niekoľkých pokusoch vidím odstavenú motorku a hľadám majiteľa. Verím, že ten mi už pomôže a aj sa tak stalo. Doslova sme vykúzlili plôšku zo štvorcovej podložky. Dierky do nej sme vyvŕtali pomocou samoreznej skrutky (tej s predvŕtavacím vrtákom) a skrutkovača. Žiadna vŕtačka ani riadny vrták...

Takže pokračujem. Ale zas časová strata. 1000 km už dnes nedám, to viem. Stratu sa snažím trocha eliminovať a tak namiesto 120 km/h, sa snažím držať na tacho 140 km/h. Ale, popravde, nad 6000 ot/min motora motorka ide úplne hladko, žiadne vibrácie. Prídavný veterný štítok navyše robí dobrú prácu a tak sa raz prichytávam, že mám na GPS rýchlosť 156 a to som už spomaľoval. Škoda, že slnko sa už chystá za obzor.

No napadá ma ešte jedno príslovie od Alchymistu: „... to, čo sa stane raz, sa už nemusí nikdy opakovať. Ale to, čo sa stane dva krát, sa určite stane aj tretí krát.“

To príslovie sa mi už veľa krát potvrdilo. Mal som už dve závady a mohol som očakávať tretiu. Jediné „pozitívum“ bolo, že poväčšine bola prvá závada (udalosť...) tá najhoršia a potom sa to zmierňovalo. Tak ak, tak dúfam, že prežijem...

Stmieva sa, zastavujem pri diaľnici na motoreste. 30€ a pajzel. Ale už je tma. Zostávam. A jak odstrojujem motorku a pozriem na zadnú pneu, idú mi oči vyskočiť. Tu sme. Tretia udalosť. Asi tretina štopľov po obvode pneu je vytrhaných. Nie úplne, tak tretina až polovica zo štopľa, ale až do živého.

Reklama / Antireklama: Mám obutú sadu Pirelli MT21. Spokojnosť s týmito pneu. Obstojné v teréne a stabilné na asfalte. 140 – 160 km/h, minimálne plávanie. Ide to. Pred rokom som na nich šiel Bosnu. Presun diaľnicou 120 km/h v horúčave a pneu OK. Dnes, ako sme vyrábali plôšku na pedál som obzeral aj zadnú pneu. Nič som si nevšimol. Rýchlosti nad 140 na rozpálenom asfalte ju asi dorazili. Predná je OK. Zo zadnej som smutný. Nálada zas zlá.

Musím dodať, že z domu som odchádzal na novej zadnej, ale predná už mala najazdených 7000 km. 7000Km sa zdá byť na drapák dosť, ale bola vo fakt dobrom stave. A došiel som na nej aj domov. Celkovo najazdila 16000 km a vôbec nebola mŕtva. Zadná ma teda sklamala, ale pôjdem do nej zas. Len sa už vyvarujem rýchlostiam vhodným skôr pre asfaltové pneu.

Prvý deň. Bieda. Som v Srbsku, len niečo cez 700 km z domu. A to po diaľnici. Hanba. Plán bol prebehnúť 3000 km za tri dni a byť v Gruzínsku. A to som si pôvodne trúfal byť dnes aj ďalej, ako 1000 km z domu. Plán sa rúca. Tak budú 4 dni na presun, no tak čo. (som dúfal)

Neviem, ako to bude so zadnou pneu, tak po diaľnici idem len tak okolo 110 km/h. Zvažujem, čo s ňou, vraj kdesi v Istanbule je Mitas díler. Možno prezujem. Uvidím. Ešte v Srbsku schádzam z diaľnice, čo ma celkom teší, ale na druhej strane viem, že pôjdem ešte pomalšie.

Pri prejazde jednej srbskej dediny vidím pneuservis a pred ním dvoch povaľačov. Otáčam k nim a vysvetľujem, čo chcem. Otočiť zadnú pneu. Štople sú vytrhané na nábežnej hrane. Opačná strana/hrana je úplne v pohode. Dúfam, že to pomôže, aby mi neustrelili celé štople.

Začala komédia. Hlavný povaľač najprv začal s tým, že ako sa to nedá. Že on nemá nástroje a podobne. Tak som mu povedal, že ja si prezujem sám, len nech mi zdvihne motorku, keďže nemám centrálny stojan.

No katastrofa, jak ju chcel zdvihnúť... Strátim to. Koleso nakoniec šlo aj na prezúvačku a za mojej aktívnej pomoci sme prezuli. Zas riadna časová strata, ja celý mokrý od potu a komplet špinavý. Čerešnička bola, keď sa ho pýtam, koľko chce peňazí. A on bol neodbytný, že mám dať koľko chcem. No tak kalkulujem, doma platím za prezutie asi 7€, Srbsko je lacnejšia krajina, ale pomohol mi. Dám mu 10€. Na to vytreštil oči, že to je málo, že aj prezúvačku musel použiť, že chce 30€. Na to som vytreštil oči ja...

Síce pneu otočená, ale aj ľutujem, že som u brata Slovana zastavil. No nič, už bude len lepšie.

Bulharsko: komplet nekonečná diaľnica a teploty okolo 33°C. vzduchu. Asfalt bude mať raz toľko. Des. Max 120 km/h, viac sa neodvažujem. Bulharsko bolo nekonečné. A inak, diaľnica je v Bulharsku pre moto zdarma.

Vstup do Turecka a rozhodujem sa kadiaľ ďalej. Či po diaľnici, alebo po bežnej ceste. Volil by som aj diaľnicu a nevadí, že je spoplatnená, len informácie mám nejaké čudné. Pokiaľ viem, mal by som si kúpiť nejaký kredit, ktorý by vystačil na tú časť diaľnice, ktorú použijem. Ale ja vôbec netuším, koľko by som po diaľnici šiel. 50 km, či 500? Netuším. Idem pomimo. Chyba. Ale to som ešte nevedel. A dodnes neviem, ako je to s tou diaľnicou v TR.

No pomimo diaľnice ide vlastne štvorprúdová cesta. Tak som celkom rád. Premávka v pohode. Len na každom kilometri prechod pre chodcov, či odbočka a obmedzená 50-tka. A vraj tu merajú a chytajú. A vraj je tu maximálka pre motorky 80-tka. Všetko vraj. Tak idem 90 a každú chvíľu brzdím na 60. Otrava. Ide to na nervy.

Takže v Turecku sú rýchlosti pre motorku: Dvojprúdová cesta (obojsmerná, po jeden pruh na smer) – 80 km/h, štvorprúdová 90 km/h a diaľnica 100 km/h. Autá majú všade viac, bacha. Ale k dobru je povolený limit na prekročenie 10%.

Začína sa stmievať, tak sa obzerám po nejakom vhodnom mieste na stan. Nikde nič. A furt nič. Až je tma. Takže bude zas hotel.

No blížim sa k Istanbulu a premávka riadne hustne. A v obciach je z toho bordel a chaos. Psychiatria. A každý kašle na obmedzenia rýchlosti. Tak aj ja.

Zotmelo sa a ja v navigácii nachádzam nejaký hotel po ceste. Ale ešte treba riadne km prejsť. Našiel som riešenie. Niektoré autá jazdili jak na pretekoch. Zavesil som sa na jedno a ideme v tandeme tak 100-120 km/h. Obec-neobec, obmedzenie – neobmedzenie. Sklo na prilbe komplet od mušiek, vidím asi len polovicu ako normálne, svetlá protiidúcich áut oslepujú a ja so svojím svetlom občas ani nič nevidím. Len červené svetlá auta, ktoré „prenasledujem“. Psychiatria. Ak auto odbočí, nájdem ďalšie a zavesím sa naň. Ak nie je žiadne, som najrýchlejší.

Hotel asi za 15€. Pohoda. Dole obchod, pohoda. Ale nevyspal som sa. Vedľa nejaký magor čosi vysvetľoval okolo 2. v noci nejakej žene čosi a potom tam bol „hlučný“ a potom zas vysvetľoval a hučal a neviem čo. Okolo 4-tej mi povolili nervy z toho ustavičného mrmlania (proste furt čosi rozprával a dohováral jej...) a začal som kričať a nadávať ako len som sa za svoj život naučil. Pomohlo.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE